Život

Najväčšie a najkrvavejšie bitky v histórii

"Najväčšie bitky, ktoré ovplyvnili vojny a pripravili o životy tisíce ľudí. "

, 27. septembra 2013 14:00 Vojna nie je kojná, hovorí české príslovie. Ak však k nej dôjde, tak musí mať tak víťazov, ako aj porazených. História je svedkom tisíciek významných aj menej významných bitiek. Pozrite sa spolu s nami na tie najvýznamnejšie, ktoré zmenili priebeh ďalších bojov aj chod dejín.

Bitka pri Isse

Odohrala sa v novembri roku 333 pred našim letopočtom medzi gréckymi vojskami Alexandra Veľkého a Peržanmi vedenými kráľom Dareiom III. Po prehratej bitke pri Graníku to bol prvý vojenský konflikt týchto mocností, na ktorom sa zúčastnil priamo perzský kráľ. Spolu s bitkou pri Gaugaméle sa radí medzi najväčšie a najvýznamnejšie bitky svetových dejín.

Proti sebe stála 30-tisícová grécka a 80 – 100-tisícová perzská armáda, no poloha bojiska neumožňovala využiť perzskú početnú prevahu vo výhodu, ktorú tak získal protivník. Odvaha a odhodlanosť macedónskych bojovníkov prevážila a tí sa prebojovali až do blízkosti kráľovho stanovišťa. Ohrozený Dareios sa zľakol a dovtedy nerozhodná bitka sa jeho útekom zmenila na dôležité víťazstvo Alexandra Veľkého. Ten následne poslal Parmeniona do Damasku, kde Macedónci ukoristili celú perzskú štátnu pokladňu s 3000 talentami (90 ton) a zajali celú Dareiovu rodinu vrátane jeho matky, manželky a detí.

Víťazstvom sa Macedónci zmocnili celej západnej časti Perzskej ríše. Alexandrov sen o ovládnutí Ázie sa stával reálnejší a jeho autorita u Macedóncov a Grékov výrazne stúpla. Ponuku kráľa Dareia na výmenu jeho blízkych za časť ríše až po Eufrat a miesto veľkokráľa razantne odmietol.

Porážka Peržanov umožnila Alexandrovi pokračovať v ťažení cez Sýriu, Feníciu a Palestínu až do Egypta. Dareios sa zatiaľ stiahol na východ, aby sa pripravil na rozhodujúcu bitku. Tou sa napokon stala Bitka pri Gaugaméle, ktorá znamenala začiatok konca slávnej ríše Peržanov.

Bitka pri Termopylách

Táto bitka síce nezmenila chod dejín a ani vojny, no do histórie sa zapísala pozoruhodným hrdinstvom spartského kráľa Leonida I. a jeho hŕstky bojovníkov. Bola to jedna z bitiek tretej výpravy Peržanov proti Grékom počas grécko-perzských vojen, medzi spolkom starovekých gréckych mestských štátov, vedeným spartským kráľom Leónidom I. a Achajmenovskou ríšou Xerxa I., počas troch dní.

Menšia skupina vedená spartským kráľom Leónidom I. blokovala počas viac než dvoch dní jediný prechod, ktorým mohla veľká perzská armáda prejsť ďalej do gréckeho vnútrozemia. Po druhom dni bitky miestny obyvateľ menom Efialtes prezradil Peržanom existenciu chodníka, vedúceho cez vrchovinu (medzi Tráchinske bralá a vrchom Kalidromos pohoria Oity) okolo gréckych pozícií. Keď Leónidas zistil, že nepriateľ zostupuje z vrchov a onedlho napadne odzadu grécke vojsko, rozdelil ho a väčšej časti prikázal ústup. Sám ho s 300 Sparťanmi, 700 Tespijčanmi, 400 Tébanmi a prípadne ešte s niekoľkými stovkami ďalších vojakov zostal kryť, kým Peržania všetkých nepobili.

