Hudba a film
Rozhovor s mužom, ktorý nerád rozpráva a rád spieva
WEBMAGAZIN.sk-OTS, 23. februára 2014 6:30 Foto: JVS Group
V Taliansku mu hovoria Maestro už od šesťdesiatich rokov. Nikdy sa nepohol z Ríma, aj keď mu v Hollywoode ponúkali veľký dom s bazénom a celý svoj život tvrdohlavo rozpráva len po taliansky.So svojou ženou -Taliankou Mariou Traviou sa zoznámil v roku 1950 a o 6 rokov neskôr sa zobrali.
Krstný otec filmovej hudby a boh filmových soundtrackov je považovaný za tvrdý novinársky oriešok, veľmi nerád spomína na spaghetti westerny, väčšinou sa pri tejto otázke odmlčí úplne. Veď zložil hudbu k viac ako 500 filmom, ale už 45 rokov sa rozčuľuje na tom, že svetu znejú v ušiach predovšetkým melódie z diváckeho trháku Vtedy na Západe.
„Nie som prepojený len jedným žánrom. Mám rád zmenu, takže nehrozí, aby som sa nudil,“ pokúša sa Morricone znova a znova vysvetľovať svoju mnohostrannosť, keď zdôrazňuje, že okrem „kovbojských melódií“ ako im hovorí, vie napísať hudbu aj k psychologickým drámam, kriminálnym príbehom, hororom, či erotickým komédiám.
Foto: JVS Group
Robert de Niro o jeho hudbe povedal, že mu pomáha pri stavbe hereckého charakteru, slávny americký režisér John Boorman zase tvrdí, že Ennio svojim komponovaním reaguje na film rovnako citlivo ako najvnímavejší divák, nejde len o doprovod k obrazu, ale jeho hudba zároveň dotvára príbeh.
Morriconeho odkaz dodnes cestuje naprieč generáciami, miluje ho napríklad Quentin Tarantino, ktorý jeho melódie nedávno použil vo filmoch Nehanební Bastardi a divoký Django.
Metallica používa na svojich vystúpeniach Morriconeho Extasy of Gold, ako úvodnú skladbu, uznáva ho aj raper Jay-Z, album Všetci milujeme Morriconeho pre neho mimo iných napísal Bruce Springsteen. Oscarový skladateľ Hans Zimmer svojmu najobľúbenejšiemu kolegovi venoval melódiu v jednom diele Pirátov z Karibiku, pričom sa odvolával na harmoniku z filmu Vtedy na Západe.
Foto: JVS Group
Akú hudbu počúvate? Akú hudbu ste počúvali práve dnes?
Dnes som si nepustil ešte žiadnu hudbu. Inak Verdiho, Pucciniho, Monteverdiho... Väčšinou vstávam veľmi skoro ráno, hneď si zacvičím, veľmi veľa chodím na prechádzky. Kedysi som hrával tenis, teraz ma už nebaví...
Keď idem po ulici, tak si samozrejme kúpim noviny, pokojne aj niekoľko. Medzi 8 až 9 začínam komponovať, po obede potom zariaďujem potrebné osobné veci a pokiaľ nie je čo zariaďovať, tak odpočívam. Práve teraz pracujem na novej divadelnej inscenácii, bohužiaľ Vám nemôžem prezradiť o čom bude, nič menej mi veľmi záleží na tom, aby sa podarila:-)
Ľudia mi síce občas hovoria, že to už snáď stačilo, že mám niekde zobrať manželku a tak...ale ja stále iba pracujem. Som veľmi vďačný za lásku a vzťah, ktoré cítim ku svojej hudbe, ku svojej manželke a aj rodine, a ako bonus mám radosť, že môžem tvoriť hudbu stále aktívne a môžem byť stále jej súčasťou.
Začali ste komponovať, keď ste mali 6 rokov. Kedy sa z Vás stal profesionál?
Začal som komponovať dokonca už v piatich rokoch, ale bola to tvorba, povedal by som dnes, zbytočná.
Neskôr som skoro všetko roztrhal. Vďaka bohu. Keď som mal 15 -16 rokov, začal som komponovať naozaj, ale k filmovej hudbe som sa vlastne dostal omylom, a to v „požehnanom Kristovom“ 33. roku.
Do tej doby ste snáď film nemali rád?
Vášnivo nie. Páčili sa mi strieľačky a dobrodružné príbehy, to áno, ale vôbec ma nevzrušovali napríklad zaľúbené story... neviem prečo.
Na Konzervatórium ste chodili počas vojny, zažili ste bombardovanie. Upevnilo toto ohrozenie Vás vzťah k Rímu, vášmu rodnému milovanému mestu?
