Cestovanie

REPORTÁŽ: Parížska megamucholapka na turistov I.

"Paríž je mestom Francúzov, domovom migrantov, sídlom pre snobských podnikateľov, aj slobodných umelcov. Destináciou pre milióny turistov. A mestom naozaj veľkých peňazí."

TASR, dnes 14:31 Bratislava 15. novembra (Teraz.sk) –
Skupina asi desaťročných detí sedí roztiahnutá na mramorovej podlahe so slúchadlami na ušiach. Niektoré dievčatá, očividne bifľošky, predstierajú akýsi záujem o to, čo v slúchadlách počujú. Zato malí lotríci všetkých farieb Paríža – od čiernej, bielej až po žltú - sa neskrývane strašne nudia. Čas po nich steká ako slabo roztopené maslo a rátajú každú pretrpenú sekundu.

Keby tak tušili, že sedia práve v strede multimiliardového víru na peniaze, ktorý živí väčšinu mesta, od žobrákov na ulici až po milionárov obchodujúcich s nehnuteľnosťami, možno by spozorneli. Vyzerajú, že hodnotu peňazí už poznajú, nie sú predsa malí...

Sedia na podlahe Louvru, bývalého sídla francúzskych kráľov, v časti Denon. Len niekoľko metrov od nich sa týči slávna socha Méloskej Venuše, ktorú v roku 1820 vytiahli z hlbín zeme na gréckom ostrove Milos. V zemi ležala dve tisícročia a obzerať si ju mohli iba červy.

Jej autor nie je definitívne určený, ale predpokladá sa, že by mohla znázorňovať bohyňu krásy Afroditu. Dôvod, prečo sa to predpokladá, je zrejmý. „Je dokonalá, ani dnes by sa nedala urobiť lepšie,“ šepkáme si, aby sme nerušili výklad učiteľky partii detí.

Druhú stranu galérie, doslova prepchatej pokladmi antického umenia, symbolicky uzatvára nádherná socha Atény, bohyne múdrosti, ale aj vojny. Akoby bola zamyslená, možno trochu smutná. Nečudo, ak sa z piedestálu múdrosti zamýšľa nad tým, ako to tu, po ďalších dvoch tisícročiach, máme zariadené my.

Zatiaľ čo sa deti poukladané po zemi nekonečne nudia, my žasneme. Ako sa Francúzom podarilo vtesnať toľko neoceniteľných pokladov do jedinej galérie? Koľko ich je ešte v meste? A ako celý ten kolotoč umenia, biznisu, gýču a krásy skrytej aj vystavenej na obdiv funguje? Zastavíme sa pri soche Herma, boha cestovateľov, zlodejov, ale aj posla bohov a nositeľa správ. „Nemal vlastne na starosti v istom zmysle aj novinárov?,“ napadne nás.

Na začiatku mucholapky je internet

Lokalita Paríž a okolie má raz toľko obyvateľov ako celá Slovenská republika (odhaduje sa, že tu žije viac ako dvanásť miliónov ľudí). Stále je to však len zlomok v porovnaní s množstvom turistov, ktorí každoročne mestom pretečú. Ten sa odhaduje v desiatkach miliónov a množstvo peňazí, ktoré tu minú, v miliardách eur. Prichádzajú neustále, z celého sveta. Nechávajú tu svoje úspory a nadšení sa vracajú domov do Japonska, Južnej Kórey, USA, Austrálie či Kanady...

„Čo tu hľadajú? Prečo sem všetci tí ľudia cestujú?,“ pýtame sa...

Len nedávno bežal v televíziách americký kriminálny seriál, ktorého hlavní hrdinovia sa na služobnej ceste do Paríža (každý seriálový kolega im ju závidel) do seba zaľúbili. Ako inak, veď Paríž je predsa romantický... Tu sa predsa stretáva história a umenie, láska a krása s dramatickými siločiarami moci bývalej celosvetovej koloniálnej veľmoci.

„Reklama na Paríž“ nie je niečo, čo by spustila nejaká agentúra pred rokom či dvoma, Paríž si robí reklamu stáročia – príkladom môže byť aj Méloská Venuša, ktorej boli plné noviny už v devätnástom storočí.