Tak ako starovekí, aj moderní autori spomínajú bitku pri Termopylách ako príklad vlasteneckého boja a obrany domova. Boj obrancov sa používa ako príklad výhod výcviku, dobrej výzbroje a umného využitia vlastností terénu, čo znásobuje účinnosť boja. Tiež sa stal symbolom príkladnej odvahy proti veľkej presile.

Bitka pri Moháči

Poďme ale do novších dejín. Turecká alebo osmanská expanzia v Európe vyvrcholila v 16. storočí. Píše sa 29. august 1526, pri maďarskom meste Moháč, asi 180 km južne od Budapešti. Vojská osmanského sultána Süleymana I. v nej na hlavu porazili menejpočetné uhorské vojsko kráľa Ľudovíta II. Jagelovského.

Fatálna porážka uhorského vojska vedeného kráľom Ľudovítom II. Jagelovským tureckou armádou. Na uhorskej strane sa bitky nezúčastnili vojská sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského ani vojská z Chorvátska. Posily z Česka boli v čase bitky ešte len v Stoličnom Belehrade, taktiež pomoc z rakúskych krajín, ktorú prisľúbil arcivojvoda Ferdinand I., sa nedostavila včas. Samo uhorské vojsko bolo navyše malé, málo motivované a jagelovské vedenie nemalo jasne stanovenú taktiku. Zrážka uhorského vojska (asi 25 000 mužov) s viac než dvojnásobne silnejšou a výborne vycvičenou armádou tureckého sultána Süleymana I. (asi 60 000 mužov) dopadla katastrofálne.

Po víťazstve pri Moháči sa Turkom otvorila cesta do Uhorska. Už v septembri 1526 dobyli a vyplienili Budín, Pešť a okolité kraje. Uhorsko sa zredukovalo na Kráľovské Uhorsko (teda najmä Slovensko a Burgenland) a Bratislava sa stala jeho hlavným mestom, Trnava sa stala jeho hlavným cirkevným sídlom. Turci sa v Uhorsku usadili na vyše 150 rokov, ich okupácia dnešného Maďarska trvala až do roku 1683, kedy bolo turecké vojsko pri Viedni porazené (12. september 1683) a začalo sa z našich krajín sťahovať. Bitku pri Moháči považuje väčšina autorov v oblasti Uhorska symbolicky za koniec stredoveku.

Napoleonova výprava do Ruska

Impérium, ktoré sa podarilo budovať Napoleonovi Bonapartemu, nemalo v 19. storočí obdobu. Prišiel však rok 1811 a invázia do Ruska. Veľká nehostinná krajina sa stala osudnou už mnohým vojskám, Napoleon si však nedal povedať. Erfurtský kongres bolo jednanie, ktorého snahou bolo zachovať rusko-francúzske spojenectvo. Jeho vodcovia mali po rokovaniach známych ako Tylžský mier v roku 1807 vzájomné osobné a priateľské vzťahy. Od roku 1811 sa však napätie medzi krajinami stupňovalo a cár Alexander bol pod tlakom ruskej aristokracie, ktorá túžila po rozpade aliancie. Prvým príznakom zhoršujúcich sa vzájomných vzťahov bol ruský postoj ku Kontinentálnej blokáde, ktorú prakticky opustilo. Napoleon následne Alexandra varoval pred vážnymi následkami, ak sa Rusko spojí s Britániou.

V roku 1812 Alexandrovi poradcovia navrhovali inváziu do Francúzskeho impéria a znovuobsadenie Poľska. Keď Napoleonovi špionáž potvrdila ruské prípravy na vojnu, zväčšil svoju Grande Armée na viac ako 450 000 mužov. Ignoroval opakované varovania proti invázii do srdca Ruska a pripravoval sa na útočnú kampaň; invázia začala 23. júna 1812.

