Život
Grófka Bátoriová inšpiruje: Grafológ, metal, porno, aj zásah polície
Teraz.sk, 22. augusta 2014 12:00
Alžbeta Bátoriová vo filme Juraja Jakubiska Bathory Foto: TASR/Jakubisko FilmErotika, horor, dráma...takto nejako vníma umelecký svet život grófky Alžbety Bátoriovej. Zomrela pred 400 rokmi, v noci 21. augusta 1614, zamurovaná vo svojej izbe na Čachtickom hrade. Od 70. rokov uplynulého storočia dodnes inšpirovala legenda o šialenej grófke, ktorá si svoje sadistické chúťky ukájala mučením mladých dievčat, viac ako tridsaťpäť režisérov, metalové skupiny, producentov erotických videí, aj falošných filmárov.
Hanba rokov šesťdesiatych
Kvôli Bátoričke sa v roku 1961 Čachtičanom posmievala celá republika. Nechali sa totižto nachytať podvodnej skupine filmárov, ktorí prišli do obce „natáčať“ film o krvilačnej grófke. Hlavné úlohy prisľúbili obyvateľom obce, predstaviteľ Ficka si dokonca nechal vytrhnúť dva zdravé predné zuby, len aby jeho filmová podoba vyznela vierohodne. Čachtičania „filmárov“ niekoľko dní hostili, dokonca boli nutné frivolné zábavy, aby mali dievčatá kruhy pod očami a spĺňali „náročné“ požiadavky na filmovanie. Hlavnou predstaviteľkou sa po takomto konkurze stala slobodná učiteľka z miestnej školy. Režisér a kameraman si doslova užívali naturalistické scény. Ich filmovačku ukončila Verejná bezpečnosť, ktorá ich aj s prázdnou kamerou zatkla. Čachtice sa tak na dlhé roky stali vďačnou témou pre recesistov.
Archívne foto. Turisti si prezerajú ruiny hradu Čachtice. Hrad je známy najmä vďaka legende o krvilačnej grófke Alžbete Bátoriovej, ktorá vraj na hrade mučila mladé dievčatá a kúpala sa v ich krvi. Foto: TASR/Radovan StoklasaFilmy o krvilačnej grófke
Prevažne išlo o horory o upíroch a vlkolakoch. Vo filmoch tiekla krv, strach a des trčali z každého obrazu. Výnimkou bol francúzsky erotický poviedkový film Contex immoraux (1974, Nemorálne príbehy). Týmto filmom sa dostal režisér Walerian Borowczyk do nemilosti kritikov, Bátoričku si vo filme zahrala Paloma Picasso. V roku 1980 ju v animovanom filme rozkreslil aj Viktor Kubal (Krvavá pani).
Ostatným filmom, ktorý sa snažil priniesť iný pohľad na „krvavú“ históriu tejto dámy, bola Jakubiskova historická dráma Bathory (2008) a historický francúzsko-nemecký film The Countess (2009, réžia Julie Delpy). Film mal premiéru na 59. Berlínskom medzinárodnom filmovom festivale a o rok neskôr ho uviedli aj na filmovom festivale v Cannes.
Režisér Juraj Jakubisko a jeho manželka, producentka a herečka Deana Jakubisková pred premiérou filmu Bathory. Foto: TASR/Zuzana ČižmárikováDej filmov sa poväčšine neodohrával na Slovensku. Výnimkou spomedzi zahraničných produkcií bol kanadský horor Eternal (2004, réžia W.Liebenberg, F. Sanchez), ktorého dej sa odohráva v obci Višňové. V roku 2006 natočil maďarský režisér Jenö Hodi horor Metamorphosis s Christopherom Lambertom v hlavnej úlohe. Bátoriovej hrad sa však ocitol v transylvánskych Karpatoch. Alžbeta Bátoriová je zaujímavou postavou aj pre producentov erotických video filmov (účinkovali v nich Kira Reed 2006, Monique Parent 2007 a i.).
