Život

Karel Ševčík: Večne niečo hľadám!

"Na detailoch mi záleží, hovorí mladý fotograf."

Romana Juhásová, 3. apríla 2014 10:00

Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery predstavuje prostredníctvom jedinečného seriálu „Neviditeľní fotografi“ tvorbu talentovaných slovenských a českých fotografov. Karel Ševčík zo susedných Čiech medzi nich nepochybne patrí.

Tvorba Karla Ševčíka je unikátna ojedinelými výrezmi záberov, ktorými autor bez starostí porušuje základné pravidlá kompozície a kladie dôraz na drobné fragmenty. Schopnosť vnímať detaily mu umožnilo i štúdium biológie a pretrvávajúci vzťah k prírode, ktorý sa odzrkadľuje na profesii referenta životného prostredia. V mnohom taktiež cíti vplyv priemyselného rodného mestečka Otrokovice, plného industriálnych architektonických prvkov. Jeho srdcovou záležitosťou sú už od detstva veterné mlyny, na dokumentácii tých českých a slovenských pracuje už niekoľko rokov.

Odkedy je fotografia vašim spoločníkom a ako k tomu vôbec došlo?

K fotografii som sa dostal asi v roku 2009, keď sa brat zbavoval staršej digitálnej zrkadlovky, tak mi ju venoval. Dovtedy mi na bežné fotenie slúžil kompakt, ako dieťa som dokonca mal analóg, ale kvalitu fotografie som riešil len intuitívne. So zrkadlovkou som nadobudol pocit zodpovednosti, keďže nebola lacnou záležitosťou, začal som študovať, čo je kompozícia, ako pracovať so svetlom a podobné atribúty kvalitnej fotografie. Už od detstva som tak trochu preberal vzory od mojich dvoch bratov a tí si ako koníček zvolili práve fotografiu, takže som to od nich takpovediac odpozeral. Oni fotografiu už zavesili na klinec, ja sa tejto záľuby ale vzdať nechcem. Pokiaľ ide o tému, v súčasnosti sa v najväčšej miere venujem portrétovaniu osôb, poprípade rôznym detailom, makrofotografii.

Ako ste sa naučili fotografovať? Vzdelávali ste sa pomocou internetu ako väčšina "neviditeľných fotografov"?

Navštevoval som súkromnú fotografickú školu v Brne, trojročný rozsiahly kurz, kde sa preberajú jednotlivé typy tvorivej fotografie. To je jediné štúdium, ktoré som absolvoval. Internet mi bol mimoriadne užitočným učiteľom.

Fotografiu ste pomenovali slovom záľuba, popri akej profesii sa jej venujete?

Pracujem na úrade ako referent pre životné prostredie. Mám vzťah k prírode, na vysokej škole som študoval biológiu. S fotografiou to úplne nekorešponduje, pretože fotím motívy industriálne a architektonické, mimoriadne mám v láske veterné mlyny. Moje mesto, Otrokovice, je veľmi priemyselné, je tam niekoľko výrobní, čo má určite vplyv na moje tematické zameranie.

Veterné mlyny tvoria značnú časť vášho portfólia, čo vás na nich fascinuje?

Má to súvislosť s detstvom, otec je bývalý profesionálny kamionista a keď jazdil po svete, kedysi priviezol z Holandska malý drevený hračkársky mlyn. Ja som ho mal v izbe, mal som ho rád. Bohužiaľ už neexistuje, utopil sa pri povodniach v roku 1997. V blízkom okolí je dokonca jeden mlyn, ktorý sme v rámci rodinných výletov často navštevovali. Je to asi prvok, ktorý ma ovplyvnil. Aj dnes si občas urobím príjemný výlet a nafotím nejaký ďalší z pozostalých mlynov. Mal som trochu obavu z toho, či zábery tejto série nebudú príliš jednotvárne, ale je tam viacero odlišností, napríklad pri tých klasických veterných mlynoch existujú dva základné typy, na južnej Morave sa mi zas podarilo objaviť mlyn, ktorý má úplne inú vrtuľu. Druhá stránka je, že sa snažím hľadať drobnosti, ktoré sa neopakujú. Verím tomu, že z každého fotenia som si doniesol nejaký detail, ktorý je typický práve pre ten mlyn a na inom som ho už nezískal. Možno to vo výsledku bude trochu podobné, ale pojal som to aj ako dokumentáciu tých mlynov, ktoré ešte existujú, poprípade ich ruín.

