Život

Nikol Šuplatová: Dobrá fotografia je ako vystrihnutá z filmu

"V Afganistane som nefotografovala po výbuchu zakrvavené deti a plačúce matky. Mohla by som, ale nikomu by to nič nedalo, iba by pravdivo skonštatovali, že je to hrozné, priznala mladá fotografka."

Romana Juhásová, 7. augusta 2014 10:00

Robert Vano Gallery a Webmagazin.sk predstavujú najnovší diel unikátneho seriálu Neviditeľní fotografi. Spomedzi talentovaných slovenských a českých fotografov sa tentoraz predstaví Nikol Šuplatová.

Nikol Šuplatová svoj titul z kameramanskej tvorby a fotografie profesijne uplatnila vo svete filmu, no fotografii sa s obľubou venuje už od štrnástich rokov. V oboch oboroch sa zaujíma výhradne o dokument. Na klasický film zvečňuje ľudí, či už z okruhu najbližších, z bratislavských ulíc alebo Afganistanu.

Kedy ste sa začali venovať audiovizuálnemu umeniu?

Môj otec je režisér a scenárista, odmalička som s ním chodila po "filmovačkách". V tomto prostredí som vyrastala a pochopiteľne sa mi to zapáčilo. Keď som mala štrnásť rokov, otec mi daroval svoj Zenit a v pätnástich Prakticu. Prvé fotografie samozrejme za veľa nestáli, no odvtedy som bola "fotografkou". Rozhodla som sa pre štúdium kamery a fotografie, ktoré výborne spojilo obe moje záľuby. Čo sa týka zamerania, zaujímam sa výhradne o dokument.

Podľa portfólia sa zdá, že analógové fotoaparáty využívate dodnes.

Digitálny fotoaparát používam takmer výhradne na natáčanie videa. Pre mňa fotografia nie je o technických vymoženostiach a grafických úpravách. I keď niečo príležitostne odfotografujem digitálnom, nemám pocit, že je to moja šálka kávy.

Čo dokumentujete?

Všetko. Veľmi ma bavia ľudia. Zvláštni, pekní, akíkoľvek. Nikdy som nemala problém namieriť fotoaparát na neznámu osobu, ktorú náhodne stretnem na ulici a zaujme ma. Viem, že niektorí kamaráti v mnohých prípadoch radšej odkráčajú, majú akýsi blok. Ja mám šťastie, že sa vôbec nehanbím. Vždy mám so sebou fotoaparát, nekonštruujem si v hlave konkrétne projekty, vsádzam na náhody.

Máte bližšie k filmu ako k fotografii, vzhľadom na to, že ste profesionálnou kameramankou?

Ťažko povedať, veď film, to sú vlastne fotografie v pohybe. Pre mňa je dobrá fotka ako vystrihnutá z filmu. Tieto dve umelecké odvetvia sú si veľmi podobné. Rozdiel vidím iba v tom, že fotografia je statická a príbeh za ňou si človek musí domyslieť.

Ako kameramanka ste mali možnosť navštíviť Afganistan. Čím ste sa v tejto krajine zaoberali?

Oslovila ma moja bývalá spolužiačka Sahraa Karimi, Afgánka, ktorá žila na Slovensku. Išlo o jej projekt, dokument o afgánskych ženách za volantom. Dej sa točil okolo piatich žien, ktoré sa chceli naučiť šoférovať. Znie to ako úplná banalita, u nás nie sú ženské šoférky ničím zvláštnym, no v Afganistane je tomu inak. Sahrae sa dokonca podarilo skontaktovať s taxikárkou, ktorú šoférovanie ohromne baví a to napriek tomu, že na ňu mužskí vodiči hanlivo pokrikujú. Dúfam, že filmu sa podarilo zvýšiť povedomie o tamojšom postavení žien. V Afganistane som strávila dva týždne a iba v posledný deň mi ostal kúsok času aj pre fotografiu. Bol to úžasný zážitok, všetko je tam tak nepekno-pekné.

Na tvorbe akých dokumentov ste sa ešte podieľali?

S Andrejom Kolenčíkom som natočila dokument Hviezda, ktorý precestoval svet a povyhrával ceny. Mňa a aj celé združenie Pacientárium, s ktorým pracujem, to ohromne potešilo, vzhľadom na to, že dokument bol skutočne nízkorozpočotvý. Hlavným predstaviteľom je Ján Slovák, bývalý zvárač, ktorý sa túži stať hercom. Taktiež to bol z finančných dôvodov zatiaľ nedokončený dokument o slovenských parašutistoch. Chystám sa na film o kapele a ako skriptka som práve dokončila rozprávku. Najviac hrdosti vo mne však vzbudzuje snímok z Afganistanu.