Básnici a spisovatelia
Bátorička bola a stále je „lahôdkou“ aj pre básnikov, spisovateľov a dramatikov. Objavila sa v približne 40 knižných spracovaniach a 12 divadelných hrách. Prvú známu divadelnú hru o nej napísal v roku 1865 maďarský básnik Zoltán Balogh (Erzsébet Báthory: Historická tragédia v piatich rokovaniach). V roku 1975 si čachtickú pani zobralo „na paškál“ Radošinské naivné divadlo (Alžbeta Hrozná alebo Krw story). Hry o nej sa hrali v Austrálii, Kanade, či Spojených štátoch amerických. Knižní autori ju objavujú ešte aj v 21. storočí. V roku 2007 o nej písal napríklad brazílsky spisovateľ Alexandre Heredia v románe O Legado de Bathory, Bátorička bola hlavnou postavou detektívky fínskeho autora Mikka Kärppä Unkarilainen Taule (2008). Slovákom je známa predovšetkým z románu Joža Nižňanského Čachtická pani (1932).
Na snímke Alžbeta Báthoryová v podaní Eleny Kušnierovej počas generálnej skúšky muzikálu Báthoryčka 7. februára 2005. Foto: TASR/Milan KapustaZaujala metalistov
Uhorskú grófku Alžbetu Bátoriovú pozná takmer celý svet. Filmy a divadlo, knihy, videohry a komiksy, dokonca aj hračky s jej tvárou dopĺňajú platne a CD známych hudobných skupín: anglické black metalové kapely Venom, Cradle of Filth, švédska black matelová kapela Bathory. Piesne o nej spievajú napríklad metalisti v Japonsku (GPKISM), Rusku (Messiya, Nocticula), Španielsku (Forever Slave), Nemecku (Untoten), Francúzsku (spevák Juliette), Fínsku (Spiritbreaker), USA (Aiden, Slayer), ale i u nás doma na Slovensku (Štefánik, Perný a Kollar). Existuje niekoľko kapiel, ktoré sa pomenovali po nej. Najznámejšia je už spomínaná švédska black metalová kapela Bathory, americké kapely Ellsbeth a gothic metalová Erzebet, nemecká heavy metalová kapela Elisabetha, mexická heavy metalová kapela Erzsebeth, či kolumbijská black metalová kapela Erzebet.
Foto: BathoryAlžbeta Bátoriová sa objavila aj v ušľachtilejšej hudobnej forme, operu o nej napísal v roku 1994 slovenský skladateľ Ilja Zeljenka, francúzsky skladateľ Charles Chaynes (Countess Bathory 1983) alebo maďarský skladateľ Gyorgy Szomor a Péter Pejtsik (Báthory Erzsébet 2012).
Spory pre Bátoričku: Jeden grafológ, dva rôzne posudky.
Ani po štyristo rokoch nemajú historici jasno v tom, aká vlastne bola ľudom nenávidená grófka Alžbeta Bátoriová. Jej zachovalou pozostalosťou sa stali listy a testament. Avšak aj posudok jej písma sa stal problémom. Grafologička Klára Ácsová totiž o nej napísala dva rôzne posudky.
Prvý raz sa skúmal podpis Alžbety Bátoriovej (bola to nekvalitná reprodukcia jej podpisu), a tak grafologička vedela „s kým má tu česť“. V posudku sa písalo: „Ide o osobu s čiastočne dekadentnou povahou. Pre sexuálnu neuspokojenosť ju stále viac opantával sadizmus. Vychádzal pravdepodobne z nenaplnenej lásky. To ju zlomilo, vyvolalo v nej stále zväčšujúcu sa túžbu po pomste. Bola zlomyseľná, škodlivá, nebezpečná pre svoje okolie“. Podľa písma však nebola schizofrenická, ani šialená ako to tvrdili niektorí jej životopisci.
Keď sa maďarská sudkyňa I.Szádeczky-Kardossová rozhodla písať publikáciu o Bátoriovej, dala si urobiť nový grafologický posudok. Opäť oslovila grafologičku K. Ácsovú, avšak tento raz dostala rukopis (súvislý text testamentu), v ktorom boli začiernené mená, roky a jednoznačné súvislosti. Grafologička netušila, koho písmo posudzuje. V tomto posudku sa píše: “Ide o veľmi rozhodnú, silnú osobnosť, veľmi sebavedomú, s logickým myslením a mužským charakterom. Tieto vlastnosti, ako aj chladnú mentalitu získala prísnou a málo láskavou výchovou. Bola jasnozrivá, kritická, nezniesla odpor, stála vysoko nad ostatnými. Práve preto, že bola žena, jej okolie ťažko prijímalo jej odmeranosť a mužskú rozhodnosť. Málokto ju miloval, skôr mali pred ňou rešpekt. Ten však nevzbudzovala krutosťou, ale svojimi nekompromisnými postojmi, prísnosťou, často aj pokorením. Vo všetkom dôrazne vyžadovala poriadok. Jej písmo zásadne nevykazuje žiadne znaky sadizmu, ani sexuálneho defektu, okrem občasnej hystérie nenesie patologické znaky. Podpis, ktorý pochádza už z obdobia tesne pred smrťou však nesie znaky schizofrénie“. Na opakovanú priamu otázku, či pisateľka vykazovala znaky sadizmu alebo sexuálneho defektu, grafologička jednoznačne odpovedala záporne.
