Život

Veronika Otepková: Fotografie ako na hranici medzi životom a smrťou

"Vôbec nie je dôležité vybádať pravdu, len čerpám inšpiráciu, fotím a dotváram svoje predstavy, hovorí fotografka."

Romana Juhásová, 6. marca 2014 10:00

Unikátny seriál „Neviditeľní fotografi“, ktorý prináša Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, predstavuje tvorbu talentovaných slovenských a českých fotografov. Tentoraz prinášame rozhovor s autorkou tajomných, mýtických, ale úžasne malebných fotografií Veronikou Otepkovou.

Veronika Otepková vo svojom portfóliu spája obdiv k trom prvkom – predmetom a miestam poznačeným históriou, tajomným príbehom a ženám, ako ich predstaviteľkám. Kvôli fotografiám, z ktorých mrazí, pociťuje mráz na chrbte sama, pri preskúmavaní zákutí opustených budov. Začínala s Flexaretom, dnes uprednostňuje digitálne vymoženosti a „maľovanie“ vo Photoshope.

Vaša cesta k výtvarnej fotografii viedla cez maľbu. Ako sa ďalej vyvíjala?

Vždy ma bavilo vyjadrovať sa vizuálne, je pravda, že kedysi som s radosťou maľovala, dnes si však už na štetec a plátno čas nenachádzam, v pozitívnom zmysle som sa upäla k fotoaparátu. Šťastnou náhodou som sa k nemu prvýkrát dostala asi pred dvanástimi rokmi. Otcov známy mi daroval svoj starý Flexaret a k tomu kompletnú výbavu fotokomory. Začala som si pre seba zhotovovať snímky prírody, ľudí okolo mňa, zachytávať momenty. Občas sa mi podarilo zabudnúť pretočiť film, čo sa mi zapáčilo, tak som skúsila experimentovať. Trávila som dlhé hodiny vo fotokomore, spájala dokopy negatívy, presvecovala rôzne predmety. Bavilo ma hrať sa s fotografiou. Z tohto obdobia mi bohužiaľ zostalo len zopár negatívov, vyvolané experimenty som porozdávala, alebo sa zničili pri sťahovaní, keď som ich odlepovala zo steny. Potom som mala asi päťročnú pauzu, počas ktorej som všetku svoju energiu venovala novonarodenej dcérke. Návrat k tomuto koníčku nastal pred štyrmi rokmi, avšak tentoraz som zvolila digitálnu fotografiu a softvérové úpravy.

Máte za sebou niekoľko úspechov v podobe výstav a ocenení. Začínajú Vám vaše práce prinášať aj zisk?

Aj keď sa fotografii venujem len vo voľnom čase, občas sa mi podarí privyrobiť si i zákazkou. Zatiaľ to však nie je v takom štádiu, aby som sa mohla živiť len fotografovaním. Momentálne manuálne pracujem v jednej spoločnosti, takže je to kombinácia.

Vašou inšpiráciou, podnetom k tvorbe, bola kniha (Ne)uveriteľné príhody, príbehy o živote a smrti. Priblížte nám jej obsah a to, čím konkrétne vám učarovala.

Vždy som rada počúvala rôzne príbehy zo života, ktoré sa medzi ľuďmi tradovali. Čím desivejšie, tým lepšie. Táto kniha sa mi dostala do rúk asi v pätnástich. Sú v nej spracované rozprávania ľudí, ktorí sa stretli s neobvyklými javmi, mali zvláštne sny, ktoré sa im vyplnili, alebo sa vrátili z klinickej smrti či navštívili strašidelné miesta. Možno aj preto rada vyhľadávam staré opustené budovy. Prechádzam sa po nich a predstavujem si, ako to tam v minulosti vyzeralo, kto tam žil a ako, čo pozoruhodné sa tu mohlo udiať. Vôbec nie je dôležité vybádať pravdu, len čerpám inšpiráciu, fotím a doma dotvorím svoje predstavy. Vždy ma takéto záležitosti lákali, čo zrejme vidno aj na mojich fotografiách, ktoré sú niekedy ako medzi životom a smrťou. Dôležitým prvkom je napríklad výrazné svetlo.

Máte na takýchto opustených miestach strach?

Áno, rozbúcha sa mi srdce a neviem, čo očakávať, ale mám tento pocit napätia rada.

Máte vzťah k starým, históriou poznamenaným objektom. Prečo vás teda nakoniec zlákali vymoženosti digitálneho fotoaparátu a digitálnej úpravy?

