Život

Tomáš Halász: Chcem, aby moje projekty mali čo najväčší zmysel

"Určujúce nemá byť, aby fotografia zarábala, ale aby mala vplyv, prezradil nám v rozhovore fotograf Tomáš Halász."

Romana Juhásová, 12. júna 2014 10:00

Seriál "Neviditeľní fotografi" prichádza tentoraz v špeciálnom vydaní, keďže predstavuje tvorbu síce mladého, ale už nie "neviditeľného" fotografa. Je nám cťou, že vám dnes v spolupráci s Robert Vano Gallery môžeme bližšie predstaviť tvorbu Tomáša Halásza.

Tvorba tohto fotoreportéra a aktivistického fotografa nás upútala už pred viac než rokom a medzi neviditeľných fotografov sme ho plánovali zaradiť pri vzniku tohto projektu. K realizácii rozhovoru ale došlo až teraz, za okolností, pre ktoré je „neviditeľnosť“ minulosťou a preto prinášame rozhovor s Tomášom pod hlavičkou špeciálu. Takýto ročný posun je len ďalšou ukážkou nevyspytateľnosti života ambiciózneho aktívneho fotografa, pre ktorého je métou čosi iné ako zárobok.

Roky ste pracovali pre médiá, dnes ste fotografom na voľnej nohe, ktorý sa zameriava na mimovládne organizácie (NGO). Je radosť z fotenia pri vlastných projektoch intenzívnejšia?

Rozdiel je veľký. V agentúre som fungoval v každodennom kolobehu, z úradu vlády som sa ponáhľal na športoviská. Myslím, že roky v médiách boli výbornou školou, mal som jedinečnú príležitosť byť pri vrcholových udalostiach a to som mal len niečo vyše dvadsať rokov. Bavilo ma to a veľa som sa naučil, ale po čase sa kolobeh zmenil na rutinu. Zhodou okolností som sa dostal na voľnú nohu, čo zmenilo posúvanie mojej kariéry. Je pravda, že keď dokončím veľký projekt pre mimovládnu organizáciu alebo projekt súkromný a vidím jeho dosah, radosť je o čosi intenzívnejšia. Teraz sa snažím fotiť témy, ktorým sa venuje málokto. Vtedy vedľa mňa stáli ďalší piati fotografi s podobnými výsledkami. Zároveň, s rešpektom pre všetkých, ktorí robia dennú fotožurnalistiku, by som nepovedal, že je to niečo lepšie, ale niečo iné.

V čom spočíva takzvaná NGO či aktivistická fotografia? Veríte v jej silu niečo zmeniť?

Aktivistická fotografia spočíva vo fotografovaní najmä pre mimovládne organizácie, či už je cieľom zvyšovanie povedomia o problematike, vzdelávanie, alebo fundraising. K aktivistickej fotografii som sa dostal čírou náhodou, počas cesty po Thajsku a Kambodži. Spolu s fotografkou Máriou Candrákovou sme sa zastavili v sirotinci pre deti s HIV v Kambodži. Chceli sme pre mimovládnu organizáciu spraviť iba zopár fotografií a ísť ďalej dovolenkovať. Tamojšie deti nás však natoľko očarili, že sme zostali dlhšie a vytvorili rozsiahlejšiu sériu fotografií. Nepredvídali sme vtedy, že to skončí veľkou výstavou a aukciou, pričom výťažok z predaja putoval na podporu detí. Je to iný spôsob ako ovplyvňovať spoločnosť. Keby som si nemyslel, že to má zmysel, tak by som to nerobil. Som racionálny idealista.

Aké neziskové projekty vás zaujmú?

Zaujímam sa o ľudské práva, sociálne témy či environmentalistiku. Dlhodobo fotografujem pre Greenpeace Slovensko, robil som na projekte pre organizáciu Ľudia proti rasizmu, diskriminácia je téma, na ktorej mi veľmi záleží. Každý december fotím sociálne príbehy pre darcovský portál ďakujeme.sme.sk. Nedávno som dokumentoval projekty podporené Nadáciou Orange. Môj sen je robiť veľké ľudsko-právne či sociálne témy po celom svete.