Neviem, kedy som začal Rím milovať. Táto otázka ma nikdy nenapadla. Je to zaujímavé, podľa svojho vedomia a svedomia môžem povedať, že som Rím miloval odjakživa. Nemôže za to žiadna takáto udalosť, dokonca ani vojna.
Foto: JVS Group
Vedeli by ste žiť inde než vo svojej honosnej krásnej rímskej vile?
Nie. Odmietol som žiť v Amerike a dodnes som tomu rád. Môžem síce komponovať tak ako v Ríme, tak aj v Amerike. Aj tam som napísal zopár svojich diel a od tej doby viem, že môžem tvoril napríklad aj v ...Bratislave. Ale, aj tak som najradšej zo všetkého doma, v Taliansku.
Študovali ste hru na trúbku, na ktorú hral tiež aj Vás otec, vášnivý hudobník a člen orchestra. To on Vás priviedol k hudbe?
Nie, tak to nebolo, to by ho ani nenapadlo, len ma učil čítať noty, keď som mal 5 rokov, možno aj trocha menej ako päť.
Po skončení konzervatória som hrával na trúbku v jednej malej kapele, vlastne väčšinou som zastupoval svojho otca, keď bol chorý. Vtedy už bol vážne chorý. Bolo to na konci vojny, vo veľmi zlom období pre našu krajinu. Vystupovali sme pre armádu Spojených Štátov a Veľkej Británie a mne sa to vôbec nepáčilo, pretože už vtedy som nerád interpretoval hudbu iných... ak by som sa nestal skladateľom filmovej hudby, určite by som sa venoval voľnej tvorbe.
Oscara, ktorý Vás uviedol do Siene slávy ste dostali v roku 2007. Venovali ste ho všetkým umelcom, ktorí tak neúnavne pracujú, ale Oscara za konkrétne hudobné dielo nikdy nedostali a nedostanú. Mysleli ste tým seba?
Tak trocha. Napríklad film „Misia“ by si Oscara z môjho pohľadu zaslúžil. Dnes mi to už nevadí, že si s Oscarom dávali tak načas. Som rád, že ešte môžem tvoriť, pretože v mojom živote nikdy nenastala žiadna zásadná zmena, nič, čo by moju kariéru katapultovalo výrazne dopredu, jednoducho len tvrdo pracujem a snažím sa robiť všetko tak, ako najlepšie viem.
Foto: JVS Group
Oscara za celoživotné dielo Vám odovzdával Clint Eastwood, ktorý Váš prejav prekladal z taliančiny do angličtiny. Ste dobrí priatelia vďaka spoločnej westernovej minulosti?
Clint Eastwood nie je až tak môj dôverný priateľ. Dokopy sme sa videli, len keď hrával vo westernoch, a to asi len trikrát, ale potom sme sa stretli na jednej recepcii na talianskom veľvyslanectve v LA, kde sme sa nakoniec dohodli, že mi tú reč preloží.
Ak by ste mali a mohli dať mladým skladateľom jednu radu, čo by to malo byť?
Hudba musí vniknúť do filmu pomaly, nenápadne a s noblesou. Skladateľ nepíše motív, ktorý zaznie napríklad presne vo chvíli, kedy postava vojde do miestnosti, to by bolo trocha veľa... Mal by byť navodený a vzniknúť pomalý, decentný začiatok, s jednoduchými tónmi. Niektorá aj veľmi dobrá hudba práve z tohto dôvodu nefunguje – je veľmi silná a môže sa stať, že filmu skôr uškodí, než prospeje.
Foto: TASR/AP
Často hovoríte o tom, že úspech predovšetkým záleží na harmonickej spolupráci s režisérom. Ako presne prebiehala tá Vaša, napríklad s režisérom Sergio Leone, režisérom filmu Vtedy na Západe?
So Sergiom som chodil do školy, ale len jeden rok, takže som ho vlastne poznal veľmi povrchne. Až keď mi na začiatku 60-tych rokov ponúkol, aby som robil hudbu k jeho prvému filmu, ktorý sa volal „Plná hrsť dolárov“. Pár tónov som napísal už pred začiatkom filmovania, čo bolo veľmi neobvyklé, ale Sergio to tak chcel- prial si, aby sa hudba stala neoddeliteľnou súčasťou snímku a často nechával scény dlhšie, jednoducho preto, aby neskončila moja melódia. Následne som mu bol vďačný, že mi dal dostatok času, keď sme spolu pripravovali film Vtedy na Západe.
