Život

Svetoznámy operný spevák Ovsepian: SR je kolískou operných hviezd

"Výnimoční ľudia žijú medzi nami. Sú skromní, no napriek tomu veľké osobnosti. Svetoznámy operný spevák Gurgen Ovsepian porozprával o svojom živote a kariére."

, 30. októbra 2013 6:00

Výnimoční ľudia žijú medzi nami. Sú skromní, obyčajní, no napriek tomu veľké osobnosti. Patrí k ním aj svetoznámy tenor pôvodom z Arménska, sólista Slovenského národného divadla v Bratislave Gurgen Ovsepian. Spolupracoval s Petrom Dvorským či Placidom Domingom. Hosťoval v La Scala, v Boľšom teatre. Stvárnil slávne postavy v desiatkach predstavení – Ottelo, Piková Dáma, Tosca, Viliam Tell či La Favourita. Dvere mal a stále má otvorené na tie najslávnejšie operné pódia na sveta. On sa však rozhodol, že zostane na Slovensku. Udržali ho tu ľudia. Svoje bohaté skúsenosti odovzdáva novým operným talentom. A sám tvrdí: „Slovensko je veľmi bohatá krajina na hlasy.“ Vedie operné teleso "Ovsepianovci“. Webmagazinu porozprával o svojej doterajšej kariére i živote.

Z Arménska na Slovensko je veľmi dlhá cesta, k opernému spevu ešte dlhšia. Aké bolo Vaše detstvo a spevácke začiatky?

Na môj životopis by asi nestačilo ani niekoľko desiatok hodín. Ale v krátkosti – narodil som sa v Južnom Arménsku. Neskôr sme sa presťahovali do Jerevanu za otcom, ktorého angažovali v hlavnom meste ako montéra hydraulických zariadení.

Otec bol a stále je veľmi zručný majster. Pracuje ako hodinár, vie opraviť všetko, čoho sa chytil. Doteraz žije v Jerevane, má 78 rokov.

V Jerevane som začal študovať. Spievanie ma bavilo od detstva. Vždy si ma volali na rodičovské stretnutia. K umeniu ma viedol otec. Sám mal svoj orchester, v ktorom bol dirigentom i spieval, mal fantastický hlas - krásny baritón. Keď sme chodili z konzervatória k nám domov cvičiť, občas sa nás opýtal: „Toto je ťažké cvičiť?“ Pretože on sám dokázal zaspievať veľmi vysoké tony, ale aj nízke basové tóny. Bol hlasový unikát. Okrem toho hral na arménskom ľudovom strunovom nástroji, ktorý sa podobá na husle, volal sa kamanča. Po maturite som sa dostal na Jerevansku univerzitu. Začal som študovať právo. Vydržal som tam sedem mesiacov a odišiel. To nebolo nič pre mňa. Rodičia boli zúfalí a sklamaní, pretože v tom čase bolo ťažké dostať sa na univerzitu bez toho, aby ste niekomu nemuseli zaplatiť. Mne sa to podarilo.

Čo potom nasledovalo?

Tak ma zobrali do Sovietskej armády. Odkrútil som si dva roky povinnej vojenčiny ako mechanik a vodič na tanku. Slúžil som v tej dobe, keď mal Sovietsky zväz spory s Čínou. Boli to veľmi ťažké dva roky. No práve na vojne som prvýkrát počul spievať v rádiu veľkého Fjodora Šaliapina. To bol moment, ktorý ma chytil za srdce a určil moju ďalšiu cestu, ktorá sa uberala k opere. Keď som sa po dvoch rokoch vrátil naspäť do Jerevanu, dostal som list od vtedajšieho ministra vnútra. Chceli, aby som pokračoval v službe ako profesionálny vojak. Toto som však odmietol.

Nemali ste z toho problémy?

Nie. Začal som pracovať vo fotoateliéri s mojim bratrancom. To už som absolvoval prvé skúšky – konkurz ako sólista - spevák v Štátnom orchestri ľudových nástrojov v Arménsku. Miesto sólistu som však nedostal, čo ma trochu zarmútilo. Začal som teda študovať na konzervatóriu .

Tu začala Vaša spevácka kariéra?