Ako táto spolupráca prebieha?

Záleží od konkrétneho projektu, niekedy ma osloví organizácia, inokedy spolupráca spontánne vzíde zo spoločného stretnutia. Občas je zadanie absolútne pevné, väčšinou ale nie som v pozícii pasívneho fotografa, ale pomáham s prípravou projektu, snažím sa, aby mal čo najväčší zmysel. Nie je nič horšie ako dať do práce kopu energie a vidieť, že dosah je minimálny.

Ste spoluzakladateľom netypického magazínu Mono, v čom spočíva jeho koncept?

Mono je magazín pre takzvanú pomalú žurnalistiku, kde nejde o rýchlosť ako spravodajskú hodnotu, ale o hlbšie čítanie. Tento neziskový projekt sme založili štyria novinári, ako portál pre publikovanie článkov, pre ktoré by sme vo veľkých médiách nedostali priestor. Dovoľuje nám experimentovať v oblasti žurnalistiky bez toho, aby sme riskovali nejakú obchodnú značku. Našim zámerom je neísť po čítanosti, ale vyslovene po kvalite. Po tých rokoch na voľnej nohe mi chýbala i tá klasická „novinárčina“ a aj preto ma projekt natoľko oslovil. Je to ideálne prepojenie novinárstva s mimovládnou rovinou. Zároveň je to priestor pre študentov žurnalistiky, aby sa mohli vzdelávať v praxi pod profesionálnym dohľadom, čoho výsledkom je aj fakt, že práca našich študentských prispievateľov bola nominovaná na Novinársku cenu. Ja v Mono fungujem ako fotoeditor. Vyberám fotografie k textom, prípadne oslovujem fotografov, ktorí by dané témy mohli nafotiť. Mono nie je priestor len pre moje publikovanie, je otvorený všetkým zanieteným fotoreportérom.

Myslíte, že takáto hĺbková a poctivá by mala byť fotografia vo všetkých médiách?

Bol by som veľmi rád, keby to tak bolo, avšak chápem, že v súčasnej ekonomickej situácii je hĺbková žurnalistika príliš drahá a najmä v printových médiách prostriedky jednoducho nie sú. Oveľa lepšie na tom nie je ani internet, vidíme, že mnoho ľudí má problém zaplatiť zopár eur za publicistiku, ktorú tak radi čítajú. Takéto projekty budú čoraz väčšmi financované zo súkromných zdrojov a z vlastnej peňaženky, poprípade im vypomôžu granty. Myslím, že kvalitná žurnalistika by mohla byť podporovaná ako odnož filantropie.

Nevnímate dokumentovanie často smutných osudov, ako pri deťoch s HIV v Kambodži, ako psychicky mimoriadne náročné a únavné?

Záleží od projektu, ale áno, býva to náročné. Avšak kambodžský projekt bol na naše počudovanie oveľa optimistickejší, ako sme čakali. Deti boli plné energie, bolo o ne postarané, na väčšine z nich ani nebolo poznať, že trpia chorobou. Na druhej strane, keď v decembri píšem a ilustrujem krátke príbehy pre ďakujeme.sme.sk, sú to často veľmi sociálne témy. O matke so štyrmi deťmi, ktorí žijú zo štyristo eur, alebo matke v dôchodcovskom veku, ktorá sa stará o poloochrnutého syna s prídavkami vo výške možno dvesto euro. Po decembri musím ísť na týždeň na chatu a oddýchnuť si, asi každého by to aspoň trochu zasiahlo. Pocit zadosťučinenia mi však dáva to, že projekt je vždy veľmi úspešný a vďaka vyzbieraným prostriedkom nastane v týchto rodinách aspoň menšie zlepšenie. Na druhej strane, nezachraňujem životy, viem, že je to len kvapka v mori.

Neviditeľní fotografi nedávno oslávili rok. Vás sme oslovili ako jedného z prvých, no k realizácii rozhovoru sme sa dostali až teraz. Čo sa u vás za ten rok zmenilo?

