Život

Gabika Čepičanová: Bola som mamin najväčší kritik a zároveň inšpirátor

"Sny si treba plniť. Niekedy prostredníctvom iných."

Tomáš Kušnír, 15. mája 2015 11:00 Sny sú veľmi dôležité. Aj keď si všetky nestihneme splniť, môže to za nás dokončiť niekto iný. Zuzana Lajdová, ktorá bola dlhé roky novinárkou, snívala často. Jednu veľkú túžbu si splnila tým, že začala robiť kurzy tvorivého písania. Záujemcom odovzdávala rady, ako písať a tvoriť.

Jej ďalším snom bolo vydanie knižky. Žiaľ, to si nikdy nesplnila, pretože v máji 2013 zomrela na rakovinu. O dva roky neskôr, symbolicky na Deň matiek, sa ale predsa jeden krst knihy konal. Gabriela Čepičanová, dcéra Zuzany Lajdovej, pokrstila 10. mája 2015 svoju prvotinu s názvom Život je ako... Na začiatku mala iba názov, ktorý našla medzi maminými vecami, a silnú motiváciu. Pri tvorbe knihy si stále predstavovala, ako by si to priala jej mama.

Prečítajte si rozhovor s mladou autorkou, Gabikou Čepičanovou.

V nedeľu si pokrstila svoju prvotinu Život je ako... Aké máš z toho pocity?
Proces vydania knihy je dlhodobý. Krst som si predstavovala ako záver. Neuvedomila som si, že aj po ňom je dlhá cesta, ktorá však bude určite krásna. Musela som vyriešiť veľa vecí a ani som nevedela, ako krst dopadol. Bola som po ňom veľmi unavená.



Aká bola atmosféra?
Viem ju opísať najmä vďaka odozvám, ktoré som dostala. Z môjho pohľadu ani neviem, aký bol ten krst. Ľudia sa cítili príjemne, bol tam priestor na rozprávanie. Som rada, že sa mi podarilo premietnuť video s mojou maminou. Chcela som, aby sa tam cítili naozaj dobre a myslím, že to tak aj bolo.

Knihu si vysnívala tvoja mama, bývalá novinárka Zuzana Lajdová. Spomínaš si na moment, keď si sa rozhodla, že jej tento sen splníš?
Bolo to v lete 2013, chvíľu po tom, čo zomrela. Vtedy som pracovala v jednej firme, pretože som sa obávala finančnej situácie. Postupne som musela upratať veci a oblečenie, ktoré po nej zostali. Pri tom všetkom som našla jej denník, kde som zistila, že chcela vydať knihu s týmto názvom.



Odkiaľ si na to vzala silu? Istotne to nebolo ľahké.
Najväčším problémom bola vytrvalosť, preto mi to trvalo takmer dva roky. Bolo to na niečo dobré, lebo tá kniha „dozreje“ a nie je taká čerstvá. Keď niekto stratí blízkeho človeka, nájde si spôsob, ako sa s tým vyrovnať a zamestnať svoju hlavu. Začne štrikovať, plávať alebo robiť niečo iné. V mojom prípade to bola kniha.

Aký bol proces písania? Nechcela si to niekedy vzdať?
Áno, mnohokrát. Tú knihu som nenapísala iba ja, podieľalo sa na nej 65 ľudí. Spočiatku mala byť iba o analógiách Život je ako..., ktoré som našla doma z kurzov tvorivého písania. Nebolo ich veľa a na vydanie knižky to nestačilo. Neskôr som dostala nápad, že by som tam mohla dať diela, ktoré vznikli na kurzoch. Ľudia svojim prácam neverili, vraveli mi, že to nie je dokonalé a Zuzka by to určite skorigovala. Napokon som oslovila ľudí s tým, čo by naposledy povedali mojej mame a takto vznikli listy na rozlúčku.

Ktorý z nich si najviac ceníš?
Každý z nich má veľkú výpovednú hodnotu a každému sa páči niečo iné. Je ťažké vybrať jeden, ale veľmi sa mi páčil text Jožka Bednára. Stále sa to mení. Pred rokom a pol sa mi najviac páčil iný text. Momentálne veľmi „fičím“ na Janke Kollárovej, lebo sú to útržky z mailovej komunikácie s mojou mamou. Často si pri tom aj poplačem. Veľmi jasne si viem predstaviť maminu tvár, ako to píše.



Myslíš si, že by bola s knihou spokojná?
Neviem, mám pred tým veľký rešpekt. Dúfam, že je spokojná. Na jej názore som si veľmi zakladala. Často mi vravela, že som jej najväčší kritik a zároveň inšpirátor. Bolo to vzájomné. Aj keď sme boli rozdielne v tom, že mamina bola introvertnejšia a mňa bolo vždy veľa, snažila som sa to robiť tak, ako by to chcela ona. Kniha je naše spoločné dielo.

