Život

Natália Hlavičková: Dobrá fotografia by mala zbližovať

"Vraví sa, že čo sa stalo raz, akoby sa nestalo, ale fotografia ten moment nenechá umrieť."

Romana Juhásová, 12. decembra 2013 10:00

V seriáli Neviditeľní fotografi vám prinášame rozhovor s mladou slovenskou fotografkou – Natáliou Hlavičkovou. Unikátny projekt, ktorý spustil Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, vám predstavuje talentovaných slovenských a českých fotografov.

Natália Hlavičková má len 21 rokov, no smelo sa púšťa do čiernobielej dokumentárnej fotografie s jasným cieľom - prispieť k vzájomnej tolerancii v spoločnosti. Ľudský prístup si osvojuje i štúdiom psychológie.

Čo nájdeme vo Vašom portfóliu?

Moje staršie fotografie tvoria akési fragmenty. Snažila som sa vyjadrovať svoje postoje a pocity pomocou zachytávania momentov vôkol seba. V poslednej dobe sa však pokúšam uchopovať témy, vopred nad nimi rozmýšľať a rozprávať príbehy konkrétnych ľudí. Dala som sa na beh na dlhé trate.

Teda by ste sa nazvali dokumentárnou fotografkou?

Áno, dokumentárna fotografia je smer, ktorým by som sa chcela uberať. Možno to vyznieva smiešne, ale myslím, že dobrá fotografia by mala zbližovať. Mojím momentálnym cieľom je vytvoriť esej, po ktorej vzhliadnutí sa ľudia zamyslia a priblížia sa porozumeniu fotografovaného a tým aj k väčšej tolerancii.

Koho zachytáva táto esej?

Stredobodom eseje je moja kamarátka Denisa, ktorá je lesbička. Priala by som si, aby som nemusela zdôrazňovať jej orientáciu, ale je to aj o tom. Vážim si na nej, že sa nenecháva obmedzovať konzervatívnymi názormi, ktoré sa u nás ešte vo veľkej miere vyskytujú. Preto dokumentujem jej bežný život.

Ako ste sa k fotografii dostali?

Začalo to počas strednej školy, keď sme si kúpili prvý rodinný digitálny fotoaparát. Tak som začala „cvakať“ všetko vôkol seba. Od „cvakania“ k foteniu je ale dlhá cesta.

A kedy to začalo byť fotenie?

To práve neviem, či už začalo, v každom prípade sa o to snažím. Až tento rok som na prednáškach Matúša Zajaca o novinárskej fotografii, ktoré navštevujem na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského, zistila, že existujú fotografie, ktoré v človeku dokážu niečím pohnúť. Ešte to spracovávam a snažím sa posunúť správnym smerom. Vážim si, ako sa Matúš Zajac snaží rozšíriť záujem Slovákov o dokumentárnu fotografiu.

Vzdelávate sa aj iným spôsobom, či len v rámci tejto prednášky a samoštúdiom?

Matúš Zajac ma zoznámil so skupinou začínajúcich amatérskych fotografov so záujmom o dokument pod názvom Photologue. Stali sa z nás priatelia, organizujeme stretnutia a diskutujeme o fotkách, čo ma určite posúva.

Študujete psychológiu. Vidíte istú paralelu medzi týmto odvetvím a fotografiou, respektíve ju hľadáte, alebo sú to dve úplne oddelené súčasti Vášho života?

Myslím, že škola významne prispela hlavne k tomu, že vidím, aká obrovská môže byť rôznorodosť názorov. Zároveň aj to, aké je dôležité pochopiť uhol pohľadu toho druhého, namiesto instantného odsúdenia, čo je, ako som spomínala, pre mňa dôležité dostať do fotografie. V širšom slova zmysle je psychológia prítomná vlastne všade, od osobnosti fotografa, výber témy, cez jeho vzťah s fotografovaným či „publiku“, ale to nájdeme asi skôr v človeku než v knihách. Keď nadobudnem o niečo viac skúseností, rada by som zachytila práve svet ľudí s psychickou poruchou. Táto téma ma vo fotografii všeobecne fascinuje, nedávno som si pozerala eseje Raymonda Depardona a Andersa Petersena z psychiatrických liečební, ktoré sú veľmi silné.

