Život

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

"Chcel som sa posunúť ďalej, spoznať svet. Keď som spolu s priateľkou odišiel do Anglicka, mal som 19 rokov, hovorí Marek."

, 19. septembra 2013 10:00 V seriáli Neviditeľní fotografi vám prinášame príbeh ďalšieho umelca – fotografa Mareka Šalajku. Po skončení gymnázia sa vybral študovať do Londýna. Dnes má 21 rokov, každý deň získava nové skúsenosti a verí, že sa mu podarí po návrate na Slovensku rozbehnúť vlastný biznis.

Momentálne žijete v Anglicku. Nemali ste ako začínajúci fotograf na Slovensku dostatok príležitostí?

Chcel som sa posunúť ďalej, spoznať svet. Keď som spolu s priateľkou odišiel do Anglicka, mal som 19 rokov. Londýn, ktorý je zhruba taký veľký ako celé Slovensko, je mestom neobmedzených možností. Od prvého dňa som nepustil fotoaparát z ruky. Hneď na začiatku som začal fotiť budovy a ľudí v uliciach Londýna. Ľudí, ktorých som nemal možnosť nikdy stretnúť v Poprade, ľudí s rôznymi príbehmi a nápadmi, ktoré ma dokázali inšpirovať. Tu vznikli napríklad fotografie z tradičných turistických miest ako London Eye, Big Ben a podobne.

Dá sa ľahšie presadiť na Slovensku ako v Anglicku?

Mohol by som povedať, že áno. Na Slovensko sa dá stále priniesť niečo, čo tu ešte nie je, a venovať sa tomu naplno. Momentálne študujem v Anglicku, ale plánujem sa vrátiť domov a venovať sa tu vlastnému biznisu.

Študujete fotografiu?

Študujem profesionálne fotenie, zatiaľ som v prvom z troch levelov. A popritom pracujem ako security vo firme Louis Vuitton, kde si privyrábam, aby som si mohol platiť nájomné, stravu a štúdium.

Je štúdium fotografie v Londýne finančne náročné?

Áno. V rámci štúdia je veľmi veľa fotografických kurzov, ktoré sú finančne veľmi náročné, no na druhej strane vám pomôžu zdokonaliť sa a byť lepším. Máte možnosť vycestovať do Paríža a vidieť skutočných profesionálov v akcii. Preto som dal prednosť Anglicku pred Slovenskom. Doma som pracoval ako grafik pre jednu realitnú kanceláriu. Po čase ma to ale prestalo baviť.

Aké boli vaše začiatky?

Už počas štúdia na gymnáziu som sa dostával do kontaktu s grafikou, v rámci ktorej som sa snažil vždy vniesť do svojich prác niečo zo seba. No bolo to ťažšie, keďže klientova predstava bola už dávno jasná a nemenná. Pre realitnú kanceláriu som robil rôzne letáky, kampane... Fotografia bola až na treťom – štvrtom mieste. Grafika ma postupne začala obmedzovať v tvorivej slobode. Vždy som musel plniť termíny, a to ma nebavilo. Postupne som začal zisťovať, že fotografia mi poskytne oveľa viac slobody a kreativity. Pri fotografovaní som dokázal vyjadriť samého seba, svoje pocity, nápady a jednoduché veci urobiť jedinečnými. Ako bonus považujem prácu s ľuďmi, ktorá ma nesmierne baví. Pri fotení s priateľmi vznikla aj moja prvá fotografia s názvom Bubbles Girl. No potom prišla veľká zmena a môj odchod do Anglicka. Fotografii som naplno prepadol pred rokom a pol. Zainvestoval som do techniky a rozhodol sa pre štúdium.

Ktorú fotografiu zo svojho portfólia považujete zatiaľ za vašu najlepšiu?

Keď som sa po roku vrátil na Slovensko, vznikla asi jedna z mojich najvydarenejších prác s názvom Forest fashion v Kvetnickom lese. Išlo o jednu z posledných fotiek tohto fotenia. Modelka už bola unavená a ľahla si na zem, s tým však prišiel nápad a jedinečný záber.

Po návrate do Anglicka vznikli ďalšie snímky inšpirované históriou Londýna a jeho starobylými stavbami, konkrétne fotka Lavička, na ktorej je modelka odfotená pred starým kostolom. Celé fotenie prebiehalo vo veľmi tichej atmosfére, nakoľko vedľa kostola bol cintorín. To však nezmenilo nič na tom, aby nevznikli skvelé fotky na smutnom mieste dýchajúcom históriou.

Čo vyjadrujú vaše fotografie?

Vždy ma zaujímali ľudia. Je to vidieť aj na fotke artistov z Ghany, z ktorých išla veľká energia a odhodlanie robiť to, čo ich baví. Fotografiami chcem tešiť ľudí, zanechať na nich svoj „podpis“. Je to jedna z vecí, ktorú chcem raz dosiahnuť. Momentálne idem jediným smerom, a to je fashion, keďže robím vo firme Louis Vuitton a vidím, ako pracujú profesionáli. Fashion priemysel ma veľmi zaujal.

Mali ste už aj nejakú zaujímavú zákazku?

Zatiaľ nie. Portfólio mám bohaté, ale v Londýne to funguje na báze, ak nemáte papier – kvalifikáciu, tak sa nedostanete k žiadnej zákazke. Preto som sa rozhodol pre štúdium. Pre mňa ide o bezcenný papier, no nepohnem sa bez neho.

Móda je skôr doménou žien ako mužov. Platí to aj pre vás vo fotografii?

Pri fashion nejde o modelku alebo modela, skôr o produkt, ktorý predvádza. Ja sa snažím zachytiť kontrast medzi modelkou a tým, čo prezentuje. Mnoho fotografov sa snaží zachytiť práve produkt, ktorý sa prezentuje. Je to logické, keďže ide o požiadavku klienta. Ja si ale myslím, že veľa ľudí si nevie predstaviť, ako by prezentovaný kus odevu nosila. Vtedy môže práve modelka dodať kolekcii energiu. Snažím sa, aby nezanikla ani modelka, ani produkt.

Akú techniku pri fotení a postprodukcii využívate?

Mám Nikon D 600. Prvý záber je niekedy zaujímavý aj bez toho, aby sme ho nejako upravovali, ale k mojej práci patrí Photoshop. Postprodukcia u mňa tvorí sedemdesiat percent. Každá fotografia prejde retušou, zosvetlením a podobne.

A čo vaše plány a ciele?

Chcem doštudovať. Možno si otvoriť vlastné štúdio. Človek nikdy nevie, svet fotografie je nevyspytateľný. Moja tvorba sa určite nekončí. Teraz mám cítenie pre fashion, o päť rokov to možno bude niečo úplne iné.

Foto: Robert Vano Gallery

FOTOGALÉRIA: Marek Šalajka: „Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona“

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, ART OF PHOTOGRAPHY.eu, Art Hotel Kaštieľ**** Tomášov a Hotel Elizabeth**** Trenčín.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Komentáre