Život

Tereza z Davle: Najradšej mám nemodelky, môžem si ich sama tvarovať

"Zo žien dnes robia karikatúry, na mojich fotografiách sú skutočné, hovorí Tereza z Davle."

Lucia Kovarovič, 28. novembra 2013 10:00

Začínala ako samouk systémom pokus-omyl a dnes je z nej uznávaná česká fotografka, ku ktorej sa chodia učiť začínajúci fotografi. V jej tvorbe nájdete najmä ženské portréty a akty. Vsádza na prirodzenosť – fotografie neupravuje a najradšej pracuje s prirodzenými ženami – nemodelkami. Tereza z Davle.

V rámci projektu Neviditeľní fotografi, ktorý prináša Robert Vano Gallery v spolupráci s portálom Webmagazín.sk, prinášame aj príbehy úspešných fotografov, ktorí sú inšpiráciou mnohých „neviditeľných“ umelcov.

Používate umelecké meno Tereza z Davle. Ako vzniklo?

Vymyslel ho môj kamarát niekedy v polovici 90. rokov, ešte pred mojou prvou výstavou, ktorú som mala v jeho kaviarni a súčasne galérii. V tej dobe som si kúpila foťák a on chcel, aby som začala fotiť, bol mojím inšpirátorom. Do spomínanej kaviarne chodilo veľmi veľa pekných dievčat, sama som v tej dobe ešte nevedela, čo chcem fotiť. Len som skúšala cvakať a vyfotila som tam dve dievčatá pracujúce pri bare. Majiteľovi kaviarne sa fotky páčili, tak mi ponúkol, že keď nafotím ešte pár dievčat, tak mi urobí výstavu. Keď sme výstavu inštalovali, nevedel si spomenúť na moje priezvisko. Tak do výkladu napísal Tereza z Davle, pretože tam som vtedy bývala.

Fotografiu ste neštudovali, boli ste samouk. Ako ste sa naučili fotografovať? Bolo to o pokuse-omyle alebo ste mali aj nejakých učiteľov?

Presne. Bol to pokus-omyl. Pri svojich prácach alebo technických záležitostiach, ktoré som potrebovala riešiť, som sa radila so svojimi kamarátmi – fotografmi, maliarmi a rôznymi umelcami, ktorí mi vedeli poradiť. Buď som ich radu prijala alebo nie. Ale začiatky boli viac-menej jednoduché. Nakoľko som nikdy netušila, že sa budem fotografiou živiť, bola to pre mňa len zábava. Nečakala som od toho nejaké veľké výsledky. Možno vďaka tomu, že som fotila s láskou a skutočne ma to bavilo, sa mi nakoniec podarilo fotografovaním aj živiť.

Akým vývojom ste prešli od roku 1993, keď ste začali fotiť?

Na začiatku som bojovala najmä s nedostatkom financií, takže som šetrila na všetkom možnom. Kupovala som si papiere a filmy po záruke, robila som všetko takpovediac na kolene, požičiavala som si tmavú komoru, nakoľko som nevlastnila vlastné zväčšovacie prístroje. Bolo to zložitejšie, pretože som nemala auto a za dievčatami som jazdila autobusom alebo električkou, pričom som so sebou ťahala veľkú tašku s rekvizitami. Ale nakoľko som bola mladá a plná elánu, tak to celkom išlo. Teraz už mám aj auto, aj všetko potrebné. Vývojom prešla tiež technika a začala som fotiť aj digitálne, ale nie výstavy, len komerčné práce – fotografie do časopisov a zákazky pre ženy, ktoré chcú mať fotky rýchlo k dispozícii. Na film fotím len svoje vlastné výstavy a autorské predaje fotografií.

Kedy ste začali fotiť portréty a akty žien?

Hneď od začiatku. Boli to moje prvé fotografie a zostala som pri nich, pretože sa páčili. Potom som už nemala tendenciu fotiť niečo iné. Bavilo ma to a cítila som sa ako fotografka herečiek. Vždy som mala rada staré čiernobiele filmy, a vďaka tomu som sa do fotenia vžila a mohla som si zdobiť dievčatá, ako som sama chcela. Nič iné som v tej dobe ani fotiť nechcela.

No mužov vraj nefotíte...

Fotím. Mám rada portréty umelcov, hudobníkov, jednoducho charizmatických mužov. Ale je pravda, že nefotím mužské akty. Ani samotní muži odo mňa akty veľmi nechcú, nie sú ani v mojej tvorbe, myslím si, že Robert Vano to vie lepšie. Nafotila som napríklad pár aktov svojich bývalých priateľov, ale na výstavách sa to veľmi nepredáva. Nahá žena podľa mňa vyzerá viac, ani nie estetickejšie, nakoľko muži sú tiež krásni, ale nahé ženské telo sa mi hodí viac na fotografiu, než to mužské.