Autorom ďalšieho grafologického rozboru Bátoriovej písma je Tomáš Gugenberger. Jeho názor na posudzovanú osobu je zase takýto: “Z kladných vlastností mala len tieto: bola pobožná, veľkorysá, potrpela si na dôstojnosť, niekedy bola aj optimisticky naladená. Negatívnych vlastností však mala neúrekom: bola samoľúba, netrpezlivá, emotívna, egocentrická, nedôverčivá, bezcitná, popudlivá, impulzívna, nevypočítateľná, nerozhodná, úskočná. Mala skromné duševné schopnosti, ovládala ju silná sexuálna túžba, krutosť a pôžitkárstvo.“ Tieto vlastnosti boli zrejmé z listu z roku 1606, z písma z roku 1610 bol už zrejmý aj sklon k zločinnosti, krutosti, náladovosť, nevyrovnanosť a perverzita. Už sa u nej prejavovala aj duševná porucha a sadizmus.
Ani po štyristo rokoch nemajú historici jasno v tom, aká vlastne bola ľudom nenávidená grófka Alžbeta Bátoriová. Jej zachovalou pozostalosťou sa stali listy a testament. Avšak aj posudok jej písma sa stal problémom. Grafologička Klára Ácsová totiž o nej napísala dva rôzne posudky.
Prvý raz sa skúmal podpis Alžbety Bátoriovej (bola to nekvalitná reprodukcia jej podpisu), a tak grafologička vedela „s kým má tu česť“. V posudku sa písalo: „Ide o osobu s čiastočne dekadentnou povahou. Pre sexuálnu neuspokojenosť ju stále viac opantával sadizmus. Vychádzal pravdepodobne z nenaplnenej lásky. To ju zlomilo, vyvolalo v nej stále zväčšujúcu sa túžbu po pomste. Bola zlomyseľná, škodlivá, nebezpečná pre svoje okolie“. Podľa písma však nebola schizofrenická, ani šialená ako to tvrdili niektorí jej životopisci.
Keď sa maďarská sudkyňa I.Szádeczky-Kardossová rozhodla písať publikáciu o Bátoriovej, dala si urobiť nový grafologický posudok. Opäť oslovila grafologičku K. Ácsovú, avšak tento raz dostala rukopis (súvislý text testamentu), v ktorom boli začiernené mená, roky a jednoznačné súvislosti. Grafologička netušila, koho písmo posudzuje. V tomto posudku sa píše: “Ide o veľmi rozhodnú, silnú osobnosť, veľmi sebavedomú, s logickým myslením a mužským charakterom. Tieto vlastnosti, ako aj chladnú mentalitu získala prísnou a málo láskavou výchovou. Bola jasnozrivá, kritická, nezniesla odpor, stála vysoko nad ostatnými. Práve preto, že bola žena, jej okolie ťažko prijímalo jej odmeranosť a mužskú rozhodnosť. Málokto ju miloval, skôr mali pred ňou rešpekt. Ten však nevzbudzovala krutosťou, ale svojimi nekompromisnými postojmi, prísnosťou, často aj pokorením. Vo všetkom dôrazne vyžadovala poriadok. Jej písmo zásadne nevykazuje žiadne znaky sadizmu, ani sexuálneho defektu, okrem občasnej hystérie nenesie patologické znaky. Podpis, ktorý pochádza už z obdobia tesne pred smrťou však nesie znaky schizofrénie“. Na opakovanú priamu otázku, či pisateľka vykazovala znaky sadizmu alebo sexuálneho defektu, grafologička jednoznačne odpovedala záporne.
