Život

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

"Laura Kovanska je veľmi talentovaná mladá módna fotografka. Svojimi snímkami si získala rešpekt a uznanie. Spolupracuje či spolupracovala s takými svetovými značkami ako Vogue, Inspire či DOC."

, 6. júna 2013 6:00 Unikátny seriál „Neviditeľní fotografi“, ktorý prináša Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, predstavuje tvorbu talentovaných slovenských a českých fotografov. Z radu talentovaných umelcov vám tentoraz ponúkame rozhovor s výnimočnou umelkyňou Laurou Kovanskou. Mladá fotografka, ktorá je na fotografickej scéne iba osem rokov, dokázala svojimi fotografiami osloviť takých veľkých hráčov, ako sú v móde magazíny Vogue či Inspire, alebo renomovaný fotomagazín DOC.. Spolupracuje na rôznych reklamných a módnych kampaniach. Laura sa tiež dlhodobo venuje unikátnej fototechnike lomografia, ktorá v súčasnosti zaznamenáva veľký boom.

Vaše fotografie obleteli svet, publikoval ich významný módny magazín PhotoVogue, fotopríbeh americkej rodiny zase uchvátil renomovaný fotomagazín DOC.. Fotíte pritom iba osem rokov, no Vaša kariéra naberá na obrátkach. Ako si to vysvetľujete?

Pravdupovediac, ja si to ani neviem vysvetliť. Som samouk, všetko prišlo postupne a usilovnou prácou. Roky fotím sama pre seba, nové fotky prichádzajú každý deň. Na začiatku to bolo tak, že som neváhala kupovať, fotiť a vyvolávať film denne dlhé hodiny preto, aby som sa všetko naučila a zvládla technické podmienky fotenia a "dohnala" tak ľudí, čo fotia prakticky odmalička.

Som na seba veľmi prísna. Keď pracujem na fotkách, chcem, aby boli dokonalé ako obraz. Chcem, aby sa ľudia zastavili a povedali: "To nie je fotografia, to je obraz." Za každým snímkom musí byť príbeh, malé tajomstvo, jednoduchosť v motíve a spracovaní.

Umenie musíte mať v krvi, inklinovali ste k nemu od detstva?

Moji rodičia to nechávali na mňa, kedže boli dosť zamestnaní. Presťahovali sme sa na Moravu ešte pred 89. rokom. Ako dieťa som navštevovala rôzne krúžky - gymnastiku, grafiku, flautu, klarinet. Mojou vášňou boli knihy. Do trinástich rokov som stihla prečítať celú miestnu ľudovú knižnicu. Počas štúdia na gymnáziu nebolo na koníčky veľmi veľa času. V rodine sme fotografa nemali a aj odo mňa sa čakalo, že budem študovať právo alebo medicínu. K fotografii som teda privoňala až na vysokej škole, na fakulte multimediálnej komunikácie. Smer, ktorým idem posledný rok, mi ukázal môj dobrý kamarát, významný portugalský režisér a fotograf Miguel Gaudencio. Je to umelec, ktorého fotografie sú najčastejšie publikované vo Vogue, produkuje celovečerné a krátkometrážne filmy, dokumenty aj reklamy. On ma tiež presvedčil a odporúčal, aby som poslala fotky do poľského magazínu DOC.

Aké boli teda Vaše prvé skúsenosti s fotografiou?

Vyštudovala som Fakultu multimediálnej komunikácie na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne a fotiť som začala na začiatku štúdia. Zaviedla ma k tomu viacmenej zvedavosť. Na fakulte sme sa delili na marketing a design, ateliér preto nemohol chýbať. Ja som tam trávila všetok voľný čas. Háčik bol ale v tom, že som nemala špeciálnu prístupovú kartu, tak som vždy do ateliéru liezla cez okno. Talent zrejme vo mne videli aj vrátnici, lebo mi to tolerovali tak dlho, až kým mi vybavili vlastný prístup. Vtedy sa to celé začalo. Dlhé hodiny za fotoaparátom a potom v komore. Študovala som síce reklamnú tvorbu, no ostatní z fakulty si mysleli, že som fotografka. Postupne si začali všímať aj moje snímky. Dizajnérky z ateliéru módy ma začali spontánne oslovovať, či im nenafotím kolekciu. A zrazu sa z toho stala tradícia. Mojou veľkou devízou bolo to, že som s nimi komunikovala, snažila som sa im poradiť, no nechávala som im ich vlastný priestor na realizáciu. Vždy sme fotenie viedli v príjemnej atmosfére. Baby vedeli, že fotografie odo mňa dostanú vždy na čas. Na rozdiel od ľudí, ktorí fotografiu študovali, pre nich bolo fotenie kolekcií čosi zlé, navyše, pre mňa zase koníček, pri ktorom som sa učila a zdokonaľovala.

Aký bol Váš prvý fotoaparát, ktorým ste začali fotiť?