Rusi sa vyhli Napoleonovým snahám o rozhodujúci stret, namiesto toho sa stiahli hlbšie do Ruska. Na odpor sa krátko postavili v auguste v bitke o Smolensk; v sérii bitiek boli porazení a Napoleon pokračoval v postupe. Rusi sa znovu vyhýbali rozhodujúcej bitke, hoci v niektorých prípadoch sa im to darilo len preto, lebo Napoleon sa netypicky zdráhal zaútočiť, keď sa naskytla príležitosť. Vďaka stratégii „spálenej zeme“ ruskej armády začali mať Francúzi čoraz väčšie problémy so zháňaním proviantu pre seba a svoje kone.

Rusi sa nakoniec 7. septembra stretli s Francúzmi pred Moskvou v bitke pri Borodine. Výsledkom bolo približne 44 000 ruských a 35 000 francúzskych mŕtvych, zranených alebo zajatých; pravdepodobne išlo v tom čase o najkrvavejší deň vojenskej histórie. Hoci Francúzi zvíťazili, cena bola vysoká. Napoleon sám píše: "Najstrašnejšia z mojich bitiek bola tá pred Moskvou. Francúzi sa ukázali byť hodní víťazstva, no Rusi sa ukázali byť hodní neporaziteľnosti.

Ruská armáda sa po porážke stiahla za Moskvu. Napoleon vstúpil do mesta, predpokladajúc, že jeho pád bude znamenať koniec vojny a Alexander zaháji vyjednávanie o mieri. Ale na príkaz starostu Moskvy Fjodora Rostopčina bolo mesto namiesto kapitulácie zapálené. Po mesiaci, v obavách o stratu kontroly vo Francúzsku, ho Napoleon a jeho armáda opustili.

Ústup z Ruska bol pre francúzsku armádu katastrofou a veľkým utrpením, keď naplno pocítila aj následky „ruskej zimy“. Armáda, ktorá do Ruska vstupovala s viac ako 400 000 vojakmi, v novembri 1812 prekračovala rieku Berezina v počte menej ako 40 000 mužov. Rusi stratili 150 000 vojakov a stovky tisíc civilistov.

Bitka pri Verdune

Niekedy tiež označovaná ako Verdunský mlynček na mäso bola jedna z najkrvavejších bitiek prvej svetovej vojny na západnom fronte. Stáli v nej proti sebe nemecká a francúzska armáda. Bitka trvala od 21. februára do 18. decembra 1916 a bola najdlhšou v prvej svetovej vojne. Odohrala sa v okolí mesta Verdun vo Francúzsku. Vyžiadala si na oboch stranách životy asi 250 000 vojakov a pol milióna ranených.

Mesto Verdun hralo významnú strategickú úlohu pri obrane francúzskeho vnútrozemia pred útokmi z východu, v dôsledku svojej polohy na rieke Máse (Meuse) po celé storočia. Podobne tomu bolo aj na začiatku 1. svetovej vojny, keď sa po bitke na Marne nemecké vojská museli vzdať pôvodného plánu na bleskové obsadenie nepriateľského územia. Charakter bojových operácii prinútil obidve strany zakopať sa a prejsť k zákopovej vojne, čo spôsobilo, že ani jedna zo strán nemohla tak ľahko dosiahnuť rýchle víťazstvo. 21. februára 1916 začalo 1200 nemeckých kanónov deväťhodinovú delostreleckú prípravu, počas ktorej vypálili vyše milióna granátov na fronte širokom len 40 km.

V bojoch v okolí Verdunu Nemci Francúzom spôsobili o niečo vyššie straty na živej sile, než sami utrpeli, ale nedosiahli pomer strát 2:1, ako pôvodne plánovali, a to aj napriek tomu, že na začiatku početne niekoľkonásobne prevyšovali obrancov Verdunu. Obrana mesta sa pre Francúzov stala symbolom ich sebaobetovania a odhodlania vojakov vydržať aj tie najťažšie podmienky.

