Život

Jozef Boroň: Ženy ma sprevádzajú celým životom

"Fotograf historickou technikou zvečňuje hlavne ženský akt, bez vulgárnosti a plný pocitov."

Romana Juhásová, 31. októbra 2013 14:00

V seriáli Neviditeľní fotografi vám prinášame rozhovor s ďalším zaujímavým umelcom – Jozefom Boroňom. Unikátny projekt, ktorý spustil Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, vám predstavuje talentovaných slovenských a českých fotografov.

Jozef Boroň našiel potešenie vo fotografii po dovŕšení 35 rokov, keď sa mu do rúk dostal staručký analóg Rolleicord. Historickou technikou zvečňuje hlavne ženský akt, bez vulgárnosti a plný pocitov.

Vaše portfólio tvoria prevažne portréty - akty. Čo Vás na tomto žánri fascinuje?

Fotografia ma fascinuje ako celok. Vo všeobecnosti sa venujem analógovej veľkoformátovej fotografii, všetko si sám vyvolávam, používam historickú techniku a tzv. veľký formát 13 x 18. Staré fotografie sú nádherné, pretože aj po osemdesiatich rokoch sú neuveriteľne živé, majú dušu. V rámci tohto sa zameriavam na portrét, akt a najnovšie aj zátišie, pretože ma upokojujú. To, že nefotím na zákazku mi dáva slobodu a prvoradé je, aby sa výsledok páčil mne. Snažím sa zachytiť ľudskú bytosť ako ju ja vidím, moje ženské akty nie sú vulgárne, sú pocitové.

Aká je Vaša profesia v civile?

Robil som výškové práce, ale momentálne som na voľnej nohe. Môj profesný život nemá s fotografiou nič spoločné, i keď občas sa mi podarí privyrobiť si aj fotografickou zákazkou.

Aktívne ste začali fotografovať až po dovŕšení 35 rokov. Ako ste sa k tomu dostali?

Dovtedy som fotografoval ako každý človek, na dovolenke a podobne. Naháňal som sa za najlepšou a najnovšou digitálnou technikou, keď som len zo zvedavosti skúsil staručký analóg Rolleicord. Vzal som si ho na cestu do Paríža a bol som očarený, ako zrazu všetky objekty a ľudia ožili. To zmenilo môj život čo sa týka fotografie. Jeden môj známy mi povedal, že idem v technike cestou naspäť. Digitálom fotím už len rýchlo sa pohybujúce predmety, ako napríklad moje deti.

A prečo ženský akt?

Ženy ma sprevádzajú celým životom, mám k nim kladný vzťah.

Nerozmýšľali ste nad mužským aktom?

Samozrejme, sú krásni muži, ale mne to nič nehovorí. Ani neviem ako by som muža fotografoval.

Podľa čoho si vyberáte modelky?

Musia ma zaujať, aby som v nich videl niečo viac. Nehľadám namaľované dokonalé dievčatá, tie môžu byť vhodné pre módnu fotografiu. Majú však nacvičené pózy a úsmevy a to ja nechcem. Radšej pracujem s amatérkou, ktorá je prirodzená. A keď modelka žiadala, aby som jej vyretušoval brucho či trochu odstávajúce uši, fotenie sa nekonalo. Nie som chirurg.

Ako táto spolupráca prebieha?

Niekedy trvá aj celú hodinu, kým spravím jeden záber a nezaručujem, že bude dobrý. Všetko fotím manuálne a spracovávam foto-chemickou cestou, takže sa môže stať, že osvetlím film, zle namiešam vývojku či urobím inú chybu. Fotografia nemusí teda vyjsť, ale ak áno, tak stojí za to. Fotenie je však pohodové, bez stresu a aj dievčatá bývajú väčšinou spokojné.

Kde sa podľa Vášho názoru stiera hranica medzi umeleckým aktom a vulgárnosťou?

Myslím, že to človek cíti. Keď sa na fotografiu pozriete, buď vás odpudzuje alebo zaujme. Je to o pocite, hranica je veľmi tenká.

Ako reagovali blízki, najmä manželka, na túto záľubu?

Manželka je s tým úplne v poriadku, keby si to neželala, akty nefotím. Mám veľké šťastie. Zaujímavé je, že dokážem fotiť všetky ženy, len ju nie.

V akých priestoroch fotíte? Máte ateliér?

