Život

Kateřina Bukolská: Ciele nemám, najviac ma baví cesta

"Päťnásobná matka vkladá do fotografií samu seba, svoje myšlienky i telo. Emotívne autoportréty približuje pomocou alternatívnych fotografických a výtvarných procesov k abstraktným obrazom."

Romana Juhásová, 10. júla 2014 10:00

Unikátny projekt Neviditeľní fotografi, realizovaný Robert Vano Gallery v spolupráci s Webmagazin.sk, prezentuje talentovaných autorov slovenskej a českej fotografie. Kateřina Bukolská medzi súčasných talentovaných fotografov nepochybne patrí napriek tomu, že jej tvorba sa javí ako vystrihnutá z inej doby.

Tvorba Kateřiny Bukolskej je neuveriteľne kreatívna a pestrá čo do využívaných fotografických techník, v jej tvorbe dominuje ústredná téma – žena. Táto päťnásobná matka vkladá do fotografií samu seba, svoje myšlienky i telo. Emotívne autoportréty približuje pomocou alternatívnych fotografických a výtvarných procesov k abstraktným obrazom.

Fotografov zvyčajne začíname spovedať otázkou, ktorá pátra po počiatkoch ich foto príbehu – ako ste sa k fotografii dostali vy?

Úplne jednoducho. Zamilovala som sa do fotografa. Fotografia mi ostala.

Venujete sa fotografii na profesionálnej úrovni?

Som amatér, samouk a dúfam, že to tak zostane. I keď učiteľa by som potrebovala...

Čo váš profesijný život?

Vyštudovala som vodohospodárstvo, rekvalifikovala som sa však na účtovníčku, niečím som sa potrebovala živiť. Potom som študovala pedagogiku voľného času, pracovala som ako realitná maklérka, upratovačka, vykonávala som rôzne profesie, ktoré mi život priniesol. Teraz som už skoro dvadsať rokov s prestávkami na materskej dovolenke. Som matkou piatich detí, keď sa s priateľom zídeme, máme ich dohromady šesť. Najmenšie vyžaduje neustálu starostlivosť, chcela by som povedať, že si momentálne užívam nič nerobenie, ale nie je tomu tak.

Sú fotografovanie a hodiny v tmavej komore kombinovateľné s takou veľkou rodinou?

Je to kombinovateľné, pokiaľ som tvrdá a na chvíľu utečiem z domova (smiech). Našla som si nejakú metódu. Posledné dva roky boli vďaka bábätku veľmi hektické, občas som s ním aj chodievala do tmavej komory, pokiaľ som vykonávala nejedovaté procesy. Mala som ho priviazané šatkou o brucho alebo na nosidle na chrbte. Niekedy som čakala kým zaspí, ale to som väčšinou od únavy padala i ja. Teraz, keď deti búšia na dvere, je to už takmer nemožné. Samozrejme, všetci chcú maminku pre seba. Situácia ma prinútila k zmene techniky, robím už len fotografie, ktoré nepotrebujem zväčšovať, nepotrebujem sa zamykať do tmavej komory, pracujem kontaktom. Dokým mi deti opäť nedovolia na chvíľku sa izolovať, budem pracovať takýmto štýlom.

Vašou ústrednou témou je jednoznačne žena, čím vás ženstvo natoľko pohltilo?

Je to asi preto, že som žena. Riešim svoje ženstvo prostredníctvom fotografie a mnoho tém, ktoré do fotografie dávam, sa týkajú mňa osobne. Až keď poznám seba, budem môcť poznať ostatných.

Čo myslíte, čím to je, že ženy inšpirujú toľko umelcov – mužov i ženy samotné?

Pre muža je žena záhada, veď keď sama žena tápe v ženstve, tak ako ho môže pochopiť muž? (smiech). A samozrejme, je krásna. Nechcem povedať, že muži sú nepekní, ale ženské telo je predsa len fotogenickejšie. Mám v portfóliu i mužské akty, no je to pre mňa zložitejšie čo sa týka komunikácie.

Kto sú ženy na vašich fotografiách?

Z deväťdesiatich, možno 99 percent som to ja. Zvyšok sú kamarátky, alebo modelky z fotografických serverov. Vzhľadom k mojim časovým možnostiam-nemožnostiam je najjednoduchšie fotografovať autoportréty. Presne viem, čo chcem dosiahnuť a nemusím tým mučiť nikoho, iba seba. Ja som stále po ruke a keďže tvorím veľmi intuitívne, takto som úplne nezávislá.