Začala som fotiť obyčajným fotoaparátom, ktorý som dostala od brata na Vianoce. Snímky, ktoré z neho neskôr vzišli, som dávala na rôzne fotoservery. Mali pozitívne ohlasy a profesionálni fotografi ma začali nabádať: "Kúp si lepší, kvalitnejší fotoaparát." Pre mňa to však bolo drahé a nedostupné. Zrkadlovky v tom čase stáli okolo 40-tisíc Kč a nechcela som, aby mi ju niekto kupoval. Rozhodla som sa preto pre inú cestu, ktorá ma navyše lákala oveľa viac - klasickú chemicku analógovú fotografiu. Prvý aparát, "Praktiku" mi požičal Oto Hejmala, úžasný fotograf zo Zlína. Vtedy som spoznala čaro fotografie. Moje prvé vyvolávanie skončilo samozrejme zničeným filmom. No tie emócie, čo všetko je možné fotografiou vyjadriť - okamžiky, príbehy ľudí sa nedajú len tak opísať. Bola som obarená a nemyslela som na nič iné, iba ako a čo odfotím zajtra.

V tom čase som odišla na stáž do Ameriky a tam som si kúpila v bazáre svoj prvý fotoaparát - starú japonskú zrkadlovku. Ani som netušila, či vôbec funguje. Prikúpila som si filmy Kodaky a na route tripe som nafotila svoje prvé fotografie, vďaka ktorým ma neskôr registrovali ako skutočnú fotografku. Snímky boli špeciálne spracované. Mesiac som ich nechala pôsobiť na slnku, aby sa film zdeformoval, vytvorila sa tak zvláštna kompozícia s nezvyčajnými farbami. Následne som negatívy špeciálne naskenovala a vznikli unikátne fotografie.

Začal si už niekto fotografie, ktoré ste vytvorili takto na film, všímať?

Fotografie práve na film tvoria významnú časť môjho portfólia na PhotoVogue. No začiatky boli veľmi ťažké. Po návrate z Ameriky som tušila, aká bude moja cesta. Každý deň som nafotila a vyvolala jeden film, aby som sa naučila čo najlepšie spracovať práve technickú časť. Zároveň som pracovala na cvičení kompozície vo fotke. Lomografia je neskutočne finančne náročná, no musela som vytrvať, ak som chcela konkurovať ostatným, a fotiť k tomu striedavo na zrkadlovku. Navyše som odbornej verejnosti musela dokázať, že viem fotiť aj "klasicky", že moje práce nie sú iba náhoda vyrobená foťákom.



Čiže ste sa takto dostali aj k fashion a reklame?

Áno. V tomto čase, ako som začala fotiť na film, ma začali oslovovať návrhárky odevov, či by som im nevedela nafotiť fashion kolekcie, magisterské práce a pod. Pri práci mám v zálohe aj digitálny fotoaparát, aby som mala istotu a kontrolu nad výsledkom. Takto som sa dostala k foteniu fashion, ktorý ma neskutočne baví. Vždy som mala voľnú ruku. Manažovala som všetko od produkcie cez art directing až po fotenie. Mien, s ktorými som spolupracovala, sú k dnešnému dňu desiatky. Z každého fotenia som si odniesla vždy veľa skúseností - dobrých aj zlých, ale aj to treba, aby človek vedel, na čo sa musí v budúcnosti pripraviť. Fashion sa nakoniec stala mojim primárnym okruhom v oblasti fotenia.

Je to Váš recept na úspech?
Určite to je istá kombinácia talentu a organizácie projektov. Mojou devízou do istej miery je aj to, že fotky odovzdávam načas, v požadovanej kvalite a rozsahu. Samozrejme je v tom i veľa prace, sebaobetovania a hodín komunikácie. Ja som sa navyše nikdy extra neprezentovala. Nemala som svoju fan page na Facebooku ani webové stránky, a aj tak si ma ľudia začali všímať a oslovovať k spolupráci.

Aké sú Vaše najväčšie projekty?

K najväčším projektom patria napríklad kalendár pre letectvo Českej republiky či PR kampaň pre Gambrinus. Začala som sa tiež viacej venovať analógovej fotografii v strednom formáte. No asi najviac mi môj profesný život zmenilo fotografické portfólio, ktoré som začala budovať pre projekt talianskeho magazínu Vogue. Hneď moja druhá snímka bola vybratá ako najlepšia fotka dňa. Išlo o fashion editorial "Jazda Kráľov" - hodvábne odevy inšpirované Vlčnovom. Na projekt som oslovila návrhárku s tým, že sa mi jej práca veľmi páči, a či by nechcela ísť kolekciu nafotiť priamo do Vlčnova v ten deň, kedy sa tam konal tento event. Všetko som zorganizovala a vyšlo to. Zrazu som prestala byť "neviditeľná" - začali chodiť gratulácie, pochvaly, ponuky na spoluprácu. Stala som sa profesionálnou fotografkou street fashion pre Plzenský Prazdroj na dva roky, dostala som ponuky na fotenie pre tlačené časopisy a pod. Časopis INSPIRE mi dokonca ponúkol exkluzivitu na fotenie ich vlastného editorialu, čo neponúkli dlhý čas žiadnemu fotografovi. Začala som tiež ponúkať luxusné fotenie portrétov na strednom formáte, teda na film.

Za môj najväčší profesný úspech však považujem spoluprácu s Robert Vano Gallery.

FOTOGALÉRIA: Príbehy Laury Kovanskej cez fotografiu

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, ART OF PHOTOGRAPHY.eu, Art Hotel Kaštieľ**** Tomášov a Hotel Elizabeth**** Trenčín.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Komentáre