Život

Martin Brojo: Fotografia je hobby a chcem, aby to tak zostalo

"Mojím poslaním je piecť ľuďom chlieb, hovorí talentovaný fotograf Martin Brojo."

Romana Juhásová, 7. novembra 2013 10:00 V seriáli Neviditeľní fotografi vám prinášame príbeh ďalšieho umelca – Martina Broja. Martinovou dominantnou témou je portrét.

Unikátny projekt, ktorý spustil Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, vám predstavuje talentovaných slovenských a českých fotografov. Keďže je november mesiacom fotografie, tak sme sa rozhodli, že zaujímavé rozhovory s talentovanými umelcami budeme publikovať každý štvrtok po celý mesiac.

Nedávno ste sa zúčastnili workshopu Daylight PORTRÉT s Robertom Vanom, kde nás Vaše výsledné fotografie veľmi zaujali. Čím podľa Vás vystúpili z radu?

Možno tým, že sa snažím pracovať systematicky, nefotografujem náhodne. Navyše sa snažím získať s modelom kontakt a pracovať s emóciou a možno práve preto moje fotky vnímajú ľudia pozitívne.

Vo Vašom portfóliu dominujú štylizované portréty. Je to oblasť, v ktorej vidíte svoje fotografické pôsobenie?

Áno, portréty sú mi najbližšie a všetky sú štylizované. Potrebujem mať celé fotenie pod kontrolou a všetko musí zodpovedať mojej predstave o danej fotografii. Dokonca aj keď sa zameriam na oblasť športu, všetko si zinscenujem podľa seba. Osobne to tak rád robím a teším sa, keď výsledok vyzerá presne ako som si ho predstavoval.

Čo Vás fascinuje na práci s ľuďmi?

Fascinuje ma, keď sa mi z modela, respektíve modelky, podarí dostať emóciu. Myslím, že je badateľný rozdiel medzi portrétom, pri ktorom sa fotografovi podarí s objektom nadviazať kontakt a medzi záberom z diaľky, keď osoba ani nevie, že na ňu mieri objektív. Vždy sa snažím ísť čo najbližšie, ale aby som nenarušil osobnú zónu modela, aby sa vedel uvoľniť a aby naozaj spolupracoval a túžil mať dobrú fotku.

V civile vediete rodinnú pekáreň, s ktorou sa viaže pekný príbeh...

S našou pekárňou to nebolo jednoduché. Založil ju môj starý otec v roku 1938 v Považskej Bystrici, neprešiel však dlhý čas, kým bola znárodnená. Napriek tomu za ňu musel naďalej splácať pôžičku. Celý život tým trpel a nevedel si znárodnenie vysvetliť, veď piekol sám, len s jedným pomocníkom a nikdy nič zlé neurobil. Nemienil sa s tým zmieriť a odhodlane posielal listy štátnym predstaviteľom s prosbou o vrátenie podniku. Pred pádom komunizmu mu pekáreň vrátili, ale s Nežnou revolúciou prišla aj neistota, bolo to komplikované. Môj otec chcel po páde komunizmu začať podnikať, mal predstavu o obchode so športovými potrebami, lenže starý otec stále trval na pekárni. Otec nakoniec podľahol a rozhodol sa pre jej znovuotvorenie. Dedko sa toho dňa bohužiaľ nedožil, zomrel mesiac pred otvorením, ale s dobrým vedomím obnovy rodinnej tradície. Pustili sme sa do toho v 93. roku, so zachovaním pôvodnej technológie pečenia, pieklo sa na tzv. parničke. Podarilo sa nám vydražiť priestory v Spoločenskom dome v Považskej Bystrici, ktoré sme zrekonštruovali, vymenili niektoré zariadenia za novšie. Naďalej sa ale snažíme piecť tradične, nevyvolávame kvasenie chemickým procesom, ale sami robíme kvások, ktorý zrie. Stále pečieme aj zemiakový chlieb podľa receptúry starého otca.

Ako ste sa vôbec k fotografii dostali?

Výtvarné umenie ako také ma fascinovalo už od detstva, priviedla ma k nemu mama, ktorá pôsobila ako učiteľka výtvarnej výchovy. Kreslenie a maľovanie mi ale bohužiaľ až tak od ruky nešlo. Ako dieťa som si však rád listoval v rodinných albumoch a prezeral si fotografie, rovnako ma fascinovala nádhera a živé farby obrázkov v časopisoch. Postupne som začal chcieť od fotografie viac. Keďže som bol presvedčený, že úspech je v kvalitnom fotoaparáte, v osemnástich som sa rozhodol investovať do prvej zrkadlovky, bol to Canon EOS 500 na film, stále ho mám a občas ho z nostalgie s radosťou prevetrám. Čo sa týka techniky, sklamalo ma, že výsledky sa zázračne nezlepšili a boli veľmi podobné ako s kompaktným fotoaparátom. Keďže som v tej dobe nemal prístup k dôkladným informáciám o fotografii, na istú dobu som fotoaparát zavesil na klinec a venoval sa iným záľubám. Môj záujem sa obnovil s postupným príchodom digitálnej éry, kedy som sledoval rôznych kamarátov kupovať si fotoaparáty a zhotovovať kvalitné zábery, čo ma taktiež inšpirovalo ku kúpe. Medzičasom sa aj výrazne zväčšila dostupnosť materiálov na internete, začal som sa venovať samostatnému štúdiu fotografie. Rovnako sa rozšírila ponuka rôznych workshopov a rozhodol som sa, že nejaký navštívim. Takáto forma štúdia mi veľmi vyhovovala, bol som stále viac a viac hladný po informáciách.

