Život

Soňa Maletz: Dívam sa na svet ako na veselé mravenisko

"Zároveň si o ňom nerobím ilúzie, som tragikomik, hovorí mladá fotografka."

Romana Juhásová, 26. augusta 2014 6:00

Mladá Bratislavčanka Soňa Maletz študuje v Prahe dokumentárny film, no viac ako pohyblivé obrázky ju lákajú tie stabilné a hmatateľné. Fotí, pretože ju fascinujú ľudia, psy, rastliny a tiene. Svoju tvorbu zakladá na zmysle pre humor, ktorý je pomáha nebrať veci príliš vážne. Dokumentárnou fotografiou zvečňuje radosti každodenného života, ktorý jej nepripadá nudný, ale naopak, veľmi pekný.

Študujete odbor dokumentárny film a popri tom sa zaoberáte fotografiou. Existuje pre vás medzi týmito dvoma odbormi a vašimi aktivitami súvis?

Principiálne určite. Či už fotím alebo natáčam, nemení sa to, ako veci vnímam. Ale prax je iná. Vo filme musí byť prítomný aspekt sociálny, politický, pričom vo fotke zachytávam len určitý moment. Pohyblivé obrázky a zastavený čas sa odlišujú.

Prepájate film a fotografiu aj tematicky? Máte nejakú vašu tému, ktorá sa odzrkadľuje v akomkoľvek umeleckom vyjadrovaní?

Moja téma zatiaľ nie je úzko špecifikovaná, mohla by som ju vyjadriť ako ľudská bytosť v kontexte. Myslím, že je to niekde medzi ľuďmi, psami, rastlinami a tieňmi. Mám veľmi rada ľudí, sú to také zábavné bytosti. Musí tam byť prítomný humor, snažím sa byť nad vecou a pozerám sa na svet ako na veselé mravenisko. Zároveň si o ňom nerobím ilúzie, som tragikomik. K fotografii, ako aj k filmu, ma priviedla jednoducho fascinácia ľuďmi. Pozorovala som ich a často bol v prítomnosti fotoaparát, tak to akosi prirodzene vyplynulo.

Čo je pre vás humorné?

Humor beriem ako niečo, čo človeka dostáva nad vec. Snažím sa nebrať seba príliš vážne, neviem, či sa mi to darí. Dúfam, že cez fotografiu aspoň čiastočne.

Aké filmy ste natočili?

Len študentské, ešte by som ich ani nenazvala filmami, sú to iba krátke 10-15 minútové záležitosti. Natočila som napríklad snímok o ľuďoch, ktorí sa pripravujú na tretiu svetovú vojnu. Bolo to koncom roka 2012, najskôr som sa dostala k osobám, ktoré sa vracali k prirodzenému spôsobu života a cez nich zas k tejto skupinke, ktorá to brala viac militantne. Kontaktovala som ich cez internetové fórum, to je breviár ľudí. Spolupráca bola náročná, ale dopadla dobre. Boli trochu zvláštni, ale neboli zlí. Naopak, veľmi milí, no tak trochu smutní. Momentálne točím bakalársky film o stroji Božena Riot Control, ktorý slúži na potláčanie demonštrácií.

Vzdelávate sa v oblasti fotografie aj na škole dokumentárneho filmu?

Mali sme kurz fotografie, ale bol veľmi technicky zameraný. Preferujem učiť sa sama. Umeleckú školu vnímam ako platformu pre duchovný rast. Fotím pre časopis Nový Prostor, predtým pre Nota Bene, vďaka čomu sa tiež veľa učím a dostávam sa na zaujímavé miesta. Fotila som kamionistov, kolotočárov. Väčšinou sú to rozhovory, ktoré ja len počúvam a popri tom tvorím to, čo sa mi páči, dokumentárnu fotku. Vo voľnom čase chodím po Prahe s fotoaparátom v ruke.

Často fotíte blízkych, kamarátov, svojho psa. Má vaša tvorba formu denníka?

Skôr je to iba život ako taký, ktorý vedie každý človek, no nikdy sa naň takýmto spôsobom nepozrie. Myslí si, že je nudný a bežný, ale mne sa nudný nezdá, skôr dosť pekný.

Fotografujete na čiernobiely film. V čom vám imponuje?

Na analógovej fotografii sa mi páči, že ma núti rozmýšľať. Taktiež výsledok je fyzický, hmatateľný, pretrvá. Je to krásne živé, organické. Neviem si predstaviť, že niekto nájde SD kartu svojich starých rodičov. Tiež si myslím, že fotka by mala byť čiernobiela, život je akoby niečo medzi svetlou a tmou, pričom biela zobrazuje svetlo a čierna tmu. Ale neodsudzujem farebné fotky, pokiaľ to funguje. Momentálne čítam knihu Náuka o farbách od Johanna Wolfganga Goetheho a je to veľmi pútavé čítanie.

