Cestovanie

REPORTÁŽ: Parížska megamucholapka na turistov II.

"Astronomické zisky mesta Paríž z turistického ruchu podporuje stáročia pestovaná propaganda, aj dobrá organizácia služieb. Ale aj Paríž samotný (reportáž a fotoreportáž)."

TASR, dnes 12:28 Bratislava 16. novembra (Teraz.sk) – Prvý diel reportáže z Paríža končil výhľadom z vrcholu Eiffelovej veže. Za chrbtom máte model kancelárie jej autora (sedí v nej dokonca aj samotný Eiffel vo forme figuríny) a pred sebou len sieťované kovové pletivo.

To jediné vás oddeľuje od tristometrovej hlbiny pod vami. Slnko prestupuje mraky, fúka čerstvý novembrový vietor a tieň veže cestuje po širokom okolí ako ručička gigantických hodín... Môže byť niečo expresívnejšie?

Niektorí hovoria, že je to výhľad z dvestometrového mrakodrapu Montparnasse, ktorý z Eiffelovej veže vidíte v pozadí. Výhľad z eiffelovky totiž podľa nich kazí práve Montparnasse. A keď ste na ňom, tak ho nevidíte a máte krásny výhľad priamo na Eiffelovu vežu...



Nám Montparnasse vo výhľade z La Tour Eiffel nevadí. Ale, ako sa ukáže, Paríž má ešte iné esá v rukáve.

Louvre

Vstúpiť na nádvorie Louvru sa dá aj celkom pragmaticky, z ulice, cez Richelieuovu pasáž. Rovno z nej uvidíte sklenenú pyramídu v strede nádvoria. Keď vchádzame, zriadenci ju práve čistia. Žiadne roboty, klasické stierky na sklo – umiestnené na štvormetrových až päťmetrových tyčiach, ovládaných zdola systémom lán.



Po skúsenosti z Eiffelovej veže vieme, že Parížania radi robia veci väčšie, ako je bežné. A keď odtrhneme zrak od zriadencov čistiacich sklenenú pyramídu, pochopíme, že táto láska k monumentálnosti má zdroj vo vkuse francúzskych kráľov.



Veľkoleposť nádvoria kráľovského paláca je impozantná. Ako sa hovorí, na ničom sa nešetrilo. Výstavnejší je snáď len ďalší palác francúzskych kráľov v neďalekom Versailles...

Louvre je obrovský zvonka a ešte väčší zvnútra, preplnený umeleckými pokladmi, ktoré sem Francúzi pozvláčali z celého sveta.

Väčšina návštevníkov sa hneď beží pozrieť sa na Monu Lízu, neustále obklopenú davmi obdivovateľov.
Keďže sme sa do múzea vybrali v najskoršom možnom termíne, ešte sme sa k slávnemu obrazu dostali tak blízko, ako sa len dá.



Niektorí ľudia sú sklamaní, že je Da Vinciho obraz taký malý (77x53 cm). Nám sa páči a sklamaní sme skôr z toho, že sa k nemu nedá dostať bližšie. Nie je to však tak dávno, čo sa akýsi aktivisti pokúsili obliať obraz polievkou na protest proti klimatickým zmenám. Väčším škodám, našťastie, zabránilo ochranné sklo.

Ťažko sa hľadajú slová na komentovanie takéhoto idiotizmu – možno len to, že „hrdinský“ čin s polievkou klimatickým zmenám nijako nezabránil, ale všetci návštevníci musia na obraz pozerať z bezpečnej vzdialenosti.

Prehliadka Louvru sa nedá opísať v skratke, každá galéria, každá miestnosť je samostatný svet s vlastnou atmosférou... Chodili sme po ňom päť hodín a nevideli sme ho celý, zato sme sa však stratili kdesi v podzemí.



Spolu s americkými turistami skúšame akýsi výťah, gombíky v ňom sú zoradené vodorovne a označené viac ako podivne. „The only way is up,“ žartujem a Američan čosi odhodlane pomačká. Išlo to hore a my už von. Bolo to úžasné, ale viac už nevládzeme. Možno nabudúce.

V priľahlých Tuilerijských záhradách si dáme tradičnú francúzsku cibuľovú polievku a pol litra Chardonnay. Je to prekvapivo lacné.



Je tu krásne. Slnko len sem – tam svieti cez medzery v oblakoch, ale na november je celkom teplo.
Pomedzi stolíky sa tu tmolia hladné holuby a dokonca aj kačka z priľahlého jazierka odhodila všetku hrdosť – ďobe akúsi turistku do nohy, aby jej hodila kúsok žemle.

Za chrbtom nám vzrušene štebocú ženy z Texasu čosi o absolúnom non-sense Paríža. Verili by ste, že tu bežne majú toalety so spoločnou umývárkou pre ženy aj mužov?

