Život

Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

"Téma, ktorá sprevádza Lenkinu tvorbu, je smútok, prežité zážitky, melanchólia."

, 31. augusta 2013 6:00 Unikátny seriál „Neviditeľní fotografi“, ktorý prináša Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, predstavuje tvorbu talentovaných slovenských a českých fotografov. Z radu talentovaných umelcov vám tentoraz ponúkame rozhovor s českou fotografkou Lenkou Ješonkovou. Téma, ktorá sprevádza Lenkinu tvorbu, je smútok, prežité zážitky, melanchólia. Divákovi ponúka dva príbehy. Ten prvý, primárny je zachytený v sérii. Ten druhý sa odohráva v hlave každého diváka, na ktorého fotografia zapôsobí.

Fotografi, ktorých predstavujeme v našom seriáli, väčšinou fotia vo voľnom čase popri inom civilnom zamestnaní. Ako ste na tom Vy?

Ešte študujem, robím si doktorát na Univerzite obrany. Konkrétne sa zaoberám problematikou zdravotných rizík spojených s pitnou vodou. Fotografovanie je pre mňa stopercentný koníček. Mojou prioritou je teraz dokončiť školu.

Ochrana obyvateľstva asi nemá veľa spoločného s umeleckou fotografiou? Ako ste sa k nej dostali?

Na Vianoce v roku 2011 som dostala svoj prvý fotoaparát. Učila som sa na našom kocúrovi, fotila som predmety na stole. Moje prvé fotografie vznikli v zime a na jar 2012, keď som vďaka kontaktom získala pár ochotných modeliek, na ktorých som sa mohla zdokonaľovať. Aj vďaka tomu som mohla časom realizovať vlastné projekty. V júni 2012 zverejnila moju prvú fotografiu talianska edícia časopisu PhotoVogue. V súčasnosti mi už publikovali vyše 60 fotografií. Snažím sa im posielať fotografie, o ktorých som presvedčená, že sú dobré. Výber, ktorý robia je špecifický, sú tam dokonca aj fotografie, ktoré som urobila mobilom. Je to zrejme trend doby.

Takže to ste začali fotiť len nedávno... Čo Vás ešte motivovalo okrem nového fotoaparátu?

K foteniu som sa dostala počas štúdia najprv ako modelka, no pre moju výšku som neuspela. Pri modelingu a fotografii som však chcela ostať. Po určitej dobe som začala líčiť a urobila som si aj vizážistický kurz, ktorý viedol Petr Lukeš. Celý čas som sa venovala líčeniu pre fotografov. Časom zosilnela aj moja túžba realizovať vlastné fotografické predstavy a nápady. Organizovala som fotografa i modelky. A teraz sú to skoro dva roky, čo fotím sama.

Kto bol Vaším prvým kritikom?

Bola to moja rodina a priatelia. Za veľa vďačím fotografom Katke Dupalovej a Pavlovi Kuncovi, ktorí sa so mnou nemaznali a na rovinu mi povedali, ktorá fotka nestojí za nič. Pavel mi dokázal fotografiu tak skritizovať, že som ju robila na niekoľkokrát, až kým nebola skutočne dobrá.

Z Vašich fotografií vyžaruje ponurá, smutná atmosféra. Prečo?

Najvýstižnejší výraz je asi melanchólia, každá fotografia je niečo medzi smútkom a radosťou. Sú odrazom mojej nálady – keď ju mám zlú, tak idem fotiť.

Takže keď máte dobrú náladu tak nefotíte?

Ani nie, sú projekty, ktoré nemôžem odmietnuť bez ohľadu na náladu. Skôr je to o inšpirácii. Vtedy si organizujem scénu, modelky, mám pred sebou príbeh.

Musí mať aj modelka zlú náladu, aby ste dosiahli dokonalú symbiózu?