Dobovými majstrami propagandy boli veľkí francúzski králi ako Ľudovít XIV. alebo cisár Napoleon Bonaparte – ale aj keď žezlo moci definitívne prevzala Republika, nikdy nekončiacu propagáciu Francúzska a Paríža to nijako nepribrzdilo.



Po stáročia tu zdokonaľovali systém lákania turistov, ako aj ich viac alebo menej elegantného a šarmantného zbavovania prebytočných peňazí. Ako si Paríž našiel nás?

„Pozri aká je tu akcia na letenky. A k nim hneď aj dobrá cena za hotel...,“ našepkával nám internet. Nie náhodou. Takto sa to začína. A ak máte slabosť pre históriu či umenie, stačí chvíľa surfovania a ste stratení.
Chceme to vidieť aj my, na vlastné oči. Bude obraz Van Gogha v origináli pôsobiť rovnako, ako na miliónoch kópií po celom svete?

Letisko

Počet zamestnancov letiska Charlesa de Gaulla sa udáva v desiatkach tisíc a jeho tri terminály majú rozlohu menšieho mesta. Počet ľudí, ktoré denne prepraví, sa už neudáva v desiatkach, ale stovkách tisíc.

Zdá sa teda, že je to veľmi vhodné miesto na zablúdenie.

Lenže má za sebou desiatky rokov zdokonaľovania sa s jediným cieľom – čo najrýchlejšie a najplynulejšie vybaviť čo najväčšie množstvo cestujúcich.

Je vidno, ktoré časti sú novšie a ktoré už majú svoje roky, ale všetko funguje ako na bežiacom páse (niekedy doslova). Všetko je veľmi rukolapne označené a na každom rohu stojí zamestnanec pripravený poradiť.

Chystáme sa overiť široko rozšírenú tézu, že Francúzi hovoria iba po francúzsky. Vieme sa dohodnúť v tomto jazyku, ale v prípade potreby aj po anglicky, rusky či v najhoršom prípade po nemecky. A keby zlyhalo aj to, máme v telefóne prekladač.

„Ešte pred dvadsiatimi rokmi sa tu angličtina naozaj príliš nenosila. Aj ten, čo po anglicky vedel, sa k tomu nechcel priznať,“ konštatujeme, ale už zbytočne. Rýchlo sa ukáže, že prakticky každý, kto tu pracuje s turistami, ovláda aspoň základy anglického jazyka. Doba proste ide ďalej.

Šofér, ktorý nás mal čakať pred letiskom a odviezť nás do hotela, čakal pred letiskom, cez sms si vypýtal našu fotku, našiel nás a odviezol do hotela.

Námestie Republiky

Námestie Republiky svojou atmosférou trochu pripomína Hviezdoslavovo námestie v Bratislave. Má približne rovnaký tvar, obrúbený rovnako starobylými domami. Majú tam aj divadlo a krásnu sochu Marianne, symbolu republiky.

V Paríži si rýchlo zvyknete na množstvo sôch jazdcov na koni s holubom či čajkou na hlave, táto je však iná.

Fotíme ju na pozadí mesiaca v splne. Svojou prirodzenou kompozíciou pôsobí, akoby prišla rovno z nejakej legendy alebo rozprávky... V čase po teroristických útokoch si k tejto soche chodili ľudia uctiť pamiatku obetí a celú ju oblepili rôznymi odkazmi a plagátmi – z ktorých časť, ako inak, skončila neskôr v múzeu.



Doteraz námestie intenzívne žije dňom aj nocou. Stále sa tu zbiehajú ľudia a čosi riešia, demonštrujú alebo prezentujú.

Prípadne predávajú kadejakú veteš, či priamo žobrú.

Paríž je nesmierne romantickým miestom, ak ho navštívite v spoločnosti krásnej ženy. Ale ak sem preplávate nelegálne na hrdzavej lodi z Afriky, je aj poriadne drsný.

Pred našim malým hotelom sedí v novembrovom rannom chlade na lavičke schúlený čierny chlapec, s kapucňou lacnej vetrovky stiahnutou hlboko do čela. Obávame sa, že tam asi sedel celú noc.