Prečo vás priťahujú pôvodné techniky – čiernobiela fotografia, ručne vyvolávané zväčšeniny, minimálne úpravy?

Nemám rada dokonalé veci, to ma veľmi nebaví. Bavia ma napríklad aj staré čiernobiele filmy, na ktorých je vidno „zrnenie“ a stopy po roztrhnutom filme. Aj keď aj tých už dnes vidieť minimum, pretože všetko sa to pretáčalo a čistilo. Vôbec mi neprekáža, keď nie sú fotografie ostré a technicky dokonalé. Vo svojej tvorbe to nepotrebujem.

Fototechnika sa dostala za posledných 20 rokov úplne niekam inam. Ako to ovplyvnilo vašu tvorbu?

Fotenie digitálom je rýchle, ale aj s ním dokážem urobiť fotku, ktorá je rozmazaná a má nejaký šmrnc bez toho, aby bola technicky dokonalá. Ale napríklad počítač na úpravy veľmi nepoužívam. Ide skôr o zrýchlenie procesu. Ak niekto potrebuje fotografiu do dvoch dní, tak to nafotím digitálne a pošlem mu to, než by som to mala vyvolávať ručne. To by som sa asi zbláznila. Zaliezť na pol dňa do temnej komory, to si s malými deťmi nemôžem dovoliť.

Fotografovali ste aj známe osobnosti, pamätáte si, kto bol prvý a ako k tejto spolupráci prišlo?

Prvým bol David Koller, zakladajúci člen skupiny Lucie. Fotila som ho hneď na druhý deň, čo som dostala svoj prvý foťák. Bola to veľká náhoda, pretože bol v tej dobe obrovskou hudobnou hviezdou. Mala som osemnásť a dostala som foťák. Na druhý deň mi volala kamarátka, že keď už mám ten foťák, jej známy potrebuje vyfotiť Davida Kollera. Prišlo mladé dievča, ktoré nič nevedelo, ale machrovalo. Bolo to celkom zábavné (smiech). Myslím, že tie fotky nakoniec ani nikde neuverejnili, lebo neboli dobré. Negatívy boli medzi tými, ktoré mi ukradli z ateliéru, takže už nemám ani negatívy, ani fotky. Napriek tomu doteraz spomínam na to, ako som hneď na druhý deň fotila veľmi slávneho človeka.

Aký je rozdiel v spolupráci medzi modelkou, ktorú oslovíte na ulici, profesionálnou modelkou a celebritou? S kým fotíte najradšej a prečo?

Najradšej mám nemodelky, pretože si ich môžem sama tvarovať. Nie sú pokrútené vzťahmi s inými fotografmi a nemajú naučené pózy. Sama si ich pomaly vychovávam. Keď stretnem profesionálne dievčatá, tak je na nich evidentná spolupráca s inými fotografmi. Vedia sa perfektne hýbať, ale niekedy je to až na škodu. Sú veľmi kŕčovité, umelé a stále viac-menej rovnaké. Čo sa týka známych ľudí, na sláve nezáleží. Vždy som rada, ak má človek charizmu a je príjemný. A ľudia, ktorí dosiahnu určitý stupeň úspechu, väčšinou príjemní sú. Nestretla som sa s tým, že by bol niekto vyslovene nepríjemný. Toho by som asi ani nefotila.

O ženách sa hovorí najčastejšie v spojení s krásou, môže byť na fotke každá žena krásna, respektíve, niečím zaujímavá aj bez radikálneho zásahu grafika?

Rozhodne áno. Skôr digitálne úpravy ani neexistovali a ženy boli krásne aj na fotografiách a obrazoch. Teraz je to naopak, zo žien robia karikatúry. Už ani neviete, čo je pravda a čo klamstvo, pretože dievčatá sú na titulkách zužované, „prifukujú“ im prsia, stenčujú pás, vyzdvihujú im lícne kosti, zmenšujú nos, zhusťujú vlasy... Takže keď sa pozriete na titulku akéhokoľvek časopisu, tak si nemôžete byť istí tým, či tá žena skutočne takto vyzerá, alebo je to niekoľkohodinová práca dobrého grafika. Ale keď niekto príde na moju výstavu fotografií, ktoré sú ručne zväčšované z negatívov, tak si môže byť stopercentne istý, že každá žena vyzerá v skutočnosti presne tak, ako je zachytená na fotke. Nemám rada ani plastické operácie a moje modelky sa snažím vyberať z dievčat, ktoré ich nepodstúpili. Pri negatíve by boli úpravy navyše nemožné, respektíve, veľmi zložité. Snímku vyfotím na negatív a len prenesiem na fotografický papier a nič viac s ňou už nerobím.