Ako dlho sa dá jeden mlyn fotografovať?

Hodina poskakovania okolo mlyna a vzbudzovania pozornosti u okolia je bežná. Keďže zvyčajne podliehajú nejakému súkromnému vlastníctvu, nachádzajú sa pri rodinnom dome. Často za mnou majitelia prídu a divia sa môjmu záujmu. Raz som sa stretol so situáciou, že pán nebol nadšený z mojej fotografickej pozornosti, ale keď som mu ozrejmil, že to robím pre svoje súkromné účely, pustil ma dnu a siahodlho mi vykladal históriu jeho mlyna. Rád si vypočujem príbehy domácich.

Keď projekt ukončíte, čo s ním ďalej bude?

Mojím snom je zrealizovať na záver projektu veľkoplošné tlače a zavesiť ich niekam do galérie. Potom vydám buď v rámci výstavy katalóg, alebo dokonca knižku, hoci aj malú. Uvažoval som, že keďže píšem krátke texty a verše, priamo pre knihu by som niečo zložil, alebo vybral z toho, čo už mám v zápisníku. Dominovali by fotografie, ktoré by som sem-tam preložil veršom.

Vaše fotografie ozvláštňujú „foto výrezy“, zameriavanie sa na detaily miesto celku. Myslíte, že to súvisí aj s vašim štúdiom, ktoré pravdepodobne obnášalo veľa práce s mikroskopom?

Myslím, že to trochu súvisí aj s mojím hendikepom. Veľa sa pozerám pod nohy, venujem sa detailom, aby som niekde nezakopol, nejak si neublížil. Nevnímam širšie okolie, hľadám zaujímavé štruktúry, súvislosti. Asi to samozrejme bude prepojené trochu aj s tým štúdiom, keďže biológia predsa len je o detailoch.

Ostávate verný daru od brata v podobe digitálneho fotoaparátu, alebo vás občas prepadne i nostalgia z detstva a siahate po analógu?

V najväčšej miere využívam digitálny fotoaparát, potom občas flexaret. Filmy ale skenujem, nemám komoru, keďže by to bolo pre mňa zbytočne fyzicky náročné. Nie som ale zástanca iných digitálnych vymožeností, jediná úprava, ktorú využívam, je prevod do čiernobielej, pretože mám pocit, že v čiernobielej vynikajú súvislosti. S farbou tvorím iba ak cítim, že daný motív to vyložene vyžaduje.

Ktorí profesionáli si vás svojou tvorbou získali?

Vzorov mám veľa, najväčší, čo sa týka portrétovania, je Richard Avedon, potom Irving Penn, poprípade ma fascinuje aj Helmut Newton. To sú svetové a bohužiaľ už len v pamäti uchované mená. Z tých súčasným ma zaujala tvorba Slováka Martina Imana alebo u nás v Čechách Petra Klačková. Pokiaľ hovoríme o umení ako takom, zbožňujem Andyho Warhola, preto som fotografoval aj plechovky.

Plechovky, vrchnáky, hlavolamy, fotografovali ste množstvo drobností, ktoré vnímame skôr úžitkovo ako umelecky.

Od malička zbieram kopu vecí, často sú to hlúposti, známky, mince, podpivníky, všetko možné. Postupom času som to všetko porozdával alebo vyhodil, dnes mi zostala len veľká vášeň v skamenelinách a hlavolamoch. Tieto predmety pojímam abstraktne, do detailov, aby bola hádanka, čo to je.

Ste minimalista zameraný na detaily aj v reálnom živote?

Som narodený v septembri, teda v znamení panny a o pannách sa hovorí, že sú puntičkári. Moja mama s obľubou vraví, že som sa nepodaril a z môjho horoskopu nie je pravda nič. Myslím, že extrémne puntičkársky nie som, ale na takých tých drobnostiach a detailoch mi dokáže dosť záležať.

Ste spokojný so svojím súčasným profesným životom, alebo ašpirujete na povolanie fotografa?

Dokážem si to predstaviť, je to veľmi pekná predstava. Fakt je, že som dosť ambiciózny človek a k fotografii by som chcel siahnuť pomerne blízko. Úplne ma neláka komerčná sféra, ako napríklad svadby. Ale umelecká tvorba spojená s predajom obrázkov, to je taký môj tajný cieľ. Predpokladám, že to je ale hudba budúcnosti, ak sa to vôbec podarí.