Katedrála Notre-Dame

Námestie Republiky je dobrý odrazový mostík na cesty do všetkých kútov Paríža, je tu stanica metra, aj zastávky autobusu. Najjednoduchší spôsob, ako ich využívať, je nainštalovať si do telefónu mestskú aplikáciu. Po chvíli klikania sa dopracujete k pomerne širokým možnostiam zakúpenia virtuálnych lístkov na hromadnú dopravu.





Pre turistu, ktorý v Paríži nebol roky, je najvýhodnejšie kúpiť si lístok celodenný, alebo celotýždenný. My robíme oboje, keďže týždenný lístok platí vždy od kalendárneho pondelka do nedele a my sme pricestovali práve v nedeľu.

Neskôr sa nám to v metre osvedčilo – ako všetko v Paríži, aj turnikety na vstup do metra tu fungujú rôzne. Niektoré vám zeleným svetlom naznačia, že zaregistrovali priloženie telefónu a akceptujú lístok a iné neurobia vôbec nič. Ale ak včas neprejdete, turniket vás nechce pustiť.

Hádame, že ak by sme si takto označili nejaký konkrétny lístok, možno by prepadol. S celodenným lístkom sa môžeme obrátiť na človeka v informačnom okienku o pomoc. Je jasné, že celodenný nárok vstúpiť do metra máme.

A v metre si Bratislavčan užije najmä dve veci – nekonečné množstvo schodov (tu dvadsať, tu desať, tu ešte dvadsať – a zrazu sa strašne tešíte, ak konečne narazíte na výťah alebo chodiace schodisko) – a závisť, obyčajnú závisť. Naše bratislavské metro na konci socializmu už začínali stavať, keby sa to stalo o pár rokov skôr, máme tento skvelý dopravný prostriedok k dispozícii aj my. Takto máme figu borovú.

Systém hromadnej dopravy v Paríži je vyladený rokmi, má obrovskú dopravnú kapacitu a funguje naozaj dobre. Áno, v niektorých vlakoch sa dvere otvárajú samy, v iných si ich musíte otvoriť aktívne tlačítkom a v ešte iných je taká divná malá kľučka...

A hlavne, metro jazdí vždy jednou trasou po jednej koľaji – ak ale prestúpite na RER vlak, ktorý na prvý pohľad pôsobí podobne, už to neplatí. Po tej istej koľaji idú rôzne vlaky na rôzne smery a je dobré sa vopred opýtať niektorého zamestnanca, kým definitívne nastúpite.

V každom prípade sa s telefónom a jeho šikovným vyhľadávačom v ruke viete mestskou dopravou v Paríži dostať rýchlo a ľahko prakticky ku všetkým turistickým cieľom.

V našom prípade najprv autobusom na ostrov, kde Paríž pred stáročiami vznikol a kde zamilovaný Quasimodo z románu Victora Huga smutne rozozváňal zvony v chráme Matky Božej, veľkolepej katedrále Notre Dame.

V roku 2019 bola zasiahnutá veľkým požiarom, Francúzi si ju však nenechali vziať a kompletne ju rekonštrukovali.





Vo vnútri práve prebieha omša a vstup je voľný, len si treba odstáť nemalý rad. „Preboha, prestaň už fotiť stále dookola tie isté dvere do kostola, všetkým tu zavadziaš,“ hovorí po japonsky rozčúlená manželka mužovi pred nami, ktorého pochytilo fotiace šialenstvo. Ako vieme, že mu hovorí práve toto, keď nevieme po japonsky? Vlastne to nevieme. Ale čo iné by mu hovorila?

Namosúrene sa tváriaci nízky Afričan s baretkou, omnoho vyššieho ako stredného veku, energicky ťahá za sebou nešťastnú a rozpačito sa tváriacu babku pozdĺž celého radu čakajúcich. Všetkých predbieha a víťazoslávne vstupuje do kostola... Nech im to padne na úžitok.

Napokon vstupujeme dnu aj my a všetok zhon nechávame za sebou. Hrá organ a kňaz spieva pred davom sediacich veriacich. My, turisti, tíško prechádzame farebným šerom osvetleným blikajúcim svetlom tisícov sviečok okolo nich, doslova kĺžeme vzduchom presiaknutým čímsi naozaj úprimne pekným. Kostol je plný nádherných obrazov a sôch, ale to najkrajšie je on sám, jeho duch a atmosféra.