Kto a čo vás inšpiruje?

Inšpirujú ma najmä zážitky, najlepšie spojené s fotografiou, ako napríklad prednáška profesora Jindřicha Štreita tento týždeň. V lete to boli skvelé výstavy v Prahe – Jaroslav Kučera, Jacob Aue Sobol, Viktor Kolář, to boli krásne zážitky. Dnes ma nabila energiou výstava v Slovenskej národnej galérii Zaujatí krásnou. Čo sa týka vzorov, páči sa mi práca Tibora Huszára, Josefa Koudelku, je toho ešte veľa, čo si musím napozerať. Chystám sa na štúdium Bressonovej retrospektívy.

Akú techniku využívate?

Fotím na digitál, ale technická stránka je u mňa až na druhom mieste. Mala som pár pokusov s filmom, ale brzdilo ma to, som asi dieťa digitálnej éry. Áno, páči sa mi filmový efekt, atmosféra a áno, k vyjadreniu nálady mi dopomáha aj Photoshop. Efekt dosahujem prevodom na čiernobielu, inak do fotografie však nezasahujem.

Prečo uprednostňujete čiernobielu?

Akosi sa mi to javí jednoduchšie a prirodzenejšie. Tak ako sa mi zdá, že slová môžu všeličo zamotať, tak farby tiež.

Ilustrujete reportáže na shiz.sk a v Áno magazíne, vidíte svoju fotožurnalistickú budúcnosť práve v takýchto alternatívnych médiách?

Sú to oba krásne projekty, ktoré žijú mladými ľuďmi, čiže je mi to blízke a som rada, že mám možnosť do nich prispievať. Tak ako mladí ľudia, aj oni sú ešte vo vývine a ja dúfam, že budem rásť s nimi a raz dokážem môj vklad povýšiť na vyššiu úroveň. Skúšam to, lebo zo všetkého sa niečo naučím.

Často fotíte koncerty, čo Vás na nich fascinuje?

Hudobníci odovzdávajú publiku kus seba a ak sú dobrí, tak to poriadne cítiť. O to sa snažia aj fotografi, ktorí ich zachytávajú.

Čo Vám fotografia dáva?

Okrem možnosti vyjadrenia aj možnosť zachovania. Vraví sa, že čo sa stalo raz, akoby sa nestalo, ale fotografia ten moment nenechá umrieť.

Čo by ste chceli dosiahnuť?

Tých snov je veľa, napríklad fotiť na koncerte skupiny Depeche mode. Momentálne chcem pracovať na spomínanej eseji s tým, že to bude dávať zmysel. A nielen pre mňa. Možno sa raz dokonca odhodlám fotografiu študovať. Ale finálny sen je vytvoriť niečo zmysluplné, čo to bude, ukáže čas.

Foto: Robert Vano Gallery

FOTOGALÉRIA: Natália Hlavičková: „Dobrá fotografia by mala zbližovať“

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.
Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, ART OF PHOTOGRAPHY.eu, Art Hotel Kaštieľ**** Tomášov a Hotel Elizabeth**** Trenčín.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Tereza z Davle: Najradšej mám nemodelky, môžem si ich sama tvarovať

Kata Sedlak: Chcem ukázať úplne iný pohľad na obyčajné veci

Renata Vogl: Balansujem na hranici medzi snom a realitou

Martin Brojo: Fotografia je hobby a chcem, aby to tak zostalo

Jozef Boroň: Ženy ma sprevádzajú celým životom

Marieta Zuzíková: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Komentáre