Víťazný oblúk

K slávnemu egyptskému obelisku, ktorý do Paríža „premiestnil“ Napoleon Bonaparte, sa nedostaneme, lebo námestie Concorde rekonštruujú.

Ale k Víťaznému oblúku, pamätníku obetí vojakov z čias napoleonských vojen, sa metrom dostať vieme. V porovnaní s tristometrovou Eiffelovou vežou je nižší, výhľad z výšky päťdesiatmetrového pamätníka má však svoje tajomstvo.



Nachádza sa na priesečníku dvanástich ciest rozdeľujúcich Paríž, vrátane slávneho bulvára Avenue des Champs-Élysées. Práve okolo tohto pamätníka končia svoju strastiplnú športovú odyseu cyklisti na Tour de France...

Po piatich hodinách v Louvre a ceste metrom plným malých, ale početných schodísk, sme už celkom unavení. Ale toto vidieť chceme.

Vydáme sa po úzkych, strmých schodíkoch pamätníka k výťahu a zistíme, že tam žiadny výťah nie je, len dvesto ďalších schodov. Po ich absolvovaní si sadáme na lavičku a na tabuľke pred sebou čítame, že sme na medziposchodí.

Ešte sto schodov... Ale výhľad bol nádherný. Úplne iný ako z Eiffelovej veže. To isté mesto z iného pohľadu.

Musée d´Orsay a Montmartre

Paríž neohuruje návštevníkov len prastarou históriou, ale aj históriou omnoho mladšou.

V obrovskej budove bývalej vlakovej stanice vybudovali impozantné múzeum moderného výtvarného umenia a v ňom legendárne piate poschodie s expozíciou impresionistických a post impresionistických obrazov. Pissarro, Renoir, Monet, Degas, Gauguin, Van Gogh...



Bolo to veľmi zvláštne obdobie vývoja výtvarného umenia, trvalo relatívne krátko, ale ovplyvnilo svet navždy.

Maliari pred impresionistami sa snažili namaľovať realitu, zdokumentovať námet.

Maliari po nich snažili vyjadriť svet pomocou vlastných symbolov, ktoré práve z tohto dôvodu vytvorili... Niekedy potom nie je ľahké dešifrovať ich symboliku – ak nerozumieš písmenkám, neprečítaš, čo je napísané...

Ale impresionisti a postimpresionisti boli čímsi, čo sa z oboch modelov tvorby vyniká, boli absolútne výnimoční.

Symboliku obrazu, podobne ako u ich predchodcov, dominantne určoval námet, teda to, čo si vybrali za predmet maľby – ale nesnažili sa namaľovať len samotnú vec, ale aj čosi prastaré, čo vždy stojí medzi nami a realitou. Pocit, cez ktorý túto realitu vnímame.





Ak chce vniesť pocit do obrazu filmár, vie to urobiť napríklad prostredníctvom hudby, ktorou obraz doplní. Títo maliari však multimediálne prostriedky k dispozícii nemali. Mali len seba, svoje srdce, svoju dušu, oči a štetec s paletou... Celú svoju vášeň nechali v tých obrazoch a my sme z nich nemohli odtrhnúť oči.

Chceli sme vedieť, aký rozdiel je medzi tým, keď vidíte obraz Van Gogha na reprodukcii a keď ho vidíte v origináli. Pozerám sa na nádherný obraz kostola od Van Gogha a ten rozdiel vidím. Vždy som si myslel, že dominantou obrazu je ten kostol. Ale je to modrá obloha nad kostolom. Maliar tam farby navrstvil tak, že všetko ostatné je len doplnok tejto oblohy...



No nič, boli sme v múzeu opäť niekoľko hodín a vyšli unavení ako mačatá.

Odviezli sme sa pod Montmartre, jediný vŕšok v Paríži. Na ňom zomierali za svoje ideály komunardi. Bola to aj štvrť maliarov, pouličného umenia a bohémskeho života... Práve tu maľoval svojho času aj Van Gogh či Gauguin.

Keďže už naozaj nevládzeme, rozhodneme sa na vrch vyviezť lanovkou (cestu máme vlastne predplatenú v rámci týždenného cestovného lístka). Zadáme si do osvedčeného prehliadača, že hľadáme cestu k stanici lanovky a ideme.

Podozrivo dlho a podozrivo do kopca. Nakoniec prichádzame k lanovke, ten priblblý prehliadač nás doviedol k jej hornej stanici...

Keď už sme tu, sadneme si na schody, to tu robí každý. Akýsi ľudový umelec trýzni gitaru a chrapľavým hlasom vyspevuje, ľudia všetkých možných farieb a národností sa tmolia okolo a pozerajú na Paríž vo svetle zapadajúceho slnka.

Je tu veľmi príjemne. Pozrieme si najvyššie položený chrám v meste, baziliku Sacré-Cœur, aj priľahlé námestíčko, kde maliari dodnes predávajú svoje viac či menej vydarené skice Paríža.

Versailles

Ak bol Louvre veľký, Versailles je väčší. Ak bol Louvre výstavný, Versailles je výstavnejší... Prechádzame okolo jazdeckej sochy Ľudovíta XIV. Cez dve nádvoria do rozhľahlého areálu zámku.



Na rozdiel od múzea Louvre, ktoré agreguje zbierky pamiatok z celého sveta, Versailles dokumentuje špeciálne život francúzskych kráľov.

Až absurdne preexnoponvaná nádhera exteriéru aj interiéru nebola samoúčelná, mala podčiarknuť nesmiernu politickú moc vládcov Francúzska, ohúriť ich poddaných a zastrašiť prípadných rivalov.







Veľkú pozornosť venovali záhradám, ktoré komplex dopĺňajú. V novembri sú však už vypnuté svetoznáme fontány. Ušlo nám to doslova o pár dní...

Záhrady sú tak rozľahlé, že sa rozhodneme využiť služby podnikavcov, ktorí ponúkajú možnosť prenajať si elektroautíčko, alebo sa odviezť turistickým vláčikom. Cena za autíčko je podozrivá – za pár drobných sa dá požičať na 15 minút, alebo potom už za rádovo vyššiu sumu na celú hodinu. Rátame, že za 15 minút sa asi nikto nestihne otočiť a zaplatíme si radšej relatívne lacný vláčik.

Ten nás má podľa dohody odviezť k Veľkému Trianonu, kaštieľu, v ktorom bola podpísaná mierová dohoda po skončení 1. svetovej vojny. Ukáže sa, že to funguje podobne, ako keď vám v Egypte pri pyramídach niekto ponúkne, že vás zadarmo prevezie na ťave. Prevezie vás síce zadarmo, ale keď chcete vystúpiť, ťava si nekľakne, kým pohoničovi mastne nezaplatíte...

Super turistický vláčik síce išiel k Trianonu, ale nie cez záhrady, obchádzal ich okolo. A na mieste vám nedovolia vystúpiť, ani si nič fotiť – len za podmienky, že si zaplatíte ďalší lístok a pôjdete späť nasledujúcim vláčikom.
Tak to teda nie. Urobili sme si aspoň fotku Veľkého Trianonu a za hlasného frfľania naozaj veľmi málo príjemnej šoférky vláčika nastúpili späť.

Tajomstvo francúzskeho biznisu

Až na malú výnimku s turistickým vláčikom fungovali všetky služby turistom v Paríži ako dobre namazaný stroj. Bolo až to prekvapivé vzhľadom na doslova mraky turistov, ktorými sú všetky pamiatky zavalené.

Turisti chodia do Paríža za romantikou a umením, nosia miliardy do hotelov, obchodov, barov, zábavných podnikov, dvíhajú do závratných výšok hodnotu nehnuteľností...

Ešte aj ten najchudobnejší migrant si zarobí, keď turistovi predá maketu Eiffelovej veže, alebo podnos s podobizňou Van Gohgovho obrazu.

Funguje to aj preto, že je tých turistov tak strašne veľa – všetky nedostatky sa vychytajú za pochodu. Ak je niečo zle nastavené, hneď sa to ukáže a musí sa to opraviť. Na druhej strane však dáva masa turistických peňazí obrovský priestor aj samotnému umeniu.



Francúzi zarábajú na umení a turistoch obrovské peniaze, lebo to vedia a môžu – a na tomto potenciáli nepracovali rok ani desať rokov, ale stáročia.

V Bratislave československí legionári zničili zničili nádhernú sochu Márie Terézie z obdobia Rakúsko - Uhorska, aby tým poslali do minulosti politický symbol štátu, proti ktorému bojovali.

Komunisti odstránili symboly prvej republiky, vrátane sochy legionárskej legendy, M. R. Štefánika.

Demokratickí bratislavskí primátori likvidujú sochy po komunistoch, premenovali dokonca aj ulicu Júliusa Fučíka, ktorého umučilo gestapo – aby tým poslali do politickej minulosti symboly systému, proti ktorému bojovali....

Francúzi sochy nelikvidujú, vystavujú ich. Nájdete sochu symbolizujúcu Republiku, aj sochu cisára Napoleona Bonaparte... Svoju históriu sa nesnažia poprieť, naopak, snažia sa z nej vyťažiť. Všetky príbehy, pravdivé aj nepravdivé naratívy, klenoty umenia dávnych stáročí, aj celkom nového, všetko dávajú k dispozícii svetu. A ten mastne platí za to, aby to videl.

Komentáre