Za rohom je lacnejšie

Vonku prestalo mrholiť, vyšlo slnko a my sme sa rozhodli najesť. Podľa pravidla „nevstupuj do reštaurácie priamo na námestí, ale zaboč do najbližšej uličky, bude to lacnejšie“, sme zabočili o pár sto metrov ďalej.

Je tu malebná palacinkáreň s veľmi ľudovými cenami, základná cena za palacinku sú štyri eurá a potom to mierne stúpa podľa prílohy. Chutí skvelo, pivo je už horšie. Francúzi za to však nemôžu, turistom podávajú celoreurópsky známu značku, ktorá dokáže zázraky – za dva týždne premení čistú vodu na hnusné pivo bez chuti.



Američanka od stolíka za nami sa pýta, či majú aj toaletu, posielajú ju kamsi dole schodmi. Napadne ma, že sa tam zastavím aj ja – a s prekvapením tam pred zrkadlom nájdem tú Američanku.

Záchod má spoločnú umývárku, z ktorej vedú dvoje otvorené dvere do dvoch kabínok, v jednej je zdvihnutá doska. Usudzujem, že to bude asi pánsky. „It´s a journey,“ pokrčí plecami Američanka a s úsmevom sa vyberie hore schodmi.

Prešli sme sa popri Seine k najstaršiemu mostu v Paríži, ktorý sa (vôbec ma to tu neprekvapuje) volá Nový most. A následne metrom na námestie Trocadéro, známe exkluzívnym výhľadom na Eiffelovu vežu.

La Tour Eiffel

Ťažko si predstaviť niečo prefláknutejšie ako tento monument, ktorý na vás pozerá z tričiek, čiapok, tašiek a ponúkajú vám ho vo všetkých možných veľkostiach a podobách rôzni pouliční predavači. Každý už túto vežu stokrát videl v televízii, kine, vo videoklipe Duran Duran...

Blížime sa k vyhliadke, dosť dlho nevidíme nič a potom na nás odrazu vyskočí veža. Je to neuveriteľný pohľad, doslova vás zrazí z nôh. Nie iba preto, že je obrovská – má vyše 300 metrov – ale aj preto, že ostro kontrastuje s okolím. Nič ani vzdialene podobne vysoké sa široko – ďaleko nenachádza.



Kým ohromení pozeráme na vežu, za chrbtami nám začínajú vykrikovať africkí pouliční predavači.
Na šťastie, neotravujú nás a výnimočne im nejde o peniaze. Na lavičke totiž sedia dve pekné čierne Parížanky, na prvý pohľad úplne iná liga ako predavači. Tí sú síce bez peňazí, odvaha im však nechýba. „Hey, sexi banána, sexi banána!!!,“ pokrikujú na dievčatá, ktoré sa pozerajú inam. Už sú zvyknuté.

Z nejakých dôvodov známych iba Parížu, vežu práve teraz obstavali zábranami, ktoré zablokovali väčšinu ulíc okolo. Musíme pomerne komplikovane krúžiť, kým sa k nej dostaneme.

A potom sa ukáže hlavný rozdiel medzi obyčajným mrakodrapom a Eiffelovou vežou.



Mrakodrap je len veľmi vysoký dom. Ale Eiffelova veža je čosi ako kovové lešenie postavené do neba, vrcholné umelecké dielo stelesňujúce ľudskú túžbu prekonávať méty a dostávať sa stále ďalej. Stále vyššie.

Človek na jej vrchole nie je od priestoru okolo nej oddelený stenou, je jeho súčasťou. Poriadne tu fúka, slnko vykuklo spoza mrakov. Svet – Paríž – máme pod nohami. A za chrbtom okienko, kde vám za 20 eur predajú deci šampanského v umelohmotnom kelímku.

(...pokračovanie reportáže a fotoreportáže z Paríža zverejní portál Teraz.sk v nedeľu 16. novembra o 6,10 ráno pod názvom REPORTÁŽ: Parížska megamucholapka na turistov II.)

Komentáre