Francúzske straty boli skutočne zdrvujúce, Pétain preto navrhol, aby jednotky v prvých líniách na fronte postupne rotovali, čím sa čiastočne obnovovali ich sily. A jednotlivci tak mali možnosť sa lepšie vyrovnať s hrôzami bojov. Rotácia jednotiek tak spôsobila, že „Verdunskej žmýkačky“ sa postupne zúčastnilo až 70% príslušníkov francúzskej armády. Naopak boje na nemeckej strane zasiahli len 25% nemeckých síl. Úspech statických opevnení v bitke viedol francúzskych vojenských teoretikov k vytvoreniu Maginotovej línie, ktorá v neskoršom období chránila francúzsko-nemecké hranice.

Bitka pri Stalingrade

Bolo to ozbrojené stretnutie na juhozápade európskej časti Sovietskeho zväzu, v ktorom bojovali vojská Osi, predovšetkým Nacistického Nemecka, Rumunska, Maďarska a Talianska, proti sovietskym silám. Bojové operácie prebiehali vo vysokom tempe viac než šesť mesiacov od 21. augusta 1942, kedy sa začal útok na mesto do 2. februára 1943, kedy sa vzdali posledné zvyšky nemeckých síl obkľúčených v meste Stalingrad (dnes Volgograd). Bitka bola jedným z rozhodujúcich momentov v bojoch na východnom fronte.

Odhady hovoria, že od začiatku letnej ofenzívy prišli vojská Osi v južnej časti ZSSR o približne 850 000 vojakov. V samotnom Stalingradskom kotli padlo do zajatia 91 000 nemeckých vojakov a dôstojníkov, ktorí sa vzdali v posledných dňoch, k tomu je ešte nutné pripočítať 16 800 ďalších, ktorých zajali Sovieti medzi 10. a 29. januárom.

Veľa z nich bolo podvyživených a celkovo v zlom fyzickom aj psychickom stave. V obkľúčení sa medzi nimi rozšírila epidémia dyzentérie a neskôr škvrnitého týfusu. V zajateckých táboroch v Beketovke, Krasnoarmejsku a Frolove viac než polovica z nich podľahla epidémii. Ďalší zahynuli pri niekoľko týždňov trvajúcich transportoch. Následný dlhoročný pobyt v zajatí trvajúci do roku 1953 znamenal, že domov sa vrátila iba nepatrná časť, asi iba 6 000 z nich. Nemci dokladajú, že zo Stalingradského kotla sa podarilo po zemi uniknúť iba jedinému vojakovi.

Mesto Stalingrad bolo z veľkej časti zrovnané so zemou a po skončení bojov muselo byť prakticky postavené odznovu. Po skončení bitky zostalo v meste len 398 000 m2 obytnej plochy, čo bolo asi len 11 % stavu spred 23. augusta 1942.

Rozpad Juhoslávie a vojna v Bosne a Hercegovine

Masaker v Srebrenici, genocída a desiatky ďalších zverstiev, ktorými sa zoberá dodnes medzinárodný súd v Haagu. Vojna v bývalej Juhoslávii, ktorá začala začiatkom 90. rokov minulého storočia má svoje dozvuky dodnes. Ozbrojený konflikt v Bosne a Hercegovine, ktorý sa odohrával medzi marcom 1992 a novembrom 1995, bol súčasťou občianskej vojny v Juhoslávii a patril k jej najkrvavejším stretom. Bosna a Hercegovina bola a je výnimočná faktom, že tu žiadna národnosť nemá menšinové či väčšinové postavenie. Žije tu približne rovnaký počet Chorvátov a rovnaký počet Srbov. Navyše tu žije ešte jedna etnická skupina – Bosniaci – čo sú de facto srbochorvátski moslimovia.