Odkedy som na voľnej nohe, každý rok je úplne iný a stretávajú ma udalosti, ktoré definujú ten nadchádzajúci. Minulý rok to bolo to, že sme založili Mono magazín, čím som sa tak trochu vrátil ku klasickej fotožurnalistike, i keď v inej forme. Som rád, že som aj komerčne úspešnejší. Fotil som aj svadbu v zahraničí, ale zároveň ma moji klienti neberú ako svadobného fotografa, ale ako fotografa, ktorý fotí aj svadby. Vďaka komerčným klientom, či už sú to firmy alebo budúce manželské páry, získavam možnosť venovať sa súkromným projektom, ako je Mono a ako bolo rozhodnutie ísť tri mesiace bez honorára fotografovať prezidentskú kampaň.

Bola to vaša vlastná iniciatíva? Prečo ste si vybrali práve tohto kandidáta, verili ste a tušili jeho úspech?

Dlhé roky sa mi páčilo, ako veľké zahraničné, najmä americké, periodiká dokumentujú prezidentské voľby. Jeden fotoreportér sleduje jedného kandidáta počas celej kampane až po volebnú noc. Chcel som to spraviť už v roku 2009, ale bohužiaľ, vtedy na to nebol priestor. Keď sme tento rok v Mono rozmýšľali nad tým, ako pokryť voľby inak než všetky ostatné médiá, vznikol nápad, že skúsime implementovať do našich pomerov práve tento americký novinársky model. Bohužiaľ, z praktických dôvodov nebolo možné fotografovať viac ako jedného kandidáta. No povedal som si, že nebudem čakať na ideálne podmienky, kedy sa takýto projekt bude dať spraviť vo veľkom a pôjdem do toho samostatne. Najdôležitejšie bolo presvedčiť šéfa volebného tímu, bez dôvery medzi nami by nič nebolo možné. Ale vďaka tomu, že Mono je známe v mediálnej brandži tým, že sa nesnaží o plytký bulvár, sa nám to podarilo. Získal som jedinečnú možnosť a otvorenosť.

Aké pravidlá ste si stanovili?

Dohodli sme sa, že materiál nebudeme publikovať pred výsledkom volieb, aby sme neboli označení za jednostranných. Zároveň, volebný tím nebude mať dosah na obsah, nebude môcť cenzurovať fotografie, ale uvidí ich predtým, ako budú uverejnené. Takáto otvorenosť politika voči médiám nie je na Slovensku bežná. Nikto vtedy netušil, ako to skončí, ale dnes sa teším tomu, že kandidát, ktorého som vybral, bude čoskoro inaugurovaný za prezidenta Slovenskej republiky. Okrem toho, že táto séria zviditeľnila Mono magazín, tak dúfam, že ukázala ostatným médiám, že sa oplatí investovať aj do väčších projektov a inšpirovala politikov k väčšej dôvere voči novinárom. Predsa len, je to verejná služba a my aj generácie po nás majú právo na záznam doby.

Čo myslíte, aký by bol osud reportáže, keby Andrej Kiska voľby nevyhral?

Myslím, že som to prežíval nielen ako fotograf, ale aj ako občan. Nepremýšľal som nad tým, či moja esej bude o človeku, ktorý skončil prvý, druhý alebo tretí. Toto rozhodnutie by ma nemrzelo, ani keby voľby dopadli akokoľvek. Bol som ale samozrejme veľmi rád, pretože výhra podčiarkla celé moje úsilie. Mám radosť, že som fotil Cestu do paláca a nie cestu popri ňom. Až na konci som si uvedomil, aký zaujímavý bude výsledok mojej trojmesačnej práce.

Fotografovali ste i na miestach, kde sa ostatní novinári nedostali. Ako ste si získali dôveru pána Kisku?

