Život

Marieta Zuzíková: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu

"Marieta Zuzíková dáva do popredia svojej tvorby ženskú krásu, ktorá je navyše spojená s emóciami. "

, 17. októbra 2013 12:00

V seriáli Neviditeľní fotografi, ktorý spustil Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, vám prinášame príbeh ďalšieho umelca. Marieta Zuzíková stála vyše desať rokov pred objektívom ako modelka. Až nastal čas postaviť sa na druhú stranu. Jej fotografie vás presvedčia, že to bolo správne rozhodnutie. V popredí je stále ženská krása a navyše spojená s emóciami.

Vo svete krásnych žien ste sa ako modelka pohybovali viac ako desať rokov. Čo vás dostalo spred objektívu za fotoaparát?

Bola to úplná náhoda. Asi pred dvomi rokmi, keď som bola ešte ako modelka v Indii a s kamarátkami sme sa nudili, rozhodli sme sa, že si urobíme zopár záberov. Zobrala som do rúk fotoaparát a nafotila ich. Mala som prirodzene pekné spolubývajúce, neurobiť zopár snímok by bol hriech. No, samozrejme, nezačala som hneď fotiť portrét.

Foto: Robert Vano Gallery

S čím ste teda začínali?

Zo začiatku to boli pokusy zaznamenať svet a bežný život okolo mňa. Inklinovala som k dokumentárnej fotografii. Postupne som si prešla rôznymi odvetviami, nevyhla som sa ani makrofotografii alebo lomografii. Fotografovanie ma síce bavilo už dlhšie, ale nikdy to nebola moja priorita. Najmä som sa v nej hľadala. Fascinovala ma žena ako taká a fascinuje ma doteraz. Zaujíma ma však aj reportážna fotografia, mám veľa snímok z ciest po Ázii. Najviac ma ale očarili portréty a módna fotografia, ktorej sa venujem posledné dva roky.

Prečo práve portréty žien? Súvisí to s vašou predchádzajúcou prácu v modelingu?

Ženy ma vždy fascinovali ako osobnosti. Dokážu byť silné a krehké zároveň. Dokážu byť krásne a uznávané na jednej strane a na druhej strane jemné, slabé, často detinské. Odohrávajú sa v nich tisícky príbehov a emócii.
Preto mi má žena ako objekt čo ponúknuť. A hlavne mnoho žien si neverí. Chýba im sebavedomie, a tak im chcem dokázať, že vedia byť krásne aj bez toho, aby boli modelkami, a preto nie je nutné, aby závideli tým pár vyvoleným z titulných stránok časopisov. To, že moja fotografia bola na stránke talianskeho VOGUE magazínu vybratá ako fotka dňa, na ktorej bol práve portrét ženy, ma len utvrdzuje v tom, že idem správnym smerom. A dobrá fotka pre mňa nie je len o dokonalej technickej stránke, ako je napríklad kompozícia alebo svetlo, ale je to o tom, že sa na ňu chcete pozerať. Je hlavne o objekte, ktorý fotíte. Umelci vždy obdivovali ženy, nie? A ja ich obdivujem tiež.

Čo si na nich ako fotografka najviac všímate?

To je ťažká otázka. Musí ma rozhodne niečo zaujať. Žena nemusí oplývať fyzickou krásou, no musí mať iskru – esprit, ktorý ma osloví. Keď sa na ňu pozriem, okamžite si ju viem predstaviť v určitých situáciách, viem, v akom prostredí ju budem fotiť.

Stačí na dobrú fotku „len“ zaujímavá žena?

Pre mňa sú veľmi dôležité emócie. Mám rada, keď ich je z fotky cítiť. Či už ide o radosť, alebo smútok. Hocičo. Som rada, keď to nie je prázdna fotka, okolo ktorej človek len tak prejde a neupúta ho. Povie si „pekná tvárička“, ale nič viac. Chcela by som, aby moje fotky zaujali, aby si v nich diváci predstavili príbeh.

Napríklad?

Neviem prečo, ale veľmi rada fotím baby s cigaretami. To pritom veľa ľudí odsudzuje, pretože, ako vieme, fajčenie škodí zdraviu. Ale mám pocit, že to dáva fotke niečo viac, určitý pocit. Veľmi by som chcela mať výstavu, ktorej koncept by bol postavený na cigarete.

Odkiaľ čerpáte inšpiráciu?

Neviem, ťažko povedať. Keď zbadám nejaké dievča, tak si hneď viem predstaviť príbeh. Samotné ženy sú mojou inšpiráciou.

Akým spôsobom s fotografiou ďalej pracujete?

Klasicky vo Photoshope, kde sa s ňou vyhrám. No aj tu existujú hranice. Nemám rada „plastické tváre“ a podobne. Myslím, že pri fotke by malo ísť najmä o pocit, a preto by mala zostať prirodzená. Závisí to ale aj od toho, čo človek fotí. Pri módnej fotke si môže dovoliť viac experimentovať.

Skúšate lomografiu, ste v tomto smere samouk, alebo ste to niekde študovali?

Pretrváva trend, že ľudia sa opäť vracajú k analógovej fotke. Prirodzene mi to prišlo do cesty. Je to veľmi praktické a niečo iné, čím sa vymedzím. Tieto fotky majú inú atmosféru ako digitálne. Neučila som sa tento konkrétny štýl fotenia. Neštudovala som ani fotografiu. Všetko bolo o pocite. Čo sa mi páčilo, to som si cvakla.

Kde môžeme vidieť vašu tvorbu?

Tento rok vyšla kniha o nových slovenských fotografoch s názvom Správa o stave mladej fotografie, v ktorej mám publikované svoje snímky. Z mojej tvorby v nej nájdete najmä módne snímky, zopár reportážnych a tiež nejaké makro – takpovediac „z každého rožka troška“. Niektoré moje fotografie zverejnil aj časopis Inspire. Väčšinou fotím dievčatá, ktoré ma oslovia. Fotím im módne booky alebo ma oslovujú ženy, ktoré by chceli vyzerať pekne, pretože nevidia to, aké sú pekné. Tak sa ich snažím zachytiť mojimi očami, aby boli samy so sebou spokojné.

A čo webové stránky alebo sociálne siete?

K webovej stránke som sa ešte nedostala, fungujem zatiaľ iba so stránkou na facebooku.

Čo sa týka Vašich ďalších cieľov a plánov, kam by mala smerovať vaša cesta?

Chcela by som mať svoju vlastnú výstavu, aby sa o mne ľudia dozvedeli. Aby to všetko malo nejaký význam. Aby sa fotky dostali medzi ľudí a neskončili len doma „v šuflíku“ alebo na harddisku. Chcela by som, aby ľudia poznali moje fotografie. Ale akým spôsobom sa k tomu dopracujem, to je ešte vo hviezdach.

FOTOGALÉRIA: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu, hovorí Marieta Zuzíková

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, ART OF PHOTOGRAPHY.eu, Art Hotel Kaštieľ**** Tomášov a Hotel Elizabeth**** Trenčín.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Komentáre