Život

Marián Uhrín: Za každou mojou fotografiou je kus reality

"Dobrá fotografia musí obsahovať príbeh, vyvolať emóciu a mala by mať hĺbku. To je to, o čo sa snažím aj vo svojej práci, tvrdí mladý fotograf."

Romana Juhásová, 11. septembra 2014 10:00

Unikátny projekt Neviditeľní fotografi, vytvorený Robert Vano Gallery v spolupráci s Webmagazin.sk, prezentuje tvorbu talentovaných slovenských a českých fotografov. Svojou originálnou tvorbou plnou fantázie nás zaujal aj slovenský fotograf žijúci v Čechách, Marián Uhrín.

Napriek tomu, že fotografie Mariána Uhrína vizuálne pripomínajú útržky zo sna, ich obsahová stránka je založená na konkrétnych zážitkoch autora. Prostredníctvom obrázkov, ktorých podstatou sú grafické úpravy v spojení s nemalou predstavivosťou, filtruje úseky reality a vytvára niečo krajšie.

Fotografii sa venujete niekoľko rokov. Ako prebiehala vaša tvorivá cesta?

Ešte pred odchodom do Prahy som veľa maľoval, dokonca robil graffiti a takýmto spôsobom sa dostal až k súčasnému prejavu - fotografii. Keď som sa presťahoval, hľadal som iné umelecké rozptýlenie a spestrenie reality. Po kúpe prvého fotoaparátu, jednoduchého kompaktu, mi bolo zrejmé, že som ho našiel a určite ma bude napĺňať. Pred šiestimi rokmi som si zakúpil digitálnu zrkadlovku a začal sa tvorbe venovať so všetkou vážnosťou a odhodlaním.

V tvorbe údajne zobrazujete všednú každodennosť bytia, aj keď sa to tak nemusí zdať. Naozaj je za každou vašou fotografiou určitý kus reality?

Presne tak, všetky fotografie, ktoré som kedy vytvoril, vychádzali z konkrétnej udalosti, ktorá ma stretla. Z prežitých pocitov a často z nespokojnosti. Okolitý svet je mojou najväčšou inšpiráciou. Veľmi rád chodím na prechádzky krajinou, ideálne prázdnou, bez ľudí. Na druhej strane ale práve vďaka umeniu realitu filtrujem, odbúravam to, čo ma nenapĺňa alebo nebaví. Dnes už ale inšpiráciu čerpám trochu voľnejším spôsobom a nenechávam sa len strhávať realitou. Tá je často ponurá a nemá zmysel sa ňou zaoberať. Aj moje fotografie sú často označované za ponuré, z môjho uhla pohľadu také ale nie sú. Záleží to len na divákovi, ako ich pojme. V umení by každopádne nemala chýbať hĺbka a tá je u mňa najpodstatnejšia. Či už spočíva vo výrazovom prostriedku alebo v spracovaní, hĺbka musí byť prítomná.

Spomínali ste, že mnohí ľudia vnímajú vaše fotografie ako temné. Ako by ste ich charakterizovali a tematicky zaradili vy?

Určite inscenovaná, konceptuálna fotografia, ale nebránim sa žiadnemu žánru. Milujem extravaganciu a avantgardu. Kedysi som tvoril abstraktné obrazy bez prítomnosti človeka, no postupom času mi na týchto fotografiách chýbala dynamika, život. Preto sa v mojej tvorbe začali objavovať ľudia. Tri roky som pracoval v módnom odvetví, kde som si vytvoril bližší vzťah k móde a aj človeku. Spôsobilo to túžbu tvoriť v oblasti módnej fotografie. Vychutnávam si aj počítačovú postprodukciu a v tejto oblasti pomáham aj iným fotografom, ktorí časovo nestíhajú, nebaví ich to, alebo to nedokážu. Realizujem výbery, výmeny pozadí, retuše, compositing a celkovú finalizáciu.

Spomínali ste zamestnanie v módnom odvetví. Zmenili ste ho?

Aktuálne pracujem v reklamnej agentúre ako retušér a farbič, takže s fotografiou ostávam v kontakte aj v práci. Hrá u mňa životnú rolu. Finančne mi pomáha zopár komerčných zákazok, no nie je ich mnoho.

Vraj pracujete aj s Flexaretom.

Analógovú fotografiu celkovo využívam veľmi málo, viac ma baví digitálna, ktorá mi imponuje flexibilitou a možnosťou digitálnych úprav v počítači. Postproces hrá v mojej tvorbe dôležitú úlohu. Avšak práve tento týždeň som dokončil kalendár, ktorý bude mať v októbri krst v Prahe. Tvoria ho klasické, prirodzené čiernobiele fotografie. Ľudia, ktorí ma poznajú ako fotografa, ktorý sa prezentuje len montážami, budú prekvapení. Montáže sú mi blízke, ale mám rád aj čistú, prirodzenú fotografiu.

Povolanie fotografa sa v dôsledku technológie výrazne mení. Kedysi znamenalo neustále potulky, hodiny v tmavej komore, dnes je to skôr sedenie za počítačom. Vnímate to ako pozitívnu zmenu?