Autorom ďalšieho grafologického rozboru Bátoriovej písma je Tomáš Gugenberger. Jeho názor na posudzovanú osobu je zase takýto: “Z kladných vlastností mala len tieto: bola pobožná, veľkorysá, potrpela si na dôstojnosť, niekedy bola aj optimisticky naladená. Negatívnych vlastností však mala neúrekom: bola samoľúba, netrpezlivá, emotívna, egocentrická, nedôverčivá, bezcitná, popudlivá, impulzívna, nevypočítateľná, nerozhodná, úskočná. Mala skromné duševné schopnosti, ovládala ju silná sexuálna túžba, krutosť a pôžitkárstvo.“ Tieto vlastnosti boli zrejmé z listu z roku 1606, z písma z roku 1610 bol už zrejmý aj sklon k zločinnosti, krutosti, náladovosť, nevyrovnanosť a perverzita. Už sa u nej prejavovala aj duševná porucha a sadizmus.
Pripravili Bátoričku o krk politické intrigy?
Alžbeta Bátoriová je považovaná za najznámejšiu masovú vrahyňu v maďarských i slovenských dejinách. V ľudovom rozprávaní zahrdúsila až do 2000 mladých dievčat a žien. Podľa zoznamov, ktoré si sama viedla (nikto však nepotvrdil, že išlo o mená obetí), ich bolo približne 610 a súd dospel k názoru, že na Čachtickom hrade bolo mučených a zavraždených 37 až 80 dievčat. Nikto nikdy oficiálne nepovedal, že to urobila grófka Bátoriová, pretože nikdy nebola súdená ani odsúdená (napriek tomu, že sama chcela vypovedať pred súdom). Je krvavá grófka iba legendou?
Mnohí maďarskí historici predkladajú argumenty, ktorými ospravedlňujú jej konanie. Hon na Bátoriovú pokladajú za vykonštruovaný s politickým pozadím. Na otázku, komu by najviac prospelo odstavenie Bátoriovej sa natíska stále tá istá odpoveď. Vtedajšiemu patatínovi Jurajovi Turzovi.
Verzia číslo jeden: Hlavnou motiváciou bola snaha získať jej majetky. Vdova po Františkovi Nádašdym vlastnila obrovské statky na Slovensku, Maďarsku, Rumunsku i Rakúsku. V prípade dokázania viny a popravy šľachtica prepadol majetok podľa Uhorského zákonníka Komore vo Viedni, čiže panovníkovi. Keďže vtedajší panovník Matej II. sa v Uhorsku nezdržiaval, zastupoval ho Juraj Turzo. Mal funkciu palatína, zástupcu kráľa v čase jeho neprítomnosti. Existovalo však čosi, o čom nevedel. Bátoriová ešte pred svojim uväznením spísala testament, v ktorom rozdelila majetok svojim deťom. Testament je uložený v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti. Nedal sa spochybniť, a tak proces s údajnou vrahyňou (kvôli získaniu jej majetku) nemal zmysel.
Ďalším možným dôvodom, ktorý podporoval prvú verziu bol fakt (to sme už pri verzii číslo dva), že palatín Turzo nechcel kompromitovať vysokú šľachtu, ktorej boli obaja aj s Bátoriovou členmi. Na prelome 16. a 17. storočia, s blížiacimi sa stavovskými protihabsburskými povstaniami, sa uhorská šľachta urputne držala svojich výsad. Habsburgovci naopak čakali na príležitosť, ako oslabiť vplyv silných uhorských magnátov. Exemplárny proces s jedným z nich mohol mať pre nich smrteľný dosah, čo si uvedomoval aj Turzo a prípad sa snažil rýchlo ututlať (aj tak z neho nič nemal).
Tretia verzia poukazuje na Turzovu samoľúbosť. Cieľom vykonštruovaného procesu mohla byť kompromitácia celej Bátoriovskej rodiny. Jej synovec Gabriel Bátori bol sedmohradským kniežaťom. Aj proti nemu boli vznesené rôzne obvinenia. Okrem iného sa preslávil svojou zhýralosťou a krutosťou, vyslúžil si prezývku „sedmohradský satyr“. Sedmohradsko bolo v tom čase akýmsi nárazníkovým územím medzi Uhorskom a Tureckom. Formálne patrilo Uhorsku, ale malo vysokú mieru samostatnosti. Sedmohradské kniežatá boli nerozhodné a raz sa prikláňali na tureckú stranu, inokedy dávali za pravdu Uhorsku. Medzi Bátorim a Turzom panovala nevraživosť najmä pri organizovaní protitureckej obrany. Podľa dobových prameňov sa ich osobné stretnutia končili vzájomným osočovaním. Problémy vznikali aj preto, že nikto nevedel, kto má komu ako prvý vzdať úctu (jeden spravoval Uhorsko, druhý zase Sedmohradsko).