Nezlízne filmovú smotanu väčšinou režisér? Neťahá vás to k takejto funkcii?

Samozrejme, vždy. Ale neprekáža mi to. Mám voči režisérovi rešpekt a neskáčem do roboty iným.

Môže kameraman uplatňovať svoje nápady a pohľady?

Určite, práve preto je dôležité, aby každý kameraman mal svojho režiséra a naopak. Aby si rozumeli a videli veci rovnako. Ja mám takýto vzťah práve so Sahraa, s ktorou som točila dokument z Afganistanu a aj množstvo cvičení v škole. Stačí vizuálny kontakt a presne viem, čo mi chce povedať. Jej sa páči moja práca, mne zas tá jej a vzájomne si dôverujeme.

Sledujete tvorbu iných fotografov? Aké fotografie zodpovedajú vášmu vkusu?

Sú fotografi, ktorých práce sa mi páčia, napríklad Tibor Huszár. No nemám rada vzory. Bojím sa, aby ma niekto príliš neovplyvnil. Hranica medzi inšpiráciou a hoci i nevedomým kopírovaním je veľmi tenká a nerada by som ju prekročila.

A čo filmy? Nachádzate inšpiráciu v nich?

Mám veľmi rada Wesa Andersona a jeho stredovú kompozíciu. Sama nefandím zlatému rezu a až neskôr som si uvedomila, že v tomto videní na mňa mala vplyv práve záľuba v jeho filmoch.

Je pre vás fotografia jednoducho príjemnou záľubou, alebo si v tejto oblasti predstavujete konkrétne ciele?

Ambície typu "chcem vystavovať v New Yorku" nemám, aj keď výstavy sú samozrejme skvelé. Fotografujem skôr sama pre seba. Som človek, ktorý nemá rád zmeny a keď si z času na čas prezerám fotografie z minulosti, sama seba presviedčam, že to, že sa veci menia, je v poriadku a nakoniec všetko dopadne dobre. Je to forma terapie.

Vo vašom portfóliu môžeme nájsť množstvo fotografií z koncertov.

Môj priateľ je hudobník. Keď idem na koncert, nedá mi to a napriek tomu, že by som si niekedy rada vychutnala len samotnú hudbu, fotím.

Dokument sa neraz dotýka sociálnych tém. Vo vašej tvorbe tomu tak nie je?

Vyznie to možno zvláštne, ale okolo nás je toľko problémov a nepríjemných javov a ja k tomu nechcem prispievať. Ani v Afganistane som nefotografovala po výbuchu zakrvavené deti a plačúce matky. Mohla by som, ale nikomu by to nič nedalo, iba by pravdivo skonštatovali, že je to hrozné. Smútku je tak veľa. Treba robiť aj veselé šťastné veci a žiť rozprávku, tak, ako sa len dá.

Foto: Robert Vano Gallery

FOTOGALÉRIA: Nikol Šuplatová: "Dobrá fotografia je ako vystrihnutá z filmu"

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, Partneri: ART OF PHOTOGRAPHY.eu,Fujifilm a Art Hotel Kaštieľ Tomášov.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Jozef Virčík: Veci, ktoré šokujú, sa intenzívnejšie vryjú do pamäti

Kateřina Bukolská: Ciele nemám, najviac ma baví cesta

Michal Zahornacký: Som snílek, mierne uletený

Tomáš Halász: Mojím snom je robiť veľké ľudsko-právne či sociálne témy

Andrej Lojan: Život ma zaujal

Hugo Nágel: Hľadám si vlastný intímny vesmír

Zuzana Abrahámová: Robím tú najkrajšiu prácu na svete

Martin Stranka: I AM

Lukáš Gál: Kľúčom k skutočnej svadobnej reportáži je ľudský prístup

Karel Ševčík: Večne niečo hľadám!

Lukáš Trefilík: Baví ma fotiť krásne modelky!

Veronika Otepková: Fotografie ako na hranici medzi životom a smrťou

Pavol Kulkovský: Odmalička mám rád nadprirodzené bytosti

Robert Vano: Fotku musí byť vidieť, inak neexistuje!

Natália Hlavičková: Dobrá fotografia by mala zbližovať

Tereza z Davle: Najradšej mám nemodelky, môžem si ich sama tvarovať

Kata Sedlak: Chcem ukázať úplne iný pohľad na obyčajné veci

Renata Vogl: Balansujem na hranici medzi snom a realitou

Martin Brojo: Fotografia je hobby a chcem, aby to tak zostalo

Jozef Boroň: Ženy ma sprevádzajú celým životom

Marieta Zuzíková: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Komentáre