Pre mňa áno. Prináša mi to slobodu, neobmedzené možnosti alternatívnych úprav. Pre moju tvorbu je to prínosné a verím, že v budúcnosti sa v tejto oblasti budem posúvať ešte ďalej. Viem si ale vychutnať aj dobrú klasickú fotografiu, dokonca mám veľmi rád sociálny dokument, na ktorý som sám dosiaľ nemal odvahu. Mimochodom, i dnes rád vyhľadávam zaujímavé miesta, kvôli nim som schopný prejsť kilometre a môj pracovný proces sa teda neodohráva len za počítačom.

Čo je pre vás dobrá fotografia?

Musí obsahovať príbeh, vyvolať emóciu a mala by mať hĺbku. To je to, o čo sa snažím aj vo svojej práci. Baví ma tvorba Gregoryho Crewdsona, Erika Almasa, Michala Karcza, Richarda Tuschmena, Kristiana Schullera či Juliena Dumasa.

Zaujal nás fotoprojekt Entrée, ktorého hlavnou protagonistkou je baletka pózujúca na netradičných miestach. Podľa akých kritérií ste tieto lokality vyberali?

Zúčastnil som sa jedného fotenia, v rámci ktorého som asistoval môjmu známemu. Fotografoval práve túto baletku, ktorá ma natoľko očarila, že som ju sám oslovil. Nemal som jasnú predstavu o konečnom výsledku, ale jej baletné pózy ma inšpirovali k dodatočnému zasadeniu do nevšedného prostredia. Túlal som sa po Prahe a hľadal atypické vyľudnené priestory kontrastné k nežným baletným pohybom. Následne som pomocou postprocesu fotografie zlúčil do jednej.

Projekt tvorilo dvanásť snímok a vraj by ste tento koncept chceli dodržať aj pri nasledujúcich projektoch. Prečo práve toto číslo?

Zdá sa mi ako ideálne číslo kombinovateľné s kalendárom alebo mini sériou. Ďalej by som projekt rozvíjať nechcel, mohlo by to pôsobiť monotónne a o niečo menej zaujímavo. Momentálne mám rozpracovaný ďalší projekt v zložení dvanástich fotografií. Už tento rok by sa mohol objaviť na výstave v Bratislave, kam som bol pozvaný.

Čo sa deje s vašou tvorbou po dokončení projektu? Bude výstava v Bratislave vašou premiérou?

Absolvoval som niekoľko výstav v rámci fotoklubu PCW, v ktorom som donedávna pôsobil. Samostatne som však zatiaľ nikdy nevystavoval. Myslím, že mám pred sebou ešte kus práce, kým budem s pokojným svedomím presvedčený o tom, že moja tvorba môže visieť vo výstavnej sieni. Zatiaľ mám za sebou len niekoľko drobných ocenení a verím, že ďalšie úspechy sa ešte len dostavia, najmä, ak sa v budúcnosti budem venovať len fotografii. Čo sa týka predaja, podarilo sa mi speňažiť niekoľko mojich diel, no väčšinou ich radšej darujem priateľom, ako predávam.

Foto: Robert Vano Gallery

FOTOGALÉRIA: Marián Uhrín: "Za každou mojou fotografiou je kus reality"

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, Partneri: ART OF PHOTOGRAPHY.eu,Fujifilm a Art Hotel Kaštieľ Tomášov.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Soňa Maletz: Dívam sa na svet ako na veselé mravenisko

Nikol Šuplatová: Dobrá fotografia je ako vystrihnutá z filmu

Jozef Virčík: Veci, ktoré šokujú, sa intenzívnejšie vryjú do pamäti

Kateřina Bukolská: Ciele nemám, najviac ma baví cesta

Michal Zahornacký: Som snílek, mierne uletený

Tomáš Halász: Mojím snom je robiť veľké ľudsko-právne či sociálne témy

Andrej Lojan: Život ma zaujal

Hugo Nágel: Hľadám si vlastný intímny vesmír

Zuzana Abrahámová: Robím tú najkrajšiu prácu na svete

Martin Stranka: I AM

Lukáš Gál: Kľúčom k skutočnej svadobnej reportáži je ľudský prístup

Karel Ševčík: Večne niečo hľadám!

Lukáš Trefilík: Baví ma fotiť krásne modelky!

Veronika Otepková: Fotografie ako na hranici medzi životom a smrťou

Pavol Kulkovský: Odmalička mám rád nadprirodzené bytosti

Robert Vano: Fotku musí byť vidieť, inak neexistuje!

Natália Hlavičková: Dobrá fotografia by mala zbližovať

Tereza z Davle: Najradšej mám nemodelky, môžem si ich sama tvarovať

Kata Sedlak: Chcem ukázať úplne iný pohľad na obyčajné veci

Renata Vogl: Balansujem na hranici medzi snom a realitou

Martin Brojo: Fotografia je hobby a chcem, aby to tak zostalo

Jozef Boroň: Ženy ma sprevádzajú celým životom

Marieta Zuzíková: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Komentáre