Život

Jindřich Štreit: Každý človek je úžasná individualita

"Čim je žiak talentovanejší, tým viac mu treba pomôcť."

Romana Juhásová, 31. októbra 2014 8:00

Robert Vano Gallery a Webmagazin.sk prichádzajú s ďalším špeciálnym vydaním seriálu Neviditeľní fotografi. Cieľom špeciálu je porozprávať začínajúcim ambicióznym fotografom zaujímavé príbehy svetoznámych tvorcov, ktorých cesta k uznaniu bola taktiež neraz kľukatá.

Rozsiahla tvorba Jindřicha Štreita je ovenčená najrôznejšími domácimi aj medzinárodnými oceneniami, tým najnovším je čestný doktorát od Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Usporiadal viac ako tisíc výstav, vydával nádherné knihy. Napriek tomu sa ale stále nazýva Jindrom ze Sovince, fotografom jednoduchých ľudí, a "neviditeľnosť" nepovažuje za niečo frustrujúce. Naopak, za svoje najtvorivejšie obdobie označuje časy minulého režimu, kedy svoje dielo nesmel prezentovať. Fakt, že sa fotografiou nikdy nechcel živiť mu dal niečo oveľa cennejšie ako slávu a peniaze – slobodu.



Spomínate si ešte na to, ako to celé začalo? Ako ste prvýkrát chytili do ruky fotoaparát?

Začal som fotografovať až na vysokej škole. Môj pedagóg rád kupoval a následne predával fotoaparáty a i ja som si jeden zadovážil. Fotografii sa venoval môj otec, ale mňa k tomu nikdy veľmi nemotivoval. Postupne som dokumentoval všetko naokolo, najmä dedinu a taktiež som začal vystavovať. Potom ma zavreli a osem rokov som strávil na štátnom statku. Nesmel som publikovať a vystavovať a bolo to najkrásnejšie, pretože som len fotil. To bolo ideálne.



Nebolo to frustrujúce? Najmä keď ste nemohli tušiť, či a kedy príde revolúcia?

To ma vôbec netrápilo. Mrzelo ma, že prišla revolúcia, samozrejme v úvodzovkách. (smiech) Po revolúcii som ale začal chodiť do sveta a dá sa povedať, že som sa stal známym.



Ovplyvnil Vás vo vašej tvorbe niekto?

Samozrejme, rôzni fotografi, medzi nimi aj moji priatelia. Nehovoril by som ale o vplyve, skôr o fotografoch, ktorých som mal rád. Patria tam Diane Arbus, Henri Cartier-Bresson, Robert Frank. Avšak každý si musí nájsť svoj rukopis a nemôže fotiť ako Frank alebo Bresson. Najťažšie je vymaniť sa z vplyvov a nájsť svoj rukopis.



Čo je pre Vás ako fotografa sociálneho dokumentu na človeku najzaujímavejšie?

Život, ktorý človek prežije. Každý človek je úžasná individualita. Takto k nemu musíte pristupovať.



Mnoho tém, ako napríklad dedinu, systematicky stvárňujete v rodných Čechách, fotografovali ste však aj v Japonsku, Číne, Rusku, či Čečensku. Líši sa Váš pracovný postup a spôsob nazerania doma a v zahraničí?

V známom prostredí je fotografovanie ďaleko jednoduchšie a prirodzenejšie. Fotografovať v i nej zemi je hrozne ťažké, pretože idete po povrchu, po tom, čo je vidieť a nie do hĺbky. Na druhej strane sú ale prvé návštevy krajiny, kde je všetko nové, veľkou inšpiráciou. Myslím, že je dobré to striedať. Keď niekam idete a vrátite sa do sveta, ktorý poznáte, zrazu nájdete veci, ktoré ste si predtým vôbec nevšimli. Aby sa človek neopakoval, je dobré cestovať.



Akú najdôležitejšiu radu tlmočíte svojim študentom a mohla by pomôcť aj "neviditeľným fotografom"?

Doporučujem, aby si vybrali tému, na ktorej budú pracovať. Iba dlhodobé sledovanie cieľa vedie k výsledku.



Ako sa vy dostanete k určitej téme?

Buď si tému vyberiem ja, alebo ona príde za mnou a povie: "poď Jindro, ideme na to". (smiech)



Sú témy, do ktorých by ste sa nepustili?