Áno, milujem všetko staré, odmalička som vyrastala v starom dome, so starým nábytkom, aj svoju domácnosť som si zariadila v takomto duchu. Obkolesujem sa históriou. Analóg má svoje čaro, ale faktom zostáva, že digitálna fotografia je rýchlejšia, pohodlnejšia a lacnejšia. Keď sa mi narodila dcéra, nemala som čas na svoj, vtedy ešte analógový, koníček. Tak som si zaobstarala jednoduchý digitálny fotoaparát. Fotografie, ktoré z neho vzišli sa mi zdali byť obyčajné, bezduché oproti Flexaretu. Preto som pátrala po internete a natrafila na Photoshop a rôzne tutoriály, ktoré ma oslovili. Je to ideálne spojenie mojej záľuby vo fotografovaní, kreslení a maľovaní a taktiež menej komplikovaný spôsob, ako vyjadriť svoje pocity a myšlienky. Občas by som rada oprášila aj Flexaret, no v malom byte nemám priestor pre fotokomoru, ktorá k tomu patrí.

Vaša tvorba sa stretáva s prirovnaniami k práci známeho českého fotografa Jána Saudeka. Je istý vplyv možný alebo by ste sa od takýchto tvrdení radšej dištancovali a držali sa svojej originality?

Je pravda, že prezývka „Saudek v sukni“ mi nie je neznáma, často zaznie aj zo strany návštevníkov mojich výstav. Nejde však o zámer, túto možnú podobnosť som si uvedomila až dodatočne. Je veľa fotografov aj maliarov, ktorých diela obdivujem, ale snažím sa ísť svojou cestou. Pravdepodobne sme si ale príbuzní maliarskou obrazovou formou a nemalým využívaním okna ako oživujúceho prvku.

Ste samouk. Odkiaľ ste čerpali, respektíve čerpáte vzdelanie?

Vedomosti a inšpirácie sú všade naokolo, nevyčerpateľným zdrojom je internet, ale mnoho som objavila v knihách a na výstavách v galériách. Stačí hľadať, vnímať. Prezerám si tutoriály, čítam príspevky, skúmam diela umelcov, či už maliarov, alebo fotografov, všímam si svetlo, pózy, výraz…

Značná časť vašej práce spočíva v postprocese. Koľko času venujete dotváraniu, respektíve „domaľovávaniu“?

Veľa. Sú to hodiny strávené pri počítači, ktoré si rozdeľujem na dni. Spájam viac záberov do jedného, miešam s rôznymi textúrami. Niekedy je to aj týždeň, keď si rozpracovanú fotografiu odložím, aby sa mi všetko v hlave uležalo a neskôr sa k nej vrátim a pokračujem, až pokiaľ nie som spokojná. Baví ma hrať sa s fotografiou a najmä ten pocit, že niekedy vôbec neviem, čo vznikne.

Akú rolu hrá fotografia vo Vašom živote?

Fotografia je hneď na druhom mieste, na tom prvom je pochopiteľne rodina. Je to pre mňa spôsob komunikácie, vyjadrenie vlastných pocitov, prináša mi do života obrovskú radosť.

V rámci kolektívnej výstavy New Wave Photography ste mali možnosť prezentovať svoju tvorbu aj v Krakove a v Londýne. Považujete to za váš doterajší najväčší úspech?

Úžasný pocit, bola som strašne potešená, že ma vybrali medzi najlepších dvanástich mladých fotografov z Európy. Na výstavu do Londýna som sa osobne nedostavila, ale v Krakove som si ju nenechala ujsť. Výstava bola zameraná na rôznorodosť – surrealizmus, minimalistické krajiny, klasické akty, lomografiu, digitálne úpravy. Stretla som sa tam s veľmi talentovanými a priateľskými ľuďmi. Áno, bez obáv môžem povedať, že to bol môj doterajší najväčší úspech.

Venujete sa aktuálne nejakému zaujímavému projektu, na ktorý sa môžeme tešiť?

Robila som obal na knižku Petra Rusnáka Čítanie z Heideggera a chystám sa ilustrovať album pre jednu hudobnú skupinu. Momentálne občas fotím aj kapely, je to pre mňa výzva, pretože v tom nie som úplne doma, ale stále sa snažím zachovať si to svoje. Starý, ošúchaný výzor zostáva. Okrem toho stále fotím portréty žien, momentálne mám veľa známych tehotných a tie majú v sebe úžasné čaro. Najmä si ale užívam súkromné šťastie.

Foto: Robert Vano Gallery

FOTOGALÉRIA: Veronika Otepková: "Fotografie ako na hranici medzi životom a smrťou"

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, Partneri: ART OF PHOTOGRAPHY.eu,Fujifilm a Art Hotel Kaštieľ Tomášov.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Pavol Kulkovský: Odmalička mám rád nadprirodzené bytosti

Robert Vano: Fotku musí byť vidieť, inak neexistuje!

Natália Hlavičková: Dobrá fotografia by mala zbližovať

Tereza z Davle: Najradšej mám nemodelky, môžem si ich sama tvarovať

Kata Sedlak: Chcem ukázať úplne iný pohľad na obyčajné veci

Renata Vogl: Balansujem na hranici medzi snom a realitou

Martin Brojo: Fotografia je hobby a chcem, aby to tak zostalo

Jozef Boroň: Ženy ma sprevádzajú celým životom

Marieta Zuzíková: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Komentáre