Život

Pri tejto expozícii chlapom sťahuje stehná

"Nože, brúsne kamene, kliešte, hrozivo vyzerajúce svorky. Staré nástroje určené na kastrovanie. Miešok zopnúť do svoriek, aby nekrvácal a šmyk... Chlapa krúti už len tá predstava."

Vladimír Kampf, 27. októbra 2014 12:00

Uznávaní kastrovači boli majetní ľudia. Mohli si dovoliť používať na tú dobu kvalitné miškovacie nástroje. Špicatými nožmi kastrovali samcov a tými s tupším hrotom samice. Foto: Vladimír Kampf

Slovenčina pre nich nemá špeciálne označenie. Niekdajší odborníci ktorí kastrovali či miškovali zvieratá. Kastrovači? Hovorme im tak.

Najväčší machri kastrovači v minulosti pochádzali z oblasti na moravskom Bojkovsku. Bola to pre nich z núdze cnosť. Miestni len zaplátali prázdnu dieru na trhu. Poľnohospodárstvom sa nemohol živiť každý. Ľudia si museli nájsť uplatnenie kde sa dalo. Medzi kopcami vznikol cech kastrovačov. Doma na Morave im hovoria: Zookleštiči.
Expozíciu kastrovačov majú v Múzea Bojkovska v Bojkoviciach na pol ceste medzi Trenčínom a Uherským Hradišťom na Morave. Riaditeľ Tomáš Hamrlík vysvetľuje, že malú výstavu zriadili preto, lebo práve z tejto obce pochádzalo najviac kastrovačov, ktorí pôsobili vo veľkej časti Európy.

Dvojitý život

"Prvá zmienka o majstrovi tohto remesla sa objavila v archívnych materiáloch z roku 1567. Ľudstvo však kastrovalo už oveľa skôr. Kastrácia je doložená už v staroveku," vysvetľuje riaditeľ.

Kastrovacie nože. Kto vie, koľko samcov vďaka nim stratilo... svoju živočíšnu silu. Foto: Vladimír Kampf

Nevábne remeslo bolo spočiatku vnímané ako doplnkové. Postupne však získavalo na prestíži. V polovici devätnásteho storočia sa kastrovači stali najžiadanejšími ženíchmi. Dobre zarábali najmä tí, ktorí chodili na nemecké územia. Väčšinu boli mimo domova. Na konci zimy a na konci leta odchádzali vždy na niekoľko mesiacov za prácou. O domácnosť a polia sa starali ich manželky.

Niektorí si dovolili viesť dvojité životy. Jednu rodinu mali doma a druhú na miestach, kde vykonávali sezónne práce. Tajne, samozrejme.

Miestni svetáci prinášali kultúru a nový život aj domov do Bojkovíc. "Napríklad v roku 1848, keď vypukla v Európe ďalšia revolúcia, burcovali doma ľudí. Boli dobovým informačným kanálom," dodáva riaditeľ.

Riaditeľ zaujímavého Múzea Bojkovska Tomáš Hamrlík. Okrem expozície remesiel zriadil aj zaujímavý priestor historického bytu z obdobia tridsiatich až päťdesiatych rokov minulého storočia či historickú triedu. Foto: Vladimír Kampf

Často sa stávalo, že sa majster rezania už ani domov nevrátil. Svoju prvú rodinu nechal na pospas osudu. Niektorí si jednoducho kdesi vo svete založili novú, aj keď to už vtedy bolo protizákonné. Ich manželky si neveru nemohli dovoliť, boli pod prísnou kontrolou dedinskej komunity a nemali šancu byť neverné.

Vďaka tomu, že títo špecialisti dobre zarábali boli aj terčom zbojníkov. Kastrovača bolo poznať z diaľky podľa doplnkov, ktoré si niesol. Niektorých len okradli, iných aj zabili alebo hodili do studne.

Dajte miškovať!

Dediny a mestá mali svojich obľúbených majstrov. Kastráciu robili bez akejkoľvek narkózy pri plnom vedomí zvieraťa. Pri býkoch to mohol byť problém. "Hovorilo sa im aj: Šviháci. Nie preto, že by boli uhladení krásavci z kúpeľov, ale pre to, že vedeli rýchlo švihať nožom." Zručnosť bola nutnosť.

Kastrovača bolo poznať z diaľky. Pôsobil sebavedomo. Mal kabelu s vytlačenými vzormi zvierat. Palička s kovovým hrotom bola určená aj na obranu, keby im šlo o život. Vyháňal ňou aj konkurentov z rajónou. Foto: Múzeum Bojkovska

Lenže, kastrovača robil hocikto. Tí lepší si zakladali spolky, aby sa oddelili od tých horších. Spolok zaručoval, že jeho člen nie je len tak nejaký fušer. Profesionálni kastrovači boli sebavedomí ľudia. Reklamu si robili najmä hlasom. Keď kráčali dedinami v našich končinách kričali: "Dajte miškovať! Dajte miškovať!"
Boli až takí sebavedomí, že si vymysleli vlastný jazyk. Svini hovorili: Ušaňa. Býk bol: Rožek...

Odfiknutá tradícia

Remeslo kastrovačov je už dnes mŕtve. Za ich zánik môže najmä rozpad Rakúsko-Uhorska a sprísnenie hraničných pravidiel. Hitlerovské Nemecko zakazovalo vstup remeselníkov na ich územie. Dovtedy určovali legitimitu kastrovačov patenty Jozefa II. Definitívne ich obmedzili až zákony na ochranu zvierat. Prikazovali, že veľké zvieratá musia byť pred kastráciou omámené. Omámenie však mohol vykonať len veterinár. A malo byť po kastrovačoch.

Brusný kameň a nádoby z ktorých na čerstvé rany sypali prášok z pomletých tehál. O jeho antiseptickom účinku niet pochýb... Žiadne nemal, no napriek tomu to fungovalo. Foto: Vladimír Kampf

Veterinári s nimi nechceli spolupracovať. Miškovali teda na čierno. Veterinári väčšinou nemali na ich špecifickú zručnosť. V miškovaní boli lepší. Po II. svetovej vojne ich opäť nechali pracovať s podmienkou, že nebudú príjmať učňov.

ODPORÚČAME AJ:
VSTUP ZAKÁZANÝ: Vieme, ako to vyzerá v priestoroch Chatam Sofer
Univerzálny, no všade iný: Viete aký chlieb jedia ľudia vo svete?
Žije v biede, teplú vodu nepozná, no i tak je šťastná
Pátranie po predkoch: Objavili tretiu vetvu Praeurópanov
Facebook odkazuje: Tehotenstvo si nechajte na neskôr

Upozorni na chybu Pošli emailom