Áno. Študoval som u výnimočného tenoristu Sergeja Danieljana, ktorý stál na operných doskách po celom svete. On ma naučil základné techniky operného spevu. Po skončení štúdia na konzervatóriu som odišiel do Moskvy, ktorá bola pre Európu to, čo pre Ameriku New York vo svete opery alebo La Scala pre Európu. V Moskve som študoval u veľkého tenoristu a pedagóga Solomona Chromčenka, ktorý bol 30 rokov sólistom v Boľšom teatri.

Počas piatich rokov štúdia som v divadle pomaly spával. Bol som hladný po opere. Chcel som počuť všetko, chcel som počuť všetkých. Keď som skončil, dostal som ponuky z niekoľkých divadiel. Profesor mi odporučil, aby som šiel do Saratova. Bolo to tretie najstaršie a najväčšie divadlo v Rusku. Tam začala moja operná kariéra.

S akými významnými menami ste spolupracovali v ZSSR?

V opernom predstavení je vždy najdôležitejšia hudba a v opere sa v prvom rade spieva, preto sú jeho neodmysliteľnou súčasťou dirigenti. V Boľšom teatri to bol Jurij Simonov a Mark Ermler. V Jerevane Jurij Davtyan. V Saratove Jurij Kočnev. Čo sa týka režisérov. V piatich inscenáciách v Pikovej Dáme som spolupracoval s Emilom Pasenkovom. Keby som mal vymenovávať všetkých, tak by to bolo na veľmi dlho. V tom čase sme všetci mysleli na hudbu a každý bol výnimočný. Aj dnes máte kvalitných umelcov. No oproti minulosti viac myslia na kariéru a peniaze.

Čomu to pripisujete?

Bola taká doba. Dnes je prvá myšlienka každého mladého človeka, ako urobiť kariéru a ako dobre zarábať. Neplatí to iba v opere, ale v každom odvetví rovnako. Vtedy to tak nebolo.

Ako sa to odzrkadľuje na samotnej práci?

Asi tak, že zo všetkých predstavení je skutočne kvalitných tak päť percent. Za mojich čias to bolo presne opačne. Dovolím si tvrdiť, že vtedy bolo kvalitných 90 % predstavení po hudobnej, scénickej aj hereckej stránke. Opäť spomeniem Pikovu Dámu. Keď som ako mladý začal spievať áriu, pobehoval som po javisku. Emil Pasenkov ma zastavil a povedal. "Máš krásny hlas, vyslovuješ perfektne. To čo chceš, vyjadruj svojim hlasom a riaď sa tým, čo napísal autor-skladateľ! A keď uvidím, že to nestačí, tak ťa usmerním ako treba." Dnes vás režiséri preháňajú po javisku a ja sa pýtam prečo? Nech mi to vysvetlia. Pamätám si na slová veľkého režiséra z Boľšoho teatra, Borisa Pokrovského. "Keď režisér nemá čo povedať hercom, tak všetci behajú po javisku." V dnešných predstaveniach je to presne. Ale prečo? Nikto to nevie vysvetliť.

Ako to bolo ďalej s Vašou kariérou?

Šesť rokov som pôsobil v Saratove a za ten čas som spieval asi v každom kúte Sovietského zväzu. Jedna veľká tragédia celého toho socialistického stroju bola tá, že som sa vtedy nedostal do Európy. Aj keď mi prišla pozvánka z nejakej európskej opery, nikdy som ju nevidel a nepočul o nej. Zatajili to predo mnou. V Európe o nás vedeli, no my o ich záujme žiaľ nie.

No Vám sa napokon podarilo opustiť Sovietsky zväz, i keď až po páde železnej opony. Prišli ste do Banskej Bystrice. Čo Vás zaviedlo k nám na Slovensko?