Konflikt uzrel svetlo sveta, keď sa v Juhoslávii konali prvé separačné voľby. V Bosne a Hercegovine to spôsobilo schôdzku troch etnických politických strán, ktoré vytvorili voľnú koalíciu, aby premohli Komunistickú stranu Juhoslávie. Následne sa predseda najsilnejšej z nich – Alija Izetbegovič – stal prezidentom Bosny a Hercegoviny (v rámci Juhoslávie). Nastala silná vlna nacionalizmu, čo spôsobilo, že bosnianski Chorváti sa začali orientovať na Fraňa Tudžmana, bosnianski Srbi na Slobodana Miloševiča a moslimovia na Aliju Izetbegoviča.

Vojna však začala omnoho skôr. Dá sa povedať, že trvá súčasne s konfliktom v Chorvátsku. Už 30. septembra 1991 Juhoslovanská ľudová armáda zničila počas tiahnutia na Dubrovnik dedinku Ravno v chorvátsko-bosniackom pohraničí. Juhoslovanská ľudová armáda bola rozmiestnená po celej Bosne a Hercegovine a snažila sa získať čo najviac strategických bodov ešte skôr, ako Bosna vyhlási nezávislosť. Chorváti v Bosne, po vzore chorvátskych Chorvátov, začali vytvárať samozvané vojenské oddiely Hrvatsko Vijeće Obrane – Chorvátsky Obranný Výbor, Bosniaci skôr vstupovali do Armády Bosny a Hercegoviny, zatiaľ čo Srbi do Armády Republiky Srbskej. Na niektorých miestach sa stretávali aj rôzne polovojenské oddiely, známe ako srbské Biele Orly, bosniacka Patriotická Liga, bosniacke Zelené Baretky a Chorvátske Obranné Jednotky. Začala sa vojna.

Vojna medzi troma bojujúcimi stranami bola najchaotickejšia a najkrvavejšia vojna v Európe po druhej svetovej vojne, počas ktorej bolo prijaté veľké množstvo rôznych dohôd o zastavení paľby či nastolení mieru, no poväčšine tieto dohody slúžili len na to, aby boli porušené. Mierové snahy OSN boli viac-menej neúspešné. V júni 1992 sa úloha UNPROFORU, ktorý bol pôvodne poslaný do Chorvátska, rozšírila až do Bosny a Hercegoviny, presnejšie ochrániť medzinárodné letisko v Sarajeve, aby tu mohli pristávať lietadlá OSN s humanitárnou pomocou. Už v septembri toho roku sa úloha UNPROFORU opäť rozšírila na ochranu civilného obyvateľstva a bráneniu vzájomným popravám.

Najsmutnejšou etapou tohto konfliktu je mesto Srebrenica. Mesto Srebrenica, obývané prevažne Bosniakmi, sa bohužiaľ nachádzalo v srbskej časti Bosny a Hercegoviny ako enkláva a z toho dôvodu bolo OSN rezolúciou č.819 zo 16. apríla 1993 vyhlásené za „bezpečnú zónu“. Vo februári 1994 začala misia Holandskej armády Dutchbat I, II a nakoniec III. Úlohou bolo zabrániť stretom Srbskej a Bosnianskej armády, poskytnúť humanitárnu pomoc a bezpečné prístrešie utečencom a sledovať aktivity znepriatelených strán. Tu prítomné bezpečnostné zložky chránili bosnianske obyvateľstvo pred možným srbským vyhladením. Pravdepodobne kvôli zanedbaniu problému a nepripravenosti vojakov UNPROFOR sa Srbom podarilo napadnúť toto mesto a pred zrakmi rodinných príslušníkov popraviť 8000 mužov a chlapcov.

Nakoniec vojna skončila podpísaním tzv. Daytonskej mierovej zmluvy 21. novembra 1995 v americkom meste Dayton (konečná verzia, ktorá zahŕňala aj riešenie situácie v Bosne a Hercegovine, bola podpísaná 14. decembra 1995 v Paríži).

Komentáre