Nafotili ste sériu s názvom Odchody a úteky.

Ten názov som ja nevymyslela a nesúhlasím s ním. Úteky sú pre slabochov. Nemyslím si, že moje fotografie vyjadrujú apatiu, ale naopak ukazujú, že je za čo bojovať.

Ako by ste ju nazvali vy?

Nelipnem na jednoznačnom pomenovaní, myslím, že dialogická rovina je dôležitá. Umenie nie je exaktná veda. Obávam sa, že ešte nemám žiadne ohraničenie, možno pražská skúsenosť, možno psy.

Fotografujete psov? Ako Elliot Erwitt?

Psy sú metafyzické, sú humorné samy o sebe. Elliot Erwitt sa mi veľmi páči, jeho fotografie by som však neoznačila ako humorné, ale priam ako vizuálne vtipy. Na jeho výstave som sa celý čas usmievala. Pri hľadaní inšpirácie sa však snažím orientovať skôr na scénu, ktorá mi je blízka, teda na slovenskú, českú, poľskú. Viktor Kolář, Markéta Luskáčová a Josef Sudek fotia krásne veci.

V čom sa teda viac vidíte – film, fotografia alebo oboje?

Viac ma to ťahá k fotke. Je to možno trochu prekvapivé, pretože väčšinou ľudia začnú študovať fotografiu a následne skúšajú film. Moja voľba je myslím menej pragmatická, pretože teraz je fotografií toľko, že málokto ich vie čítať. Nehovorím, že ja tomu rozumiem, ale v každom obrázku, ktorý ma zaujme, sa snažím hľadať jeho esenciu. Ide o to, aby fotografia nebola zbytočná, aby nič nebolo zbytočné. Je tu milión brakov a súdnosť a kritika sú dôležité.

Ako táto budúcnosť vyzerá vo vašich snoch, cieľoch?

Mať vlastnú komoru v dome, záhradu a nemusieť veľa pracovať, to je môj sen. Bola by som veľmi rada, keby bolo mojou profesiou chodiť po uliciach a fotiť. Nechcem stratiť energiu, ktorú ešte mám, prácou niekde v kancelárii. Ak by som mala byť konkrétnejšia, snívam o výstave, ktorou by som mohla fotografie zužitkovať. Jej dejiskom nemusí byť verejný priestor, pokojne i privátny ako byt. Kedysi sa organizovali bytové výstavy a tento koncept mi je dodnes sympatický. Nikam sa ale neponáhľam. Každý film, ktorý vyfotím, je o niečo lepší, ako ten predtým a aj moje myšlienky sú, dúfam, o čosi dospelejšie.

Foto: Robert Vano Gallery

FOTOGALÉRIA: Soňa Maletz: "Dívam sa na svet ako na veselé mravenisko"

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, Partneri: ART OF PHOTOGRAPHY.eu,Fujifilm a Art Hotel Kaštieľ Tomášov.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Nikol Šuplatová: Dobrá fotografia je ako vystrihnutá z filmu

Jozef Virčík: Veci, ktoré šokujú, sa intenzívnejšie vryjú do pamäti

Kateřina Bukolská: Ciele nemám, najviac ma baví cesta

Michal Zahornacký: Som snílek, mierne uletený

Tomáš Halász: Mojím snom je robiť veľké ľudsko-právne či sociálne témy

Andrej Lojan: Život ma zaujal

Hugo Nágel: Hľadám si vlastný intímny vesmír

Zuzana Abrahámová: Robím tú najkrajšiu prácu na svete

Martin Stranka: I AM

Lukáš Gál: Kľúčom k skutočnej svadobnej reportáži je ľudský prístup

Karel Ševčík: Večne niečo hľadám!

Lukáš Trefilík: Baví ma fotiť krásne modelky!

Veronika Otepková: Fotografie ako na hranici medzi životom a smrťou

Pavol Kulkovský: Odmalička mám rád nadprirodzené bytosti

Robert Vano: Fotku musí byť vidieť, inak neexistuje!

Natália Hlavičková: Dobrá fotografia by mala zbližovať

Tereza z Davle: Najradšej mám nemodelky, môžem si ich sama tvarovať

Kata Sedlak: Chcem ukázať úplne iný pohľad na obyčajné veci

Renata Vogl: Balansujem na hranici medzi snom a realitou

Martin Brojo: Fotografia je hobby a chcem, aby to tak zostalo

Jozef Boroň: Ženy ma sprevádzajú celým životom

Marieta Zuzíková: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Komentáre