V knihe píšeš, že mama často vravievala o potrebe plnenia snov. Ten jej si splnila. Prídu na rad tvoje sny?
S maminým snom som si splnila aj môj. Nikdy som netúžila vydať knihu, ale tak nejako k tomu došlo. Neviem však, či mám nejaké sny. Chcela by som mať povolanie, ktoré bude súvisieť so žurnalistikou, ale pri tvorbe knihy som si uvedomila, že by ma bavilo robiť vo vydavateľstve. Kto vie.



Čo je najdôležitejší odkaz knihy Život je ako...? Kedy si povieš, že si splnila svoj cieľ?
Kniha vznikla ako dar a keď pomôže aspoň jednému človeku a niečo v ňom zanechá, tak som to nerobila zbytočne.

Prejdime k tebe. Študuješ žurnalistiku v Bratislave. Aký podiel má na tom tvoja mama, ktorá bola dlhé roky novinárkou?
Chcela som byť herečkou. Často som mala pocit, že ma blízki nepodporujú, ale v skutočnosti vo mne videli niečo viac ako herectvo. Na VŠMU ma neprijali a keď som si podávala ďalšiu prihlášku, tak som skúsila žurnalistiku. Rok predtým by som však presvedčivo tvrdila, že na žurnalistiku nepôjdem. Mama ma do ničoho netlačila a neviedla ma k novinárskemu remeslu. Vraví sa, že do šiestich rokov sa vytvára osobnosť a keďže som ako malá často chodila do redakcie Pravdy, možno to na mňa zapôsobilo a dostalo do podvedomia. So svojím rozhodnutím som veľmi spokojná a nemyslím si, že by mi na inej škole bolo lepšie.



Zbierka obsahuje texty z kurzov tvorivého písania, ktoré robievala tvoja mama. Ako to tam vyzeralo?
Mame som pomáhala tvoriť tie kurzy. Často som tam chodievala a pomáhala jej, ale nikdy som nebola lektorka. Bola som jej pravá ruka. Počas kurzov som ju počúvala a zapisovala, čo sa mi nepáčilo. Potom som jej dávala spätnú väzbu. Keď mama zomrela, mala som pocit, že som tieto kurzy zdedila. Cítila som, že by som v tom asi mala pokračovať, ale na to ešte nemám skúsenosti. Veľa ľudí pochybuje, že by im mladé dievča mohlo niečo dať, hoci tie techniky z kurzov dokonale ovládam. Kurzom nehovorím definitívne nie.

Aj napriek všetkému si veľmi veselé dievča, ktoré dáva energiu mnohým ľuďom. Aký je tvoj tajný recept?
Asi som dobrá herečka (smiech). Dosť často totiž frflem. Prečo som pozitívna? Nikoho nebaví byť stále zamračený. Musel by to byť veľmi tvrdý oriešok. Vďačím za to aj svojej mame a naozaj neviem, ako som to dokázala. Pomohli mi priatelia a príbuzní, ale útechu som hľadala u niekoho, koho to nebolí. Chodím k psychológovi a čas a peniaze, ktoré som do toho dala, sú tou najlepšou investíciou. Keď si ľudia zlomia nohu, majú problémy s pečeňou alebo ich bolí zub, idú k doktorovi. Pri duševnom zranení to ľudia nijako neriešia.

Plánuješ v budúcnosti vydať ďalšiu knihu?
Zatiaľ si užívam túto prvú knihu a neviem, či chcem vymýšľať niečo nové. Naozaj neviem. Pred dvoma rokmi by som nepovedala, že budem študovať žurnalistiku a napíšem knihu. Som veľmi impulzívna. Po maturite som si napríklad kúpila rybičku a ešte stále žije.

Ako by si, po tom všetkom, doplnila názov knihy? Aký je život podľa Gabiky Čepičanovej?
Život je ako projekt. Na začiatku to vyzerá ako niečo, čo sa nikdy nestane. Postupne zistíš, aké by to mohlo byť veľké. Časom narazíš na veľa prekážok, ale ak máš motiváciu, tak to vyjde. Dôležité je si uvedomiť, že ukončením jednej veci sa život nekončí a ide ďalej.



Informácie o knihe a objednávke nájdete na tejto adrese: www.zivotjeako.sk

ODPORÚČAME AJ:
LIKE DŇA: Dvojičky si mysleli, že sú ešte v brušku
Higlighty týždňa: Obnovení Simpsonovci a obézna Európa
Tieto štyri vety hovoria všetky mamy: Poznáte ich?

Komentáre