Keď ma ocenili na súťaži Michaela Glinku. Išlo o špeciálnu cenu za spevácky prednes Glinkovych Romanci. Bol to pre mňa dôležitý moment, lebo cenu odovzdávala jedna z najväčších operných div - Irina Archipova. Potom som vyhral medzinárodnú súťaž Šaliapina. Od toho sa potom odvíjala ďalšia z ciest v mojej kariére. Nato mi zavolali z jednej bulharskej agentúry - bol rok 1991, že v Česko-Slovensku pripravujú na Zámocke hry vo Zvolene predstavenie od Gaetana Donizettiho La Favorita - Favoritka. Pýtali sa ma, či nemám záujem spievať hlavnú postavu v príbehu - Fernando. Súhlasne som prikývol. Keď som prišiel do Banskej Bystrice, opere šéfoval terajší generálny riaditeľ SND Marián Chudovský. Pán Chudovský neveril, že premiéru stihneme. Nemal som totiž naštudovanú mimoriadne náročnú úlohu. Podarilo sa mi ju však naštudovať za dva týždne a nakoniec sa predstavenie vydarilo.


Tak ste sa dostali do Banskej Bystrice.

A tak som sa dostal do B. Bystrice. Pôsobil som tam dve sezóny do roku 1994 ako sólista.

A ako to bolo s Európou? Až počas pôsobenia v Banskej Bystrici ste začali hosťovať aj v iných operách?

Áno, postupne mi začali prichádzať ponuky z Prahy aj Berlína. Tu sa začala moja európska kariéra. Po šiestich mesiacoch v Banskej Bystrici som mal prvé predstavenie v Prahe. Volal mi kolega Mikuláš Doboš, že im chýba tenor, ktorý zaspieva Pinkertona v Madame Butterfly. Doviezli ma na letisko do Bratislavy a odtiaľ som letel do Prahy. Keď som prišiel do divadla, bola polhodina do začiatku predstavenia. Iba som režisérovi povedal. "Ukážte, ako sa mám na javisku pohybovať, kam mám ísť a ostatné nechajte na mňa." Predstavenie sa vydarilo, nadšený riaditeľ opery Karel Drgáč mi navrhol, aby som ostal v Prahe. Zdvorilo som odmietol. Mal som svoje záväzky voči banskobystrickej opere. V Prahe som dostal hosťovské angažmán a postupne som tam stvárnil 10 až 12 operných sezón a stvárnil postavy v predstaveniach - La Traviata, Rigoletto, Madama Butterfly, Otello, Trubadúr, Don Carlos.

Začali sa o Vás teda dozvedať aj iné opery.

Áno, presne.

Ktorá opera bola najvýznamnejšia, v ktorej ste hosťovali?

Veľmi dôležitý moment mojej speváckej kariéry nastal, keď som prišiel do Bratislavy. Pán Hrubant, vtedajší umelecký šéf opery SND ma oslovil, aby som vystúpil v predstavení La Traviata. Predstavenie bolo organizované pre Talianov a vypadla im hlavná postava Alfredo. Operu som spieval mnohokrát, ale od doby, keď som ju spieval naposledy, prešli vtedy tri roky a navyše som ju mal naštudovanú v ruštine, v taliančine iba árie a duety. V ZSSR sa všetky predstavenia museli spievať po rusky. Pánovi Hrubantovi som povedal, že som to už zabudol. On mi na to odvetil: "Zaspievajte to po arménsky, čínsky, len zachráňte toto predstavenie." Tak bola polovica predstavenia po taliansky a druhá po rusky.

Ako dopadlo predstavenie?

Predstavenie dopadlo veľmi dobre. Hneď nato som dostal ponuku na novo pripravovanú inscenáciu Trubadúr. O týždeň mi však pán Hrubant zavolal a povedal: "Je veľmi ťažké nájsť osoby, ktoré by sme do predstavenia vedeli obsadiť." Trubadúr sa nakoniec nekonal. No v zápätí prišla ponuka, ktorú odmietne máloktorý operný spevák. Otello je sen každé tenoristu. Neváhal som teda a úlohu som prijal. Treba však dodať, že ide o veľmi náročnú úlohu. Je to jedno z najťažších predstavení v opere vôbec. Operný spevák musí mať na postavu Otella pripravený a vyzretý hlas, nemôže ho spievať každý. Ak sa o to pokúša príliš mladý nevytrénovaný hlas, veľmi rýchlo môže prísť o kariéru. Nejde tu ani tak o umelecký prednes ako o zdravie. Keď som prvýkrát spieval Otella, mal som 38 rokov. Presne v tom istom veku ho začali spievať takí velikáni ako Mario del Monaco či Placido Domingo. Premiéra v SND bola v roku 1993. Odvtedy som spieval Otella po celej Európe asi stokrát.

