Život

Olympijský denník: Hokejové arény ušetrili od kolotočárskej produkcie

"Náš vyslaný redaktor Peter Horváth píše aj o svojich postrehoch z hokejovej tribúny."

Peter Horváth, 14. februára 2014 13:00

Naši fanúškovia počas zápasu s USA Foto: TASR/Michal Svítok

Exkluzívny Olympijský denník pokračuje aj dnes a náš redaktor Peter Horváth, ktorý je v centre diania v Soči, opisuje svoj ďalší deň.

Netreba nosiť drevo do lesa a takže tento denník nebude o prvom olympijskom vystúpení slovenských hokejistov. Ľudia videli a diskutujú. Akurát dačo zo zákulisia, kam oko novinára dovidí – hráči boli v mediálnej mix-zóne ok, kapitána Zdena Cháru síce šklbalo po každej odpovedi odísť, ale ináč sa dalo. Točilo sa to okolo druhej tretiny a patáliách so vzdialenou striedačkou. Ak si chlapci myslia, že to bol jediný problém, tak azda ho aj vyriešia. Marián Hossa pridal aj vtipnú a predovšetkým trefnú tézu, že proti Slovincom síce treba útočiť, ale s pukom na hokejke...

Na hokeji sa pochlapili Rusi. Nemám na mysli ich hokejovú zbornú, ale organizátorov, presnejšie dramaturgov hudobnej šou. Toto je môj šestnásty veľký turnaj a s výnimkou hier v Salt Lake City, MS v Halifaxe a Svetového pohára v Toronte ma všade terorizovala kolotočárska produkcia. V severoamerických dejiskách síce tiež púšťali nejaké tie braky, ale aj veľa vkusnej hudby, ktorá neurazí nikoho.

Peter Horváth Foto: TASR/Peter Horváth

A tu v Soči? Zhruba hodinu pred zápasom. Depeche Mode a (môj obľúbený) prvý song zo skvelého Violatora. Francúzski Phoenix zo vznešeného Versailles a (moja obľúbená) 1901 z kvalitného opusu Wolfgang Amadeus Phoenix. Metallica a (moja obľúbená) nadupaná jednotka z jej eponymného a žiaľ aj posledného vydareného albumu. To už s na ľade rozcvičovali aktéri zápasu a veruže nejeden si naťahoval tricepsy do rytmu gitarových riffov... Za tým vkusná popovka, na ktorej názov a interpreta si nespomeniem a potom aj Hendrix (bez akéhokoľvek komentára). Toľko príjemných chvíľ za sebou...

Rusi aj takto kompenzujú drobný nedostatok ohľadom miest pre novinárov. Sú síce parádne, ale je ich o čosi menej, ako by si vyžadoval turnaj najvyššieho rangu, najmä v Šajba aréne. A tak človek musí ísť na tribúnu aj dve hodiny pred zápasom, ak chce dobrého fleka a vnímať dianie na celej hracej ploche, lebo povedomie o podstate zápasu nezíska iba sledovaním puku. V tomto sú Rusi ako malé deti – včera nás s kolegom z prázdnych miest s nálepkami Ria Novosti “vyrazili”, a nenechali si vysvetliť, že všetci ruskí novinári sú vedľa v Boľšoji, kde hrá paralelne zborná. A tak tam zostali 4 prázdne fleky a celkovo na tribúne dobrých 30 ďalších rezervovaných pre médiá, ktoré boli inde.... V tomto zase máme lepšie skúsenosti s “kolotočármi”.

Pohľad na Šajba Arénu z novinárskych miest Foto: TASR/Michal Svítok

Ešte sa vrátim k tej hudbe. Veľmi vhodná, ale trochu sa prerátali pri gólových znelkách. AMERIČANOM na oslavu gólu púšťali Blur, v 90-tych rokoch minulého jednu z najBRITskejších BRITpopových kapiel. Aj keď práve v ére “Song 2” začal Damon Albarn poškuľovať po vplyvoch druhého brehu Atlantiku. A napokon zašiel až do Afriky. Ako my tu v Soči – dnes popoludní na slnku opäť okolo 18 (a v buse vytrvalých 25 plus).