Život

Renata Vogl: Balansujem na hranici medzi snom a realitou

"Fotografia mi v živote dala to, čo som sa snažila nájsť, hovorí Renata Vogl."

Romana Juhásová, 14. novembra 2013 10:00

Renata Vogl je fotografka, ktorá svoje príhody a pocity pretvára na snové obrazy ozvláštnené historickými technikami. Umelkyňa je ďalšia z radu Neviditeľných fotografov, ktorých príbehy vám každý týždeň prinášame.

Blízki jej tvorbe nerozumejú, no pre ňu je výtvarná fotografia srdcovou záležitosťou. Renata Vogl už tri roky úspešne vytvára spojivo medzi starým a novým.

Unikátny projekt, ktorý spustil Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, vám predstavuje talentovaných slovenských a českých fotografov. Keďže je november mesiacom fotografie, rozhodli sme sa, že zaujímavé rozhovory s talentovanými umelcami budeme publikovať každý štvrtok, po celý mesiac.

Aký je Váš príbeh stretnutia s fotografiou?

Môj príbeh je veľmi jednoduchý, k fotografii ma priviedla úplná náhoda. Nemôžem Vás ohúriť príbehom o starom otcovi, ktorý mi ako malému dievčatku vložil do ruky fotoaparát, nikto ma do umenia takýmto spôsobom nezasvätil. Som stopercentný samouk, všetko som sa naučila samoštúdiom, skúšaním a vďaka workshopom, ktoré si cielene vyberám podľa toho, čo ma zaujíma. Fotila som v podstate vždy, bolo to však len „cvakanie“ na dovolenke a výletoch, ktorým sa v dnešnej dobe zabáva takmer každý majiteľ kompaktného fotoaparátu. Zrazu sa mi takéto dokumentovanie málilo a začala som vo fotografiách hľadať niečo viac. Vážnejšie som o túto oblasť prejavila záujem okolo roku 2009.

Máte špecifický rukopis, ako ste sa k nemu dopracovali?

V roku 2010 som sa zúčastnila workshopu zameraného na akt s fotografom Vladimírom Židlickým, ktorý sa konal v rámci Mesiaca fotografie. Tam som objavila presne to, čo ma baví, výborne mi sedí a tiež oblasť, v ktorej sa budem vedieť realizovať. Dovtedy som skúšala fotografovať všetko, čo prišlo do cesty, až na tomto workshope som našla svoj smer, ktorého sa dodnes držím. V ženskom akte som objavila dostatočnú inšpiráciu a priestor pre sebarealizáciu. Ozvláštňujem ho použitím historických techník ako kyanotypia, Van Dyke, ale predovšetkým ferrotypia. Napriek tomu, aká je dnešná doba predigitalizovaná, staré techniky naďalej pretrvávajú a aj po sto rokoch stále fungujú a nesú nezameniteľné čaro. Hľadám spojivo medzi starým a novým, medzi novými modernými výdobytkami našej doby a starými, dobrými, časom overenými postupmi. Moje fotografie sú veľakrát nečitateľné, možno komplikované, ale taký je často i život. Balansujem na hranici medzi snom a realitou.

Aké je Vaše civilné povolanie?

V civile pracujem pre cestovnú kanceláriu, je tomu už vyše 20 rokov. To je moja hlavná obživa, fotografia je stále hobby, aj keď dúfam, že budúcnosť prinesie zmenu. Avšak pričuchla som aj k profesionálnym komerčným fotografickým službám, fotila som niekoľko svadieb, detí či darčekové fotografie. V rámci blízkych kontaktov sa mi pošťastilo speňažiť i zopár umeleckých diel.

Kto sú tajomné ženy na Vašich fotografiách?

Väčšinou sú to študentky, ktoré si privyrábajú pózovaním, alebo moje známe. Keď mám chuť niečo skúšať a nemám po ruke modelku, veľmi často mi padnú za obeť moje dve sestry, ktoré sú veľmi fotogenické.

Ako prebieha spolupráca s modelkami?

Mám v Prievidzi malý ateliér s najzákladnejšou technikou, vzhľadom na cenovú náročnosť. Avšak nefotím stále v interiéri, rada idem von a teším sa z prirodzeného svetla. Ale keďže fotím akty a nechcem pohoršovať verejnosť, situácia je komplikovanejšia. Musím hľadať priestory kľudné a intímne, aby sa to okoloidúcich nedotýkalo.