Nikdy som nechcel robiť fotografiu na predaj a ani sa fotografiou živiť. Radšej som učil, ako keby som mal byť závislý na predaji. To mi dovolilo byť slobodný. Nikdy som nerobil niečo, čo by som nechcel. Žiadnu reklamu, komerciu, nič, čo je "lechtivé a lehké". Mám rád vážne témy.



Venujete výnimočne talentovaným študentom intenzívnejšiu pozornosť?

Myslím, že pedagóg by mal študentom umožniť čo najviac pracovať, publikovať, vystavovať. Čim je žiak talentovanejší, tým viac mu treba pomôcť. Na vysokej škole ale samozrejme musíte konzultovať s každým. Tí výnimočne talentovaní buď konzultujú veľa, alebo vôbec. To sú dva tipy, ktoré sa vyskytnú snáď na každej škole.



Hovoríte, že Vás naučil fotografovať život. Akú majú mladí ľudia ambíciu ísť fotografiu študovať?

Je iba na nich, či fotografiu študovať chcú alebo nie. Máme slobodu, nikto nič po nikom nechce, v súčasnej dobe je toľko možností ako získať vedomosti, či už formou školstva alebo rôznych workshopov. A kto chce, môže si zvoliť tú ťažšiu, no možno zaujímavejšiu cestu a prísť k poznaniu samostatne.



Čo by ste odkázali záujemcom o Vami vedený workshop?

Nech prídu dobre naladení, otvorení, nezakomplexovaní, schopní vnímať to, čo sa im život ponúka a schopní nájsť empatiu.

Foto: Robert Vano Gallery

FOTOGALÉRIA: Jindřich Štreit: Každý človek je úžasná individualita

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, Partneri: ART OF PHOTOGRAPHY.eu,Fujifilm a Art Hotel Kaštieľ Tomášov.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Tomáš Manina: Fotografia je názor na život, nech fotíte čokoľvek

Sára Saudková: Na životě mě fascinuje, že nikdy nevíte, kam vás zavede

Tomáš Morilon: Umenie by malo prinášať harmóniu

Marián Uhrín: Za každou mojou fotografiou je kus reality

Soňa Maletz: Dívam sa na svet ako na veselé mravenisko

Nikol Šuplatová: Dobrá fotografia je ako vystrihnutá z filmu

Jozef Virčík: Veci, ktoré šokujú, sa intenzívnejšie vryjú do pamäti

Kateřina Bukolská: Ciele nemám, najviac ma baví cesta

Michal Zahornacký: Som snílek, mierne uletený

Tomáš Halász: Mojím snom je robiť veľké ľudsko-právne či sociálne témy

Andrej Lojan: Život ma zaujal

Hugo Nágel: Hľadám si vlastný intímny vesmír

Zuzana Abrahámová: Robím tú najkrajšiu prácu na svete

Martin Stranka: I AM

Lukáš Gál: Kľúčom k skutočnej svadobnej reportáži je ľudský prístup

Karel Ševčík: Večne niečo hľadám!

Lukáš Trefilík: Baví ma fotiť krásne modelky!

Veronika Otepková: Fotografie ako na hranici medzi životom a smrťou

Pavol Kulkovský: Odmalička mám rád nadprirodzené bytosti

Robert Vano: Fotku musí byť vidieť, inak neexistuje!

Natália Hlavičková: Dobrá fotografia by mala zbližovať

Tereza z Davle: Najradšej mám nemodelky, môžem si ich sama tvarovať

Kata Sedlak: Chcem ukázať úplne iný pohľad na obyčajné veci

Renata Vogl: Balansujem na hranici medzi snom a realitou

Martin Brojo: Fotografia je hobby a chcem, aby to tak zostalo

Jozef Boroň: Ženy ma sprevádzajú celým životom

Marieta Zuzíková: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Upozorni na chybu Pošli emailom

Komentáre

Nahlásiť chybu v článku

Občas sa niekde objaví nejaká chybná informácia, preklep, či nesprávna interpretácia. Budeme radi, ak nás na túto chybu cez tento formulár upozorníte, aby sme ju mohli čo najskôr opraviť. Redakcia Webmagazín

Popis chyby:

Poslať článok emailom

Obsah správy:

Ahoj,
pozri si tento zaujímavý článok: https://webmagazin.teraz.sk/zivot/jindrich-streit-neviditelni-fotografi/3020-clanok.html?mostViewedArticlesGlobalTab=1

Email odosielateľa:  Email adresáta: