Život

Pred 69 rokmi skončila vojna. Akú úlohu v nej mali partizáni?

"Akú úlohu mali v odboji počas druhej svetovej vojny partizáni? Ako sa na svoju činnosť pozerajú vojnoví veteráni a pamätníci? "

, 7. mája 2014 6:00

Vo štvrtok uplynie presne 69 rokov od najkrvavejšieho konfliktu v dejinách ľudstva - 2. svetovej vojny. Vojnový konflikt si vyžiadal 45 až 60 miliónov obetí. Nevyhol sa ani Slovensku. Vtedajší Slovenský štát, respektíve jeho existencia, bola silne podmienená snahami A. Hitlera o rozdrobenie Česko-Slovenska. Najtesnejšie vzťahy mal Slovenský štát v dôsledku okolností svojho vzniku s Nemeckou ríšou. Nemecká ríša bola medzi prvými štátmi, ktoré uznali de facto et de iure Slovenský štát. Nemecko sa zároveň postavilo do pozície ochrancu zvrchovanosti Slovenska.

Paralelne s pohnutou dobou sa na Slovensku začína formovať aj odbojové hnutie. Bola to reakcia na Mníchovský diktát v roku 1938. Vojaci aj obyčajní ľudia utekali do hôr, formovali sa do partizánskych skupín, aby sa postavili proti nacistickému Nemecku. A tu sa dostávame k téme partizánstvo a partizánska vojna. Partizáni mali bezpochyby svoje miesto v odboji, no nie až v takej miere, ako to bolo vykreslené historiografiou pred rokom 1989. Táto problematika bola pre svoj kontroverzný význam preberaná už miliónkrát. Prednovembrový výklad na ňu poskytol jednostranný skreslený pohľad. Bol presadzovaný jedinou vedúcou komunistickou stranou. Demokratickým zložkám sa odopierala akákoľvek snaha pri organizovaní odboja na Slovensku.

Je iróniou, že po roku 1989 sa garde obrátilo a nová historiografia nám ponúkla úplne nový pohľad na významné obdobie našich dejín. Žiaľ, odkrýva aj tienisté stránky partizánskej vojny, ktoré sú aj po štvrťstoročí dosť tabuizované a ťažko sa k nim vyjadruje. Napríklad, rozkazom niektorých sovietskych veliteľov bol prevádzaný teror na nemeckom civilnom obyvateľstve žijúcom na slovenskom území - Skalné, Sklabiňa. Partizáni uskutočňovali nekoordinované diverzné akcie aj napriek varovaniu SNR, tie sa neskôr stali spúšťacím mechanizmom pre príchod nemeckých okupačných jednotiek.

Ako partizánov vidia samotní partizáni

Pochybnosti a emočné postoje k tejto etape našej histórie odstráni iba objektívne hodnotenie dejín, na ktoré sa musíme pozerať očami doby. Preto je potrebné poukázať aj na nedostatky a chyby, ktoré sa pri organizovaní odboja urobili. Robia tak aj samotní pamätníci, odbojári, partizáni či obyčajní ľudia, ktorí vojnové besnenie prežili. "Samotná príprava odbojovych akcií má veľa otáznikov, ktoré sa týkajú hlavne výzbroje. Je pravda, že tak, ako na začiatku povstania, tak aj počas celého odboja až dokonca vojny bol nedostatok potravín a vojenského materiálu potrebného a dôležitého pre vedenie odboja. Nič na tom nezmenila ani pomoc poskytovaná Sovietmi prostredníctvom lietadiel," vyjadruje sa vojnový veterán a pamätník Emil Šutovec. A ďalej pokračuje. "Výzbroj, ktorú sme od nich dostali, bola prestarnutá, nefunkčná." Podľa výpovedí E. Šutovca bola výzbroj jeho partizánskej skupiny veľmi slabá, asi päť nábojov pre jedného muža.

Najväčším problémom okrem vojny bola zima. Keď povstalci prešli na partizánsky spôsob boja, obmedzili sa dodávky jedla, šatstva i zdravotníckeho materiálu. Bol to veľmi dôležitý faktor, ktorý sa prejavil na psychike a celkovom zdravotnom stave vojakov. Ďalší pamätník Emil Kohútik priznáva, "výstroj a výzbroj nám dodávali lietadlá. Stravu, pokiaľ sme boli na Slovensku, nám dodávali obyvatelia najbližších obcí. Mimo toho sme potraviny získavali prepadom". Plukovník Rjabik na ťažkú zimu spomína takto: "Zima bola veľmi krutá, mrazy okolo 20 stupňov, ťažké omrzliny. Boli medzi nami mladí chlapci, ktorí nemali ani základný vojenský výcvik, oni to znášali najťažšie. Hlad sme veľakrát zaháňali tak, že sme lúskali semiačka zo šišiek, ktoré sme konzumovali."

Veteráni okrem iného hovoria aj o konfliktoch medzi veliteľmi. Emil Šutovec a Michal Rjabik pôsobili v 1. partizánskej brigáde M. R. Štefánika a aj po rokoch tvrdia, že to bolo veľmi zložité. Sovietski velitelia neboli ochotní rešpektovať tých slovenských, ako napríklad osobnosť, akú predstavoval organizátor odboja na Slovensku, Viliam Žingor. Vojnový veterán V. Sitár sa o jednom z ruských veliteľov Konstantinovi Karpovičovi Popovovi vyjadril ako o primitívnom jednoduchom ukrajinskom kolchozníkovi. Šutovec ho zase považoval za neschopného vojenského veliteľa. Kritike sa nevyhol ani ďalší ruský dôstojník Piotr Veličko, "bol to človek s veľmi zložitou povahou, ktorý mal problém pripustiť iný názor. Všetko riešil veľmi prchko," tvrdí Rjabik.

Kritika smerovala aj do vlastných radov. "Viliam Žingor bol medzi partizánmi veľmi obľúbený, no nie všetci si jeho rešpekt získali. Viliam bol dobrý človek, no nebol dobrý vojenský veliteľ, viac sa spoliehal na rozhodnutia podriadených, ako na vlastné," hovorí opäť Šutovec. Michal Rjabik ho však obhajuje a tvrdí: "Skláňam sa pred človekom, ktorý sa v tak zložitej dobe odhodlal organizovať odboj na Slovensku. O to viac si ho vážim, že vzišiel z našich vlastných radov."

Akokoľvek sa na partizánsku problematiku pozeráme, SNP a odboj musíme hodnotiť jednoznačne pozitívne. Do boja proti nacistom sa postavilo 32 národov a národností - Česi, Polici, Židia, Američania, Bulhari a iní. Významnú úlohu zohrali francúzski odbojári. Francúzsky oddiel pod velením de Lannuriena dokázal už v prvý deň odboja obsadiť Vrútky či železničnú križovatku na severozápadnom Slovensku.

Odboj nám ponúkol príležitosť, ktorou sme sa definitívne zariadili medzi víťaznú koalíciu po 2. svetovej vojne. Aj napriek tejto skutočnosti odboj rozdelil ľudí aj historikov na dva tábory - na jeho zástancov a odporcov.

Komentáre