Alžbeta Bátoriová je považovaná za najznámejšiu masovú vrahyňu v maďarských i slovenských dejinách. V ľudovom rozprávaní zahrdúsila až do 2000 mladých dievčat a žien. Podľa zoznamov, ktoré si sama viedla (nikto však nepotvrdil, že išlo o mená obetí), ich bolo približne 610 a súd dospel k názoru, že na Čachtickom hrade bolo mučených a zavraždených 37 až 80 dievčat. Nikto nikdy oficiálne nepovedal, že to urobila grófka Bátoriová, pretože nikdy nebola súdená ani odsúdená (napriek tomu, že sama chcela vypovedať pred súdom). Je krvavá grófka iba legendou?
Mnohí maďarskí historici predkladajú argumenty, ktorými ospravedlňujú jej konanie. Hon na Bátoriovú pokladajú za vykonštruovaný s politickým pozadím. Na otázku, komu by najviac prospelo odstavenie Bátoriovej sa natíska stále tá istá odpoveď. Vtedajšiemu patatínovi Jurajovi Turzovi.
Verzia číslo jeden: Hlavnou motiváciou bola snaha získať jej majetky. Vdova po Františkovi Nádašdym vlastnila obrovské statky na Slovensku, Maďarsku, Rumunsku i Rakúsku. V prípade dokázania viny a popravy šľachtica prepadol majetok podľa Uhorského zákonníka Komore vo Viedni, čiže panovníkovi. Keďže vtedajší panovník Matej II. sa v Uhorsku nezdržiaval, zastupoval ho Juraj Turzo. Mal funkciu palatína, zástupcu kráľa v čase jeho neprítomnosti. Existovalo však čosi, o čom nevedel. Bátoriová ešte pred svojim uväznením spísala testament, v ktorom rozdelila majetok svojim deťom. Testament je uložený v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti. Nedal sa spochybniť, a tak proces s údajnou vrahyňou (kvôli získaniu jej majetku) nemal zmysel.
Ďalším možným dôvodom, ktorý podporoval prvú verziu bol fakt (to sme už pri verzii číslo dva), že palatín Turzo nechcel kompromitovať vysokú šľachtu, ktorej boli obaja aj s Bátoriovou členmi. Na prelome 16. a 17. storočia, s blížiacimi sa stavovskými protihabsburskými povstaniami, sa uhorská šľachta urputne držala svojich výsad. Habsburgovci naopak čakali na príležitosť, ako oslabiť vplyv silných uhorských magnátov. Exemplárny proces s jedným z nich mohol mať pre nich smrteľný dosah, čo si uvedomoval aj Turzo a prípad sa snažil rýchlo ututlať (aj tak z neho nič nemal).
Tretia verzia poukazuje na Turzovu samoľúbosť. Cieľom vykonštruovaného procesu mohla byť kompromitácia celej Bátoriovskej rodiny. Jej synovec Gabriel Bátori bol sedmohradským kniežaťom. Aj proti nemu boli vznesené rôzne obvinenia. Okrem iného sa preslávil svojou zhýralosťou a krutosťou, vyslúžil si prezývku „sedmohradský satyr“. Sedmohradsko bolo v tom čase akýmsi nárazníkovým územím medzi Uhorskom a Tureckom. Formálne patrilo Uhorsku, ale malo vysokú mieru samostatnosti. Sedmohradské kniežatá boli nerozhodné a raz sa prikláňali na tureckú stranu, inokedy dávali za pravdu Uhorsku. Medzi Bátorim a Turzom panovala nevraživosť najmä pri organizovaní protitureckej obrany. Podľa dobových prameňov sa ich osobné stretnutia končili vzájomným osočovaním. Problémy vznikali aj preto, že nikto nevedel, kto má komu ako prvý vzdať úctu (jeden spravoval Uhorsko, druhý zase Sedmohradsko).