Prvé úspechy ale už za sebou máte, niekoľkokrát ste mali možnosť vystavovať.

Áno, dokonca nedávno, išlo o spoločnú výstavu s mojím obľúbeným kolegom z fotoklubu, pri príležitosti otvorenia novej kaviarne. Išlo o moju štvrtú, pokiaľ nerátam kolektívne výstavy v rámci fotoklubu.

Je práve fotoklub užitočný pre získanie spätnej väzby, poprípade konštruktívnej kritiky?

Som dosť introvertný človek, nie úplne často a nie úplne rád sa prezentujem. Jediné, čo používam, je webová stránka a Facebook, kde získavam aj odozvu v podobe komentárov. Na Facebooku som navyše pôsobil v jednej fotografickej skupine, jazdíme spolu na zrazy, tam tá spätná väzba funguje. Vo fotoklube prezentujem skôr tie ľúbivé zábery, ktoré netvoria gro môjho portfólia, to umeleckejšie si nechávam možno pre vlastnú škodu, pre seba.

Máte rozbehnuté aj iné projekty okrem veterných mlynov?

Naďalej rozvíjam tému portrétnych detailov a už tretí rok pracujem na spomínaných mlynoch, keďže jazdím iba sporadicky, bude to na dlhšie. Prejdem čo najviac mlynov, ktoré ešte stoja, nemám predstavu, ako dlho mi to bude trvať. Čo sa týka fragmentov, teda detailov portrétov, myslím, že sa už pomaly blížim ku koncu, aby som sa neopakoval. Úplne najčerstvejšie som otvoril tému zatiaľ pracovne nazvanú Okná do duše. Zatiaľ je fotografií málo, pretože sa potýkam s malým problémom nájsť osoby prístupné tomuto projektu. Spočíva v tom, že zobrazujem človeka v jeho domácnosti, v čo najprirodzenejšej podobe, hľadám ten najvšednejší obrázok v najvšednejšej situácii. Fotím s dvoma expozíciami, nepracujem s Photoshopom, ako si to vyfotím, tak si to odnesiem domov. Dvojitú expozíciu som zvolil preto, že som chcel tento portrét skombinovať aj s tým, v akom prostredí daný človek žije, aké miesto si vybral pre svoj život, pretože to sa tiež istým spôsobom na osobe premieta.

Spomínali ste, že ste ambicióznou osobou. Aké konkrétne ambície máte, keď príde na fotografiu?

Chcel by som dosiahnuť pocit, že to, čo som vytvoril, sa dá považovať za umenie, že na to niekto nahliada ako na kreatívnu vec. Predávať fotografie, to by ma samozrejme potešilo, ale či je to úplne to najdôležitejšie, to neviem. Najmä chcem s fotografiou vydržať čo najdlhšie, keďže aj zdravie sa bohužiaľ horší. Je to pre mňa relax, útek pred všednými problémami, človek sa dostane do eufórie a vníma svet trochu inak. Večne niečo hľadám, zaujímavé veci, hoci aj drobné. V rámci diplomovej práce som sa zaoberal mäkkýšmi v lužnom lese, takže som sa hrabal v zemi a pátral po ulitách. Možno v tom niekto súvislosť nevidí, ale oboje je len o vnímaní, bystrom oku a práve o tom hľadaní.

Foto: Robert Vano Gallery

FOTOGALÉRIA: Karel Ševčík: "Večne niečo hľadám!"

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, Partneri: ART OF PHOTOGRAPHY.eu,Fujifilm a Art Hotel Kaštieľ Tomášov.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Lukáš Trefilík: Baví ma fotiť krásne modelky!

Veronika Otepková: Fotografie ako na hranici medzi životom a smrťou

Pavol Kulkovský: Odmalička mám rád nadprirodzené bytosti

Robert Vano: Fotku musí byť vidieť, inak neexistuje!

Natália Hlavičková: Dobrá fotografia by mala zbližovať

Tereza z Davle: Najradšej mám nemodelky, môžem si ich sama tvarovať

Kata Sedlak: Chcem ukázať úplne iný pohľad na obyčajné veci

Renata Vogl: Balansujem na hranici medzi snom a realitou

Martin Brojo: Fotografia je hobby a chcem, aby to tak zostalo

Jozef Boroň: Ženy ma sprevádzajú celým životom

Marieta Zuzíková: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Komentáre