Spomínali ste, že fotografujete intuitívne. Znamená to, že nemáte v hlave konkrétnu predstavu konečného výtvoru?

Myšlienku mám, ale tá sa vyvíja. Konkrétny obraz nie, obdivujem fotografov, ktorí presne vedia, čo chcú. U mňa sa vytvorí až úplne na záver, to je potom veľmi príjemné prekvapenie, keď sa vízia a výsledok stretnú.

Niektoré vaše fotografia sú veľmi abstraktné, pripomínajú grafiky. Ponúkate k ich interpretácii návod?

Čo tým chcel básnik povedať? Nepodávam ho, v podstate žiaden neexistuje. Sú to moje emócie, ktoré nemajú žiadny reálny tvar a nechávam na divákovi, nech vidí to, čo vidieť chce. Nevnucujem mu žiadnu svoju predstavu. Kedysi som fotografiám dávala názvy, niekedy aj priradila krátky príbeh, ale niektorých divákov rozčuľovalo, že podľa ich názoru fotografia o danej nápovede nevypovedá a ja neviem fotografovať, čo netvrdím, že viem. Tak som s tým prestala, nech v tom každý vidí to svoje. Pravdou je, že obrázky, ktoré sa mne páčia najviac, nemajú veľa, respektíve žiadnych fanúšikov. To sú tie najvnútornejšie spovede.

Mali ste možnosť vystavovať ich?

Áno, bola som oslovená Michaelou Pospíšilovou, fotografkou a partnerkou môjho niekdajšieho učiteľa historických techník, Rasťa Čambála. Ponúkli mi možnosť zúčastniť sa kolektívnej výstavy Neskorý zber, v rámci ktorej vystavovalo sedem fotografov zaoberajúcich sa analógovou fotografiou a historickými technikami. Konala sa v Art residence Záhradník a mala som z nej veľkú radosť.

Je pre vás inšpiratívna aj tvorba iných fotografov?

Neviem, či mám vzory, ale obdivujem českého autora Michala Macků. To je pre mňa fotografický génius, či už je to technikou alebo konceptom. To, čo zo seba dáva von, je pre mňa úplný vrchol.

V Art residence Záhradník vediete i kreatívne dielne. Na čo sa zameriavate?

Majiteľ Dimitrij Robinštajn zaviedol cyklus kreatívnych dielní, v rámci ktorého som viedla lithprint a kyanotypiu na skle, techniky, ktoré sú mi najbližšie. Účastníkov som zoznámila s mojou prácou a postupom, ktorý si mohli sami na mieste vyskúšať. Momentálne neprednášam kvôli nedostatku času, znovu by som mala začať v septembri.

Aké rozličné alternatívne techniky prešli vašimi rukami?

Vyskúšala som olejotisk, bromolejotisk, kyanotypiu na papier. Posledného pol roka intenzívne využívam kyanotypiu na skle a experimentálnu techniku, ktorá dosiaľ nemá žiadny názov.

Ako ste sa k nej dostali?

Je mojím vlastným experimentom.

V čom pre vás spočíva čaro historických fototechník?

Fascinuje ma môj výtvarný zásah a živosť procesu. Samozrejme sa mi páči trvanlivosť a hmatateľnosť výsledného obrázku. Áno, obrázok je asi výstižnejšie slovo ako fotografia, pretože tú si predstavujem čiernobielu, na papieri a tých mám málo. Navyše, pokiaľ moje výtvory deti nevyhodia, niečo tu po mne snáď ostane.

Aj ste niekedy maľovali alebo sa k výtvarnému umeniu len približujete prostredníctvom fotografie?

Maľovala som v detstve, navštevovala som výtvarný krúžok. Mala som ambíciu ísť na umeleckú priemyslovú školu. Keď ma nevzali, na maľbu som zanevrela. Na štetec som nesiahla asi dvadsať rokov, teraz si to vynahradzujem kolorovaním.

Určite nejde o jednoduchý proces, koľko času vám výroba fotografie zaberie?

V dobe, kedy som bola posadnutá fotografiou, mi výroba zabrala celý deň. Našťastie som sa z tej závislosti pomerne dostala, moje deti ma vymanili a vrátili späť na zem. Bola som schopná ráno nafotiť scénu, na poludnie vyvolať, usušiť film, poobede naskenovať, nakopírovať obraz a v noci dotvoriť. Teraz som umiernenejšia, keď uvarím deťom obed, tak som schopná uvariť želatínu a začať s prípravou skla.

Využívate aj neustále prítomné deti ako objekty vašich fotografií?