Mám výbornú kamarátku, ktorá mi dáva k dispozícii svoj byt. Kým som používal digitálny fotoaparát, navštevoval som ateliér môjho známeho, zdalo sa mi to však umelé. Robert Vano, jeden z fotografov, ktorého obdivujem, ma inšpiroval vo využívaní prirodzeného svetla. Táto moja známa má nádherný presvetlený starý byt s dobovým nábytkom a veľkými oknami, kam chodím fotiť za každého počasia. Nikdy si nemusím pomáhať bleskom ani umelým svetlom.

Prečo uprednostňujete čiernobiely film?

Kvôli obrovskej dynamike priestoru. Čiernobiela fotografia je dramatickejšia, vie veľa vyjadriť. Zoberte si aj sny, neviem, či niekto sníva vo farbe.

Foto: Robert Vano Gallery

Aký máte názor na súčasné trendy vo fotografii?

Nezaujímam sa o digitálnu fotografiu, aj keď mám známych, ktorým touto cestou vznikajú nádherné zábery, vôbec nič mi to nehovorí. Zaujímam sa výhradne o analógovú fotografiu na veľký formát 9 x 12 a 13 x 18.

Ste úplný samouk?

Áno, učil som sa úplne sám, prekladal som si anglické články o fotografii. Zoznámil som sa so zahraničnými fotografmi z Prahy, kam som chodieval na stretnutia nadšencov veľkého formátu, vzdelával som sa aj touto cestou.

Kde hľadáte inšpiráciu?

Hlavne u starých fotografov, deväťdesiat percent z mojich vzorov už nežije a nemôžem ich počúvať, rozprávať sa s nimi, tak o nich aspoň čítam a študujem ich tvorbu. Ovplyvnil ma Alfred Stieglitz, Helmut Newton, Richard Avedon, Jeanloup Sieff či Jozef Sudek, geniálny český fotograf, ktorý fotografoval zátišia. Z novodobých by som rád menoval Hannesa Caspara, je fantastický, našiel som ho na internete len zhodou okolností. Fotí krásne pocitové akty, je mojou inšpiráciou. Jan Saudek, to je tiež fantázia, aj keď som sa ho nikdy nesnažil napodobniť. Zo slovenských fotografov obdivujem Roberta Vana, potom sú to prevažne českí fotografi ako spomínaný Jozef Sudek, František Drtikol, Anna Fárová.

Na čom pracujete aktuálne? Spomínali ste novú záľubu v zátišiach.

Zátišia ma upokojujú. Ale taktiež za týždeň fotím minimálne dve dievčatá, za mesiac osem, možno desať. Takže tvorím stále. Popritom rád fotím svoju rodinu, deti, som veľmi šťastný človek. Po celom byte visia naše fotografie a nemusíme ich kupovať v Ikea. Nepamätám si deň, kedy by som nefotil alebo aspoň fotografie nespracovával. Časom by som sa chcel začať venovať aj historickým tlačiam, technikám ako kyanotypiu alebo bromolejotlač.

Čo by ste v oblasti fotografie chceli dosiahnuť?

Nedávno ma oslovil známy – majiteľ kaviarne, či by som u ňho nechcel vystaviť svoje výtvory. Nafotil som osem fotografií na veľký formát a ľuďom sa páčia. Je príjemné ísť do kaviarne a vidieť na stene niečo moje. Čaká ma ešte aspoň dvadsať rokov fotografovania a ani si nemyslím, že za rok alebo aj desať vznikne fantastický fotograf. Či sa budem posúvať ďalej, to uvidíme. Už len tento rozhovor beriem ako veľkú česť, za čo vďačím Robertovi Vanovi. Fakt, že moju prácu ocenila galéria, ktorá nesie meno tohto výborného fotografa, ma inšpiruje k vytrvalosti a posunu.


Pre mňa je však najdôležitejšie, že sa mi podarilo vyčleniť si svoju cestu, smer. Myslím, že som jeden z mála na Slovensku, ktorý sa venuje ženského aktu. Chcem sa odlišovať od množstva fotografov, robiť niečo iné. Párkrát som za fotografie bol finančne odmenený, ale inak som amatér a som na to hrdý, pretože si môžem fotiť, čo chcem. Viem, že moje fotografie nie sú dokonalé a nebudú vystavené v galérii v New Yorku, ale chcem fotiť ako to cítim, nič iné.

FOTOGALÉRIA: JOZEF BOROŇ: Ženy ma sprevádzajú celým životom...

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, ART OF PHOTOGRAPHY.eu, Art Hotel Kaštieľ**** Tomášov a Hotel Elizabeth**** Trenčín.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Marieta Zuzíková: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Komentáre