Vraj ste boli od detstva obklopená fotografickým glamour. Do akej miery to malo vplyv na vašu tvorbu?

Podľa mňa zásadný, pretože môj starý otec bol fotograf portrétov na Barandove a môj prastarý otec bol zasa akademický maliar a tiež sa zaoberal portrétom. Bola som vychovávaná medzi obrazmi a fotografiami a to bol hlavný dôvod, prečo teraz fotím. Moja mama a babička zasa zbierali filmové časopisy, takže som na to odmalička pozerala a myslím si, že toto všetko malo na mňa veľký vplyv.

A do akej miery sa nechávate ovplyvňovať inými vonkajšími vplyvmi – iní fotografi, svetové trendy, názory kritikov a podobne?

Veľa ľudí si myslí, že nie sú ovplyvňovaní ničím, ale všetci sme nevedomky ovplyvňovaní. Či už sa nám niečo páči alebo nie. Ak budem tvrdiť, že ma nikto neovplyvnil, tak nakoniec to bude len klišé. Mám rada Helmuta Newtona a Brassaia, ako aj veľa iných fotografov: Sarah Moon, Antonína Kratochvíla... A aj keď si to človek neprizná, tak už len tým, že sa mu niečo páči, sa necháva do určitej miery ovplyvňovať.

Kľúčový moment vo vašej kariére bolo, že ste prišlo o takmer celú vašu tvorbu, keď vám zlodeji vykradli ateliér. Vďaka čomu ste sa opäť postavili na nohy?

V tom čase som so svojím vtedajším priateľom odišla na Aljašku. Nemala som ani foťák, ani negatívy, vôbec nič, len pár zväčšenín, ktoré mi zostali. Riešila som, či budem alebo nebudem fotiť a po niekoľkých mesiacoch mi začala fotografia chýbať. Požičala som si peniaze na foťák a začala som znova. Mala som čas na premýšľanie, nemusela som robiť nič iné a nakoniec fotografovanie zvíťazilo. Bolo to stále vo mne a vrátila som sa k tomu.

Vaša posledná fotografická kolekcia Grandhotel práve končí svoju púť v českých galériách, chystáte sa s ňou aj na Slovensko?

Áno, chystám. Len čakám na ponuky, keď to bude aktuálne, určite sa o výstave dozviete.

V Česku vediete workshopy zamerané na ženský akt. Môžete nám o nich prezradiť viac?

Práve pripravujeme s Robert Vano Gallery prvý workshop aktov na Slovensku a som rada, pretože v Česku je o ne skutočne veľký záujem. Pre ľudí, ktorí začínajú fotiť, je to veľké plus. Keď som začínala fotiť ja, tak som nemala možnosť pozerať sa takto zblízka fotografovi „pod ruky“. V tej dobe boli dobrými fotografmi práve bývalí asistenti dobrých fotografov. Tiež som dostávala ponuky od začínajúcich fotografov, či by mi nemohli robiť asistenta. A to všetko zadarmo, nechceli za to peniaze. Len sa chceli prizerať, nosiť mi tašky a skladať statívy. V dnešnej dobe si to človek už môže zaplatiť a byť nablízku akémukoľvek fotografovi. Vidieť proces, ako vzniká fotografia a vidieť naživo aj modelky. Ja napríklad používam tie, ktoré mám aj na výstavách.

Čo by ste odporučili našim „neviditeľným fotografom“, ktorí to s fotografiou myslia vážne?

Aby neprestávali. Ak to myslia vážne, tak musia fotiť, fotiť a fotiť. Úspechy nemusia prísť hneď. Ja som mala šťastie, že sa moje fotky začali predávať hneď. Ale sú aj ľudia, s ktorými som sa tiež už stretla, že si kúpia foťák, za rok si urobia profesionálne web stránky a myslia si, že sú profesionálni fotografi. Požičajú si pol milióna korún, ktoré investujú do fotoaparátu a objektívov a chcú čo najskôr zarobiť peniaze naspäť. Drú za každú cenu, ale nie je v tom už srdce. Robia to len pre prachy. A keď to je v tom aj cítiť, tak to potom za veľa nestojí.

Foto: Robert Vano Gallery

FOTOGALÉRIA: Tereza z Davle: „Zo žien dnes robia karikatúry, na mojich fotografiách sú skutočné“

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, ART OF PHOTOGRAPHY.eu, Art Hotel Kaštieľ**** Tomášov a Hotel Elizabeth**** Trenčín.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Kata Sedlak: Chcem ukázať úplne iný pohľad na obyčajné veci

Renata Vogl: Balansujem na hranici medzi snom a realitou

Martin Brojo: Fotografia je hobby a chcem, aby to tak zostalo

Jozef Boroň: Ženy ma sprevádzajú celým životom

Marieta Zuzíková: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Komentáre