Čo by ste chceli vo fotografii dosiahnuť?

Pre mňa by bol ideálny stav, keby som sa dokázala fotografiou živiť a patrila by som k tým málo šťastlivcom, pre ktorých je práca koníčkom.

Často sa stretávam s názormi, že umeleckou fotografiou sa dá na Slovensku preraziť a uživiť len veľmi ťažko...

Aby bol človek v tomto smere úspešný, musí mať buď vybudované určité meno, alebo je potrebné prísť s niečím úplne novým. V tejto zdigitalizovanej dobe a s tými možnosťami, ktoré dnes k dispozícii máme, sa dá tvoriť neskutočne veľa vecí. Tí vyvolení, ktorí sa dnes dokážu uživiť umením, sú vo svojom obore naozaj vynikajúci.

Vám sa darí postupne si budovať meno, máte za sebou niekoľko výstav a ocenení. V čom tkvie Váš úspech?

Možno je moja tvorba niečím iná, dúfam v to. Snažím sa ísť svojou cestou, neprodukujem pekné, ľúbivé fotografie. Spomedzi slovenských fotografov som sa nestretla s nikým, koho rukopis by sa podobal na ten môj, aj keď samozrejme nemám prehľad o každom. Som si istá, že sa medzi nami pohybuje veľa umelcov, o ktorých ani netušíme.

Kto je Váš kritik?

Nie je to nikto z rodiny, blízki nemajú k mojej tvorbe absolútne žiadny vzťah, pre nich je nečitateľná a nerozumejú jej. Najväčším kritikom je spomínaný fotograf Vladimír Židlický, vždy ma postaví na zem s rovnými nohami a veľakrát mi výtvory nemilosrdne skritizuje, ale to je dobré.

Máte fotografické vzory?

Veľmi veľa vecí som sa naučila od pána Židlického, u ktorého som absolvovala ročnú stáž a ktorého prístup a tvorba sú pre mňa inšpiratívne. Do určitej miery ma ovplyvnil aj Rasťo Čambál, s ktorým som sa zoznámila na workshope pred niekoľkými rokmi a taktiež sa venuje alternatívnym technikám. Myslím si, že ani netuší, ako veľmi na mňa zapôsobil a to nielen ako umelec.

Kde hľadáte inšpiráciu pre tieto snové obrazy? Nie je to niečo, čo človek vidí na ulici a stačí stlačiť spúšť na fotoaparáte...

Inšpiráciu hľadám najviac v sebe, ide zvnútra. Niekto, keď ide fotiť, má v hlave presný scenár, ja častokrát netuším čo vznikne, až počas fotenia dostávam nápady. Často ma inšpiruje práve modelka, nejaká jej zaujímavá póza, výraz. Snažím sa dievčatá nenútiť do polôh, ktoré sú im podľa môjho pohľadu absolútne neprirodzené, nechávam vyniknúť ich svojskosť. Niekedy sa to podarí, niekedy nie. Inšpiráciu mi nastoľuje aj sám život, čo sa mi prihodí, pripletie do cesty. Veľakrát spracovávam to, čo potrebujem zo seba dostať.

Čo Vám fotografia dáva?

Fotografia mi dáva veľmi veľa. Možnosť zabudnúť na osobné problémy, úplne sa odreagovať od reality. Keď ma niečo trápi, buď idem fotiť alebo sa venujem postprocesu. Vtedy dokážem absolútne vypnúť a zahĺbiť sa len do toho, čo aktuálne robím, mám úplnú pohodu a pokoj na duši, zabudnem na všetko čo ma ťažilo ešte pár minút predtým, ako som vzala do ruky fotoaparát. Týmto spôsobom si dokážem „vybiť“ niečo, čo by som nevedela vložiť do slov. Fotografia mi v živote dala to, čo som sa snažila nájsť. Prostredníctvom nej môžem vyjadriť svoj postoj k životu, k veciam, k ľuďom bez toho, aby som musela niečo vysvetľovať.

Foto: Robert Vano Gallery

FOTOGALÉRIA: Renata Vogl: Balansujem na hranici medzi snom a realitou

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, ART OF PHOTOGRAPHY.eu, Art Hotel Kaštieľ**** Tomášov a Hotel Elizabeth**** Trenčín.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Martin Brojo: Fotografia je hobby a chcem, aby to tak zostalo

Jozef Boroň: Ženy ma sprevádzajú celým životom

Marieta Zuzíková: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Komentáre