Čiže po tom, ako ste stvárnili postavu Ottela, dostali ste ponuku od SND?

Áno. Pán Hrubant mi vtedy povedal, že v Banskej Bystrici som dosiahol vrchol a musím sa posunúť ďalej. Počas dvoch sezón som tam odspieval päť premiér. Napríklad Verdiho Arolda ako prvý tenorista v ČSR. V Bratislave som od roku 1994.

Čo Vás udržalo na malom Slovensku? Mali ste otvorené dvere do najslávnejších opier po celom svete.

Boli to hlavne ľudia. Ja som stál na tých najväčších operných javiskách aj bez toho, aby som zo Slovenska odišiel. Viete, keď sme prišli s manželkou do Banskej Bystrice, mali sme iba dva kufre. Po prvom predstavení prišli za mnou obyčajní ľudia, ktorí boli nadšení z predstavenia. Nesmierne si vážim publikum a to banskobystrické bolo vždy výnimočné. Ale môj najväčší profesný zážitok bol, keď ma zavolali do salzburského Festspielhausu. Najvýznamnejší operný dirigent Claudio Abbado ma oslovil a obsadil do predstavenia Otello. Alternoval som tam vtedy s ďalším operným velikánom Placidom Domingom. Placido obdivoval moje podanie Otella a ja som obdivoval jeho. Bolo to neuveriteľné. Práve on mi raz povedal: "Operný spevák sa učí celý život, pretože spev nemá strop potiaľ a dosť."

Stáli ste spolu s Domingom na javisku?

Nie, lebo on bol tenor ako ja a spievali sme tie isté postavy. Rovnaká situácia nastala aj pri ďalšom veľkom umelcovi Petrovi Dvorskom. Napríklad vo Verdiho Macbethovi. Hrajú tam dve postavy Malcolm a Macduff. Obe úlohy spievajú tenori. Spomeniem ešte dve predstavenia - Sedliacka česť od Pietra Mascagniho a Komedianti od Ruggiera Leoncavalla. Obe sú jednoaktové krátke, ale pre tenora veľmi náročné predstavenia.

Aká bola spolupráca s Petrom Dvorským?

S Petrom sa mi vždy spolupracovalo výborne. Slovensko má výnimočných operných umelcov. Okrem Petra Dvorského - Miroslav Dvorský alebo Sergej Larin, Peter Mikuláš, Dalibor Jenis zo žien Edita Grúberová, Lucia Popová, Ľubica Rybárska či Ida Kirilová. Sú to ľudia, ktorí prešli celý svet a keď som prišiel do SND, tak som s úžasom pozeral, aké persony tu pôsobia. Slováci by mali byť hrdí a šťastní, že sa také hviezdy na Slovensku rodia. Ja som bol šťastný, že som v takej spoločnosti.

Peter Dvorský je považovaný za svetového tenora na úrovni Pavarotti, Careras, Domingo.

Je to absolútne zaslúžené. Nemôžem povedať, či je štvrtý alebo prvý. Tieto persony nemôžeme porovnávať. Všetko sú to veľké osobnosti. Keď som ako mladý videl Petra Dvorského v Boľšom teatri, v úlohe Lenskeho, bol som z neho absolútne hotový. Dvorský je umelecká tvár tohto národa. Petra Dvorského som poznal dávno predtým, než som zistil, kde leží Slovensko.

Aj medzi laikmi sa udomácnila posledná ária z Pucciniho opery Turandot - Nessun Dorma.
Je to už taká hitovka. Kam by ste ju zaradili Vy?

Áno, z tejto árie urobili hit Pavarotti, Domingo a Careras. Lenže, keď zoberieme spomínanú operu a hlavnú postavu Calafa, ktorý spieva aj Nessun Dorma, tak v prvom dejstve má jednu áriu s názvom Non piangere Liù - Neplač Liu. Tá je podľa mňa najkrajšia, ale nie je hitovka. Pre mňa sú veľmi obľúbené napríklad árie z opery Chatterton a Andrea Chenier. Jedna vec sú udomácnené hity a druhá vec sú árie obľúbené medzi opernými spevákmi. Ja neverím, že Nessun Dorma bola Pavarottiho najobľúbenejšou.