Ste pravidelným návštevníkom workshopov. Čo Vám okrem základných informácii dávajú?

Veľmi ma baví portrét, tak som začal vyhľadávať takto zamerané prednášky. Po čase ma to však začalo nudiť, bolo to jednotvárne, pretože každý lektor mi ukázal v podstate to isté. Zvrat nastal, keď sa kamarátke podarilo v Žiline usporiadať stretnutie s výborným slovenským fotografom Martinom Vrabkom, ktorý ma veľmi oslovil tým, že okrem základov nám predviedol ukážkovú prácu s modelkou. Zrazu som sa začal na portrétnu fotografiu pozerať inak, ukázal mi možnosť systematicky pracovať s modelom a neponechať výsledok len na človeku pred objektívom. Workshopy navštevujem dodnes a baví ma nich aj to, že každý fotograf pristupuje k rovnakej problematike úplne svojsky a inak.

Predsedáte Fotoklubu Fénix v Považskej Bystrici, čo to obnáša?

Obnáša to kopec povinností, aj keď sa môžem spoľahnúť na pomoc od kolegov. Sme napríklad zapojení v celoslovenskej súťaži fotoklubov Petzvalov mapový okruh fotoklubov, s výberom súťažných fotografií je vždy na začiatku školského roka veľa práce. Snažíme sa taktiež organizovať súkromné workshopy pre členov klubu, aby sme sa všetci vzdelávali, posúvali sa a pritiahli nových členov, z ktorých môže vyrásť nová generácia fotografov. Organizujem i občasné fotokruhy, kde si navzájom kriticky komentujeme naše výtvory a poskytujeme názory. Ďalšou z príjemných povinností je organizovanie výstav, okrem iného.

Vystavujete aj svoje práce?

Samostatnú výstavu som mal doteraz len raz, potom to boli výstavy klubové. Naposledy sme organizovali projekt s titulom Štyri pohľady, v rámci ktorého sme sa prezentovali štyria členovia. Stretli sme sa, každý si priniesol jednu modelku a fotili sme v jeden čas, na rovnakom mieste, každý s rovnakými možnosťami a podmienkami. Výsledok bol však u každého iný a to je to zaujímavé, každý do fotenia vloží to svoje.

A čo je to Vaše?

Práve spomínané hľadanie emócie u modelky. Pri tomto projekte to bolo ale komplikované, keďže dievčatá boli veľmi mladé. Lepšie sa mi pracuje s ľuďmi, ktorí už majú čosi prežité, majú životné skúsenosti.

Kto sú ľudia na Vašich fotografiách?

Z veľkej časti moji známi, vyhovujú mi ľudia bez modelingových skúsenosti, ktorí nemajú nič nacvičené, môžem si ich modelovať. Profesionálna modelka vie, kedy vyzerá dobre a kedy nie, podvedome sa bráni tomu, na čo nie je zvyknutá. Sú však vhodné ako objekty pre začínajúcich fotografov, keďže modelka vie, ako sa zatváriť a fotograf sa môže sústrediť na iné veci ako výraz, kompozícia. Keď sa však fotograf vyvíja ďalej, začnú byť preňho často zaujímavejší amatéri, ako je to v mojom prípade. Vnímam to ako väčšiu výzvu urobiť dobrú fotku s amatérom.

Hľadáte inšpiráciu v tvorbe profesionálnych fotografov? Považujete niekoho za vzor?

Mojim najväčším vzorom je Martin Vrabko, ktorý mi na workshope naozaj veľa dal. Vedia ma inšpirovať aj iní umelci, väčšinou však ide o konkrétne fotografie, systematicky nesledujem tvorbu rôznych fotografov. Obdivujem pána Vrabka, práve kvôli práci s modelom, ktorá ma oslovila.

Na amatéra ste pomerne úspešný, držíte už zopár ocenení, občas fotíte aj na zákazku. Čo by ste chceli v rámci fotografie dosiahnuť?

Nemám stanovený cieľ, robím to preto, lebo ma to baví. Nemám ambíciu zarábať si touto cestou, mojou obživou je rodinná pekáreň. Fotografia je hobby a chcem, aby to tak zostalo. Možno sa aj bojím, že by som stratil slobodu. Keby som sa stal profesionálom, musel by som vyhovieť zákazníkovi a stratilo by sa mi čaro amatérskej fotografie. Teraz môžem zákazku kedykoľvek odmietnuť a nemusím sa obávať o obživu.

Čo Vám fotografia dáva?

Dáva mi jednoducho radosť. Pristupujem k foteniu tak, že aj keď považujem za dôležité odísť s výborným výsledkom, nie je to ten jediný cieľ. Dôležité je, aby bol celý proces zážitkom s dobrou atmosférou a to veľmi prispieva k mojej radosti z fotenia.

FOTOGALÉRIA: Martin Brojo: Fotografia je hobby a chcem aby to tak zostalo

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, ART OF PHOTOGRAPHY.eu, Art Hotel Kaštieľ**** Tomášov a Hotel Elizabeth**** Trenčín.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Jozef Boroň: Ženy ma sprevádzajú celým životom

Marieta Zuzíková: Fascinujú ma ženy, ktoré vedia dať fotke emóciu

Miroslav Jombík: Čiernobiela fotografia sú moje myšlienky a predstavy

Marek Šalajka: Ako pracujú profesionáli sa učím aj u Louisa Vuittona

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

Komentáre