Deti fotografujem, avšak úplne minimálne, pretože po určitej dobe ich to samozrejme prestane baviť. Kým si pripravím fotoaparát a všetko, čo potrebujem, sú znudené. Jeden syn je dospelý a staršia dcéra na prahu dospelosti, tak tí už samozrejme ani nechcú, aby ich matka fotila. Často som fotografovala najmenšie bábätko, kým bolo úplne maličké, neprotestovalo, teraz už mi ale utečie. Myslím si, že deti mätie už len to, že fotím sama seba a keď zverejňujem fotografie, musia sa s tým vyrovnávať. Nie ešte aby som publikovala ich podobizne. Chránim ich súkromie. Pokiaľ ma oni sami niekedy požiadajú, tak budem šťastná a určite by ma napadlo mnoho tém a vízií, ktoré by som bola schopná nafotiť, ale nechcú ma.(smiech)

Zasahujete do fotografií len pomocou alternatívnych techník alebo používate aj digitálne počítačové zásahy?

Začínala som s digitálnym fotoaparátom, avšak zistila som, že síce mám obrovské množstvo fotiek, no keď ma niekto požiadal, aby som mu ich ukázala, v ruke som nič nemala. Prihlásila som na kurz kyanotypie, čo pre mňa znamenalo prechod k analógovej fotografii. Digitálnu fotografiu som úplne neopustila, čas od času z praktických dôvodov siahnem po výdobytkoch 21. storočia, ale moja práca s digitálnou technikou spočíva prevažne v skenovaní filmu, na čom som závislá, keďže pracujem s kinofilmom, respektíve so stredným formátom. Bola by som rada, keby som sa v budúcnosti dostala k veľkému formátu, je to jeden z mojich snov.

Aké sú tie ďalšie sny a ciele?

Ciele nemám žiadne, pretože mňa najviac baví tá cesta. Samozrejme by sa mi páčilo stať sa uznávanou fotografkou (smiech). Mojou ambíciou je naučiť sa fotografovať a aby ma to neprestalo baviť. Taktiež, aby som vždy mala k fotografii rovnovážny vzťah, nech to nie je závislosť, ale zároveň sa nemôže stratiť vášeň, radosť, kľud, pohoda. Myslím, že už som vo veku, kedy som si dovolila byť sama sebou a sama so sebou som prostredníctvom fotografie a to je úžasný pocit slobody. Neviem, či budem mať niekedy ambíciu zaoberať sa čiernobielou fotografiou, ja ju obdivujem, skladám klobúk pred tými, čo to dokážu, ale najviac ma baví to, čo robím v súčasnej dobe.

Vašou ambíciou je naučiť sa fotografovať? Myslíte, že to dosiaľ neovládate?

Myslím, že sa to človek učí do konca života. Áno, vie sa naučiť určité technické záležitosti, zachádzať s fotoaparátom, ale pokiaľ prechádzate na iný typ kamery ako napríklad na veľký formát, učíte sa odznova.

Foto: Robert Vano Gallery

FOTOGALÉRIA: Kateřina Bukolská: "Ciele nemám, najviac ma baví cesta"

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, Partneri: ART OF PHOTOGRAPHY.eu,Fujifilm a Art Hotel Kaštieľ Tomášov.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Michal Zahornacký: Som snílek, mierne uletený

Tomáš Halász: Mojím snom je robiť veľké ľudsko-právne či sociálne témy

Andrej Lojan: Život ma zaujal

Hugo Nágel: Hľadám si vlastný intímny vesmír

Zuzana Abrahámová: Robím tú najkrajšiu prácu na svete

Martin Stranka: I AM

Lukáš Gál: Kľúčom k skutočnej svadobnej reportáži je ľudský prístup

Karel Ševčík: Večne niečo hľadám!

Lukáš Trefilík: Baví ma fotiť krásne modelky!

Veronika Otepková: Fotografie ako na hranici medzi životom a smrťou

Pavol Kulkovský: Odmalička mám rád nadprirodzené bytosti

Robert Vano: Fotku musí byť vidieť, inak neexistuje!

Natália Hlavičková: Dobrá fotografia by mala zbližovať

Tereza z Davle: Najradšej mám nemodelky, môžem si ich sama tvarovať

Kata Sedlak: Chcem ukázať úplne iný pohľad na obyčajné veci

Renata Vogl: Balansujem na hranici medzi snom a realitou

Martin Brojo: Fotografia je hobby a chcem, aby to tak zostalo

Jozef Boroň: Ženy ma sprevádzajú celým životom

Marieta Zuzíková: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Komentáre