Život

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

"V seriáli Neviditeľní fotografi vám prinášame príbeh ďalšieho umelca - fotografa Miroslava Jombíka. Zameriava sa na čiernobielu dokumentaristiku, život okolo seba zaznamenáva skoro štyri roky. "

Romana Juhásová, 7. októbra 2013 10:00 Miroslav Jombík v civile pôsobí ako CNC sústružník. Nedostatok kreativity v zamestnaní kompenzuje aktívnym fotografovaním, ktoré sa stalo neoddeliteľnou súčasťou jeho života. Zameriava sa na čiernobielu dokumentaristiku, život okolo seba zaznamenáva skoro štyri roky. A teraz prišla tá správna chvíľa, aby sme vám jeho tvorbu predstavili v unikátnom projekte, ktorý spustila Robert Vano Gallery v spolupráci s Webmagazin.sk, v ktorom majú príležitosť prezentovať sa talentovaní slovenskí a českí fotografi.

Na čo sa vo svojej tvorbe zameriavate?

Venujem sa prevažne čiernobielej fotografii, snažím sa fotiť dokumentárnu fotografiu alebo tvoriť vlastné snové fotomontáže, takže na jednej strane fotografia dokumentárna a na druhej digitálne manipulovaná. Postproces využívam len v obrazoch, ktoré si vytvorím vo svojej fantázii. Možno sú to dva protiklady, dokument, ktorým zaznamenávam dej v priestore a čase, a fotomontáž, ktorou zhmotňujem svoje myšlienky a predstavy...

Povolania fotografov v našom projekte sú rôzne, aké je to Vaše?

Moje povolanie s fotografiou nesúvisí, som nastavovač počítačom riadených CNC strojov a sústružníckych
automatov v podniku.

To nie je veľmi tvorivé povolanie...

Bohužiaľ nie, ani ma v živote nijako neposúva. To je jedna strana mince, druhá je, že vďaka svojmu povolaniu hľadám ešte intenzívnejšie kreatívny priestor pre vlastnú sebarealizáciu.

Ako ste sa dostali k fotografii?

Počas základnej školy som asi sedem rokov navštevoval umeleckú školu a veľa som kreslil. Potom som robil prijímacie pohovory na školu nábytkového dizajnu, ktoré som spravil, ale v tej dobe, koncom 90. rokov, prijímali len minimálny počet žiakov. Zostavila sa iba jedna trieda. Na iné prijímacie skúšky som ísť nestihol, napríklad do Kremnice, takže som to vzdal. A posledná škola, ktorá brala žiakov, bolo SOU železničné pre mechanikov strojov, tú som nakoniec absolvoval. Fotografiu som začal vnímať už v detstve, spomínam si, ako môj otec vyvolával čiernobiele fotografie doma v kúpeľni, vtedy som mu z času na čas rád asistoval. Je dosť možné, že aj toto bol impulz do budúcnosti, o ktorom som však v tej dobe ani netušil.

Nechceli by ste sa fotografii venovať naplno? Vystavovať svoje fotografie?

Chcel, ale v dnešnej dobe nie sú možnosti veľmi priaznivé. Umelecká fotografia v našej spoločnosti nie je natoľko žiadaná pre svoju nekonvenčnosť, pre mainstream stojí možno niekde v úzadí svojou nezrozumiteľnosťou, je určená pre užší okruh priaznivcov, myslím, že prevláda komerčná ateliérová fotografia detí a mamičiek...
Mal som jednu výstavu v rámci fotoklubu AMFO vo Zvolene, kde pôsobím. Dopadla výborne, radosť mi urobilo, že mala veľkú návštevnosť a návštevníkmi boli hlavne bežní ľudia, ktorí ocenili vystavené fotografie.

Na čom momentálne pracujete?

Určite by som chcel vystavovať ďalej, momentálne pracujem na väčších celkoch, ako napríklad séria Človek a prostredie, ktorá zobrazuje človeka a jeho okolie, ktorým je obklopený. Rád by som túto tému, ktorá ma momentálne zaujíma asi najviac, spracoval do väčšej knižnej publikácie. V súčasnosti ma veľmi zaujímajú aj sociálne témy, fotografovanie drogovo závislých, na druhú stranu by boli zaujímavé reportáže z výrobných podnikov, k čomu mám profesijne veľmi blízko.