Záleží na tom, čo je zlá nálada. Keď je modelka smutná, alebo ju niečo trápi, nie je to prekážka. Naopak môže dodať do fotky oveľa viac ako modelka, ktorá príde v dobrom rozmare. Ale keď nemá náladu na fotenie, je to na fotke vidieť. Modelky si na spoluprácu vyberám tak, aby nestrhávali pozornosť na svoju vizuálnu krásu, ale aby pomáhali dotvoriť celkový obraz. Mojím cieľom nie je, aby si divák odnášal príjemný vizuálny zážitok vďaka krásnej žene alebo mužovi, ktorí sú na fotke. V každom prípade modelky do ničoho nenútim, musia sa cítiť v pohode, uvoľnené, inak je to vidieť aj na fotografiách.

Aké príbehy vytvárate? „Čítajú“ ich rovnako ako Vy aj diváci?

Môj príbeh je o človeku, ktorý je vytrhnutý zo svojho prostredia, alebo je v príbehu zabudnutý. A čo na mojich snímkach vidia iní? Fotografie, ktoré vznikajú v rámci mojich projektov, zobrazujú minimálne dva príbehy. Ten prvý, primárny je zachytený v sérii. Ten druhý sa odohráva v hlave každého diváka, na ktorého fotografia zapôsobí. Často ide o vedomé asociácie, mnohokrát o príbehy, ktoré vznikajú na základe prežitého. Bola som prekvapená, že mnohí zdieľajú tie isté pocity, aké mám i ja. Keď niekto povie: „Ja mám z tej fotografie strach.“ Môj pocit, ktorý som chcela znázorniť, je úzkosť. Mnohí si všímajú iné detaily ako ja. No z fotografií prvotne vychádza úzkosť, strach, prípadne nejaký pocit tajomna, ktorý prežil každý z nás.

Kde hľadáte inšpiráciu?

Inšpiruje ma literatúra, odmalička som veľmi veľa čítala. Neinšpiruje ma ale samotný autor. Je to skôr o fantázii. Všetko sú to moje vlastné prežité zážitky, zlé nálady. Keď mám zlú náladu, vtedy je ten moment, keď to viem vyjadriť vo fotografii, vtedy začínam fotiť. Keď je všetko v pohode, tak mám vo fotení pauzu.

Kedy ste sa začali profilovať a tvoriť Vaše príbehy do podoby, akú majú dnes?

Fotografie, v ktorých sa objavuje príbeh, začali vznikať v septembri minulého roku. Jedna z prvých je čiernobiela snímka, na ktorej je modelka Michaela Lipová, na ruke drží dravca a na tvári má masku. To bolo prvé fotenie, pri ktorom som si povedala: aha odteraz môžem písať svoje príbehy. Zaslúžil sa o to celý tým, ktorý bol maximálne profesionálny. Bez týchto ľudí by to nešlo.

Spomínali ste fotografie zverejnené v talianskom PhotoVogue. Kde všade ešte môžeme vidieť Vašu tvorbu?

V novembri 2012 publikoval moje fotografie časopis Foto v galérii čitateľov. Snímka „Nahá“ sa zaradila do výberu 101 najlepších česko-slovenských aktov. V súčasnosti je moja tvorba prezentovaná v rámci II. kola výstavy Phtomeetpoint 2013. Od zimy 2013 spolupracujem s čekými a slovenskými modelingovými agentúrami.

Ako sa pozeráte na svoju tvorbu Vy sama?

Fotografie tvorím najmä sama pre seba. No na druhej strane som veľmi rada, že sa môžem prezentovať aj navonok a moje fotografie sa páčia aj iným. To je pre mňa pridaná hodnota.

Foto: Robert Vano Gallery

Čo by ste chceli dosiahnuť vo svete fotografie?

Aby sa ľuďom moja tvorba páčila, aby v nej hľadali príbeh a nebáli sa ju vyvesiť v obývačke na stenu.

 

FOTOGALÉRIA: Lenka Ješonková: Príbehy, ktoré iných potešia, fotím len v melanchólii

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, ART OF PHOTOGRAPHY.eu, Art Hotel Kaštieľ**** Tomášov a Hotel Elizabeth**** Trenčín.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

JANKA KVALTÍNOVÁ: Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska

Aria Baró: Chcem, aby ma moja fotografia dojala

Komentáre