Cestovanie

East Side Gallery: Od ohavnosti k umeniu

"Prechádzka popri najzachovalejšom fragmente Berlínskeho múru, East Side Gallery, je aj po 25. rokoch emotívnym zážitkom."

Romana Juhásová, 11. novembra 2014 9:00

Kedysi nenávidený tŕň v očiach bezútešného vzhľadu, dnes vyhľadávaná a umením zveľaďovaná pamiatka.

Deviateho novembra sme si pripomenuli 25. výročie pádu Berlínskeho múru. V nemeckej metropole cez víkend vyrástla pomyselná hranica tvorená 15 kilometrov dlhou alejou obrovských balónov. Tiahla sa od Borhholmer Strasse až k East Side Gallery, lemovala miesta, kde kedysi stála skutočná betónová stena oddeľujúca západ od východu, demokraciu od totality. Oslavy zavŕšilo starostom nariadené symbolické "zborenie múru", vypustenie sedem tisícok balónov do povetria.

Betónová konštrukcia izolovala občanov Nemeckej demokratickej republiky od slobody, od ich priateľov, rodiny, stovkám priviedla smrť a bola oprávnene predmetom nenávisti. Po páde veľkú časť zničili buldozéry, jej kusy sa rozpredali, možno ich nájsť v svetových inštitúciách, ale aj v domácnostiach Berlínčanov.



Po prekonaní návalu emócií a získaní odstupu sa ale presadil názor, že pamiatku, i keď neobvyklú a nepríjemnú, je nutné ponechať a dokonca ochrániť. Ako súčasť histórie a zdvihnutý prst pre ďalšie generácie. Zo 165 kilometrovej bariéry ostalo niekoľko fragmentov, najdlhší a najsúvislejší je známy ako East Side Gallery, tiahne sa 1,3 kilometra.

Po Bradenburskej bráne, turistami najvyhľadávanejšia berlínska dominanta, pevne stojí pri vlakovej stanici Ostbahnhof, návštevníci kvôli nej opúšťajú centrum mesta. Neinformovaný cestovateľ sa možno začuduje, prečo boli obyčajné betónové panely povýšené na umeleckú inštitúciu. O prerod z nevábneho, šedého a bezútešného miesta na najväčšiu galériu pod šírim nebom sa zaslúžila stovka súčasných umelcov z Nemecka i zo sveta.



Obrazy v tejto "galérii" sú prepojené tematicky, znázorňujú výjavy z moderných dejín tesne spojené so slobodou a neslobodou. Až kultovými sa stali diela ako "Smrteľný bozk" Ericha Honeckera a Leonida Brežneva, ktorý na múr namaľoval Dimitrji Vrubel, či legendárne autíčko Trabant nemeckej umelkyne Birgit Kinder. Známe sú i výjavy z filmového počinu príznačného názvu The Wall, ktorým britská hudobná skupina Pink Floyd zvizualizovala rovnomenný album. Nechýbajú holubice ako symbol mieru, surrealistické obrazy, maľby, graffiti, politické heslá.

Všetko začala umelkyňa Christine Mac Lean, časť steny pomaľovala už v roku 1989. Oslovila ďalších kolegov, pridalo sa ich viac ako sto, medzi nimi umelci ako Jürgen Grosse, spomínaný Dimitri Vrubel, Siegfrid Santoni, Jim Avignon, či Thierry Noir. O oprávnenosti statusu galérie teda niet pochýb. O výpovednej hodnote a emotívnom náboji malieb s politickým podtextom takisto.

Pozrite si zaujímavý rozhovor Jozefa Banáša s Petrom Pragalom, jediným západonemeckým novinárom, ktorý sa zúčastnil 9. novembra 1989 na pamätnej tlačovej konferencii, ktorá neplánovane odštartovala pád berlínskeho múru:



ODPORÚČAME AJ:
NÁKUPY: Zabudnite na Oxford Street, vyskúšajte Camden Town
Krvavý londýnsky Tower: Čo symbolizujú vlčie maky?
Netradičná služba: Po smrti môžete cestovať okolo sveta
BERGEN: Nórska rozprávka za siedmimi horami
Paríž a Vegas sú pasé. Najromantickejší je Rím, najdivokejší Berlín

Komentáre