Na vašich fotografiách vidíme človeka často ako siluetu bez tváre, bez detailu...

Človeka vnímam ako dôležitú súčasť obrazu, ktorý vytváram, s dôrazom na kompozíciu a človek zostal na obraze iba ako svedok, ktorý do tohto prostredia patrí. Jeho prítomnosť v obraze je nehmotná, možno nadreálna.

Vaše fotografie sa mi javia minimalistické a kompozične premyslené. Myslíte si, že vás vaše povolanie predsa len ovplyvnilo a prepožičalo technické videnie obrazu?

Zaujímavé, aj keď som poslal svoju tvorbu do Portfolio review, vyzdvihli kompozíciu obrazov. Pritom sa nad kompozíciou prvoplánovo vôbec nezamýšľam. Snažím sa iba zhmotniť koncepty vlastných predstáv... Prvú, ktorá príde, zrealizujem.

S akou technikou pracujete?

Fotím čiastočne aj na film, ale nie vždy je to šťastný výber, pretože sa mi napríklad stalo, že fotky z fotolabu mali zelený odtieň. Čierna a biela tam ani neboli. Svoju vlastnú komoru, respektíve výbavu, nevlastním. Mám jednoduchú 10-megovú zrkadlovku OLYMPUS E-450, dva setové objektívy a pár manuálnych M-42, ktoré nasádzam cez redukciu. Nepotrebujem plný kufor techniky.

Foto: Robert Vano Gallery

Prečo dávate prednosť čiernobielej fotografii?

Keď som začínal, fotil som len farebne. Skúšal som makro, architektúru a podobne. Neskôr som si uvedomil, že pri farebnej fotografii je z môjho pohľadu ťažko hovoriť o emócii alebo hlbšom zmysle. V mojom vnímaní farby odpútavajú od samotnej idey fotografie.

Máte medzi fotografmi, či už slovenskými alebo zahraničnými, svoje vzory, inšpiráciu?

Mám rád českú fotografickú tvorbu, napríklad Jozefa Koudelku, páči sa mi aj Jindřich Štreit. Zo slovenských samozrejme Tibor Huszár alebo Matúš Zajac, väčšinou dokumentaristi. Zo zahraničných Sebastian Salgado. To sú naozaj top fotografi.

Čo by ste chceli svojou tvorbou dosiahnuť?

Mojím snom je robiť reportáže, čiernobiele, zo zahraničia, možno aj z vojnových konfliktov. To by ma naozaj napĺňalo.

Neskúšali ste kontaktovať nejaké periodikum?

Neviem, kto by mi takúto možnosť dal. Zatiaľ som to neskúšal...

V súčasnosti fotografuje takmer každý. Čo myslíte, čo vás z tohto davu vyčleňuje a môže ľudí zaujať?

Podľa mňa je dôležité byť skromný a trpezlivý, a ja sa týmto skutočne snažím riadiť. Netreba sa nasilu pokúšať napodobniť niečo, čo sme videli niekde na fotoserveri. Čerpám sám zo seba, nikto mi nediktuje, čo mám fotografovať a ako, je to obrovská sloboda v tvorení a zároveň vám to určite pomôže odtrhnúť sa od vplyvu iných. Ak ľudia ocenia môj vlastný prístup k fotografii a budú ho akceptovať, tak potom som naozaj šťastný.

Čo vám fotografia dáva, respektíve vzhľadom na netvorivú povahu zamestnania nahrádza?

Odpútanie sa od bežného sveta problémov, od stereotypu v práci, mechanického netvorivého zamestnania, od problémov. Na to všetko využívam fotografiu. Vtedy sa ocitnem v inom svete. Jednoducho idem von, a čo ma zaujme, odfotím. Do zahraničia cestujem menej, ale som spokojný s tým, že v relatívne malom meste viem stále niečo nové nájsť. A to ma teší.

FOTOGALÉRIA: Miroslav Jombík: "Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy..."

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, ART OF PHOTOGRAPHY.eu, Art Hotel Kaštieľ**** Tomášov a Hotel Elizabeth**** Trenčín.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Súvisiace články

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Komentáre