Aké sú vaše najobľúbenejšie postavy, ktoré ste doposiaľ stvárnili?

Otello a German v Pikovej Dáme. Sú to veľmi ťažké úlohy a najviac som na nich pracoval. Sú to postavy, v ktorých som bol sám sebou. Pritom mám veľmi rád Trubadúra, Silu osudu. Keď sme so Silou osudu vystupovali v Nemecku, tak ma začali porovnávať s Richardom Tuckerom. Ja nemám rád porovnávania. Som rád sebou. Podľa mňa tým, že umelca porovnávate, mu iba ublížite. Pretože publikum od neho očakáva rovnaký výkon, ako podal Tucker alebo del Monaco.

V súčasnosti sa venujete aj pedagogickej činnosti. Aká je práca s mladými opernými spevákmi?

Áno, ako pedagogický konzultant. Mladí potrebujú pomôcť, potrebujú odborné konzultácie, aby vedeli správne pracovať s hlasom. Keď vyjdú z konzervatória, nie sú ešte také vyvinuté. Ja si ich nesmierne vážim a som rád, že za mnou chodia. Mám veľmi rád túto prácu. Verte mi, že ide o veľmi náročný a dlhý proces, kým sa mladý hlas vypracuje na kvalitného operného speváka.

Kedy je mladý hlas pripravený, aby mohol vystúpiť pred publikom?

Je to individuálne. Zoberme si takého Pavarottiho. Spieval opery od Mozarta, Verdiho aj ťažké opery, ale vždy svojim hlasom. Nikdy nikoho nenapodobňoval. On vedel, kde je jeho hranica. Napríklad nikdy nespieval Otella. Sám sa vyjadril, že to nie je preňho. Je kategória hlasov, ktoré sa na to hodia a ktoré nie.

Musí ovládať alebo hovorí operný spevák toľkými jazykmi, keď spieva - taliansky, španielsky, rusky, francúzsky či anglicky?

Operný spevák musí mať dobrý sluch a musí ovládať každú frázu, musí vedieť, o čom spieva. Nemám rád, ak na javisku neviem rozoznať, čo spevák spieva. Na tom so študentmi intenzívne pracujem. No ak ovládate taliansky jazyk, tak sa v opernom svete nestratíte.

Koľko jazykov ovládate?

Svoj rodný jazyk, teda arménsky, ruský, slovenský, český, taliansky a dohovorím sa anglicky a nemecky.

Máte ešte nejakú métu, ktorú by ste rád dosiahli?

To, čo som dosiahol ako spevák, by som teraz rád odovzdal svojim študentom. Aj keď si ešte hlas stále držím, roky pomaly pribúdajú a viem, že aj slávne opery ako La Scala hľadajú mladých perspektívnych umelcov. Ja už nedokážem zaspievať takého Josého ako pred 20-timi rokmi, preto chcem, aby si ma ľudia zapamätali takého, ako som spieval pred 20 rokmi. Umelec musí rozoznať ten správny moment, kedy má odísť z operného javiska.

Čiže ďalší úspešný mílnik vo vašej kariére je úspech Vaších študentov?

Samozrejme. Keď môj študent Juraj Hollý vyhral v Karlových Varoch na Medzinárodnej súťaži Antonína Dvořáka absolútne všetky ceny, bol som nesmierne šťastný a hrdý. Keď spieval Lenského a prišli k nemu Rusi, tak s ním začali rozprávať po rusky, lebo si mysleli, že je Rus. Nato, aby spevák dosiahol takúto úroveň, sú potrebné hodiny a roky driny a vždy ešte nemusí vyhrať. Ako som už spomínal. Operný spevák sa učí celý život a operný spev nemá svoj strop. Juraj je teraz jeden z popredných sólistov v operných domoch v Nemecku, Prahe aj doma. No sú tu aj ďalšie veľké talenty. Martin Gyimesi je sólistom v SND. Sólove postavy v SND spieva i Roman Krško. Pavol Oravec zase pôsobí v slovenskej filharmónii. Igor Stroin v Taliansku. Sú to moji žiaci, na ktorých som hrdý. Všetkých, ktorých som menoval, tvoria kostru hudobného telesa Ovsepianovci.

Komentáre