Povedzme, že to, že nie som verejne známa osoba, má svoje výhody. Pri vstupe do súkromných miest som sa neoznačoval ako novinár, ale ako sprievod pána Kisku, čo nebolo klamstvo. Niekedy sa treba vynájsť. Čo sa týka osobnej dôvery, bol to zaujímavý vývoj. Vôbec sme sa nepoznali a otvorenosť a prirodzenosť pred fotoaparátom bola pre mňa príjemným prekvapením. Veľa som sa naučil o komunikácii s ľuďmi, čo je základom dobrej fotožurnalistiky.

Za uplynulý rok sa toho evidentne vo vašom profesijnom živote stalo nemálo. Ako odhadujete, respektíve si predstavujete, ten nadchádzajúci?

Ťažko odhadnúť, veľké zmeny prichádzajú nečakane. Plánujem sa ale venovať samovzdelávaniu, preto som aj investoval do workshopu v Grécku vedeným mojím vzorom, aktivistickým fotografom Edom Kashim. Zároveň chcem rozpracovať dlhodobejšie projekty a neskôr ich publikovať na Mono. A v neposlednom rade, byť otvorený tomu, čo príde. Dúfam, že keď sa stretneme o rok, budem môcť ukázať čo i len jednu vec, na ktorú budem hrdý.

Keďže ste začínali ako agentúrny fotograf, vaša tvorba bola viditeľná pre širokú verejnosť prakticky od začiatku. „Neviditeľní fotografi“ často roky fotografovali len „do šuplíka“. Považujete za podstatné, aby sa dobrá fotografia odtiaľ dostala von na oči tých, ktorí ju dokážu oceniť?

Dobré fotografie by určite mali byť videné. Myslím, že tento váš projekt má zmysel, sám som pri čítaní rozhovorov natrafil na niekoľko fotografov, ktorí ma zaujali, napriek tomu, že ich zameranie je úplne iné. Človek nikdy nevie, možno im to pomôže kariérne, možno osobne ako forma motivácie a dodania sebavedomia.

Aký "recept" na úspech by ste im posunuli?

Veľa fotografov má tendenciu tlačiť na to, aby fotením zarábali, pretože si myslia, že to z nich spraví profesionálov. Nie. Môže im to ešte viac poškodiť, pretože budú musieť vynaložiť väčšinu energie na napĺňanie cudzích predstáv. Ak majú prácu, ktorá ich baví a popri tom sa venujú fotografii, do ktorej dávajú srdce, myslím, že je to ideálna kombinácia. Vôbec to neznamená, že ich tvorba je menej hodnotná. Určujúce nemá byť, aby fotografia zarábala, ale aby mala vplyv.

Foto: Robert Vano Gallery

FOTOGALÉRIA: Tomáš Halász: "Mojím snom je robiť veľké ľudsko-právne či sociálne témy"

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, Partneri: ART OF PHOTOGRAPHY.eu,Fujifilm a Art Hotel Kaštieľ Tomášov.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Andrej Lojan: Život ma zaujal

Hugo Nágel: Hľadám si vlastný intímny vesmír

Zuzana Abrahámová: Robím tú najkrajšiu prácu na svete

Martin Stranka: I AM

Lukáš Gál: Kľúčom k skutočnej svadobnej reportáži je ľudský prístup

Karel Ševčík: Večne niečo hľadám!

Lukáš Trefilík: Baví ma fotiť krásne modelky!

Veronika Otepková: Fotografie ako na hranici medzi životom a smrťou

Pavol Kulkovský: Odmalička mám rád nadprirodzené bytosti

Robert Vano: Fotku musí byť vidieť, inak neexistuje!

Natália Hlavičková: Dobrá fotografia by mala zbližovať

Tereza z Davle: Najradšej mám nemodelky, môžem si ich sama tvarovať

Kata Sedlak: Chcem ukázať úplne iný pohľad na obyčajné veci

Renata Vogl: Balansujem na hranici medzi snom a realitou

Martin Brojo: Fotografia je hobby a chcem, aby to tak zostalo

Jozef Boroň: Ženy ma sprevádzajú celým životom

Marieta Zuzíková: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Komentáre