Jeden z najlepších žijúcich režisérov Quentin Tarantino Vás pre časom požiada o hudbu k Nehanebným Bastardom. Prečo ste neprijali jeho ponuku?
Tam totiž čas nebol. A vtedy ja nehrám... Film bol hotový, takmer dostrihaný a Tarantino mi ho ponúkol s tým, že tak o 3 mesiace sa bude oficiálne prezentovať na festivale v Cannes. Viete si to predstaviť? Tak som pánovi režisérovi povedal, že na takú rýchlovku nemám čas, a tak si poradil sám.
Využil niektoré moje kúsky z už existujúcich skladieb a z tých hudbu k svojmu filmu poskladal.
Ako sa z hľadiska filmovej hudby zmenil Hollywood za 50 rokov, odkedy s jeho štúdiami spolupracujete
Povedal by som, že sa nezmenilo takmer nič. Možno som len o trocha lepšie platený...:-)
Stále je treba skladať filmovú hudbu, ktorá má svoju jasnú identitu, integritu a dôstojnosť a taktiež je treba, aby bola poslucháčmi nielen pochopená, ale aj milovaná.
Ak áno, koho rád počúvate? Modernú hudbu, klasiku?
Keď som ešte študoval, tak tých najvýznamnejších skladateľov: Bacha, Mozarta, Monteverdiho, Stravinského a mnoho ďalších. To by sme tu boli ešte veľmi dlho...
Akú atmosféru máte najradšej, keď sa chcete do niečoho započúvať? Ráno, večer? Doma?
Keď chcem niečo počúvať, tak mám najradšej úplné ticho, ďaleko od všetkých.
Foto: JVS Group
Máte nejaký rituál, ako počúvať hudbu? Obľúbené miesto, nápoj...
Nie, nič z toho. Najradšej mám profesionálnu hudobnú aparatúru a kvalitný prehrávač.
Počúvate niekedy svoje staré veci, pokiaľ to nie je nutné z pracovných dôvodov?
Nie, nikdy, pretože musím premýšľať o tom, čo ma čaká, čo budem robiť v budúcnosti. Musím myslieť na to, čo príde. Nikdy nepočúvam veci, ktoré som zložil, len tak pre zábavu. Maximálne ich počúvam z pracovných dôvodov, pretože vždy musím odsúhlasiť vydanie diskov so svojimi skladbami.
Takže okrem toho, že svoje skladby počúvam, keď sa nahrávajú, a to niekoľkokrát za sebou, musím si ich ešte vypočuť, keď sú už nahrané, aby som zistil, či azda neprišlo k nejakej chybe v zápise, čo by mohlo výsledný produkt ohroziť.
Pamätáte si všetko, čo ste kedy zložili, alebo vás môže niečo prekvapiť?
Áno, prekvapuje ma, koľko energie som vydal na niečo, čo potom bolo tak jednoduché.
Niekedy je práve veľmi namáhavé urobiť jednoduché veci z vecí, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať veľmi náročné a zložité.
Na druhej strane je treba poslucháčom prinášať hudbu, ktorej bezprostredne a okamžite porozumejú.
Preto sa snažím pracovať tak, aby som sa vyjadroval čím ďalej tým jednoduchšie. A to býva niekedy naozaj veľmi náročné.
Ste ku svojej práci sebakritický, alebo si hovoríte, že presne takto by ste to napísali aj dnes a nič by ste nezmenili?
Som ku všetkému veľmi kritický, úplne kritický, nič si neodpustím.
Máte medzi všetkými melódiami, ktoré ste zložili nejakú svoju najobľúbenejšiu, najmilšiu?
Ja melódiu nepovažujem za dôležitú zložku skladby. Je dôležité aj všetko ostatné, čo melódiu doprevádza. Teda niekedy aj jednoduchá až banálna melódia môže byť vykúpená svojím podaním a inštrumentmi, ktoré ju zahrajú.
Nemáte teda nejakú skladbu obľúbenú viac ako inú?
Môže sa mi stať, že si niektorú skladbu obľúbim viac než inú. Je potrebné sa ale vždy opýtať na dôvod, prečo som ju zložil, pretože možno aj zjavne horšia skladba môže byť vhodnejšia než iná kvalitná skladba pre určitý typ filmu.
K tomu nie je možné vydávať všeobecné myšlienky a súdiť. Vždy musím svoje skladby vytvárať spolu s filmami. Je samozrejmé, že ak by som svoje skladby s filmom nesprevádzal, posudzoval by som ich samostatne, tak by ich mohli aj inak ohodnotiť. Také hodnotenie by ale bolo viac technického rázu.
Čo si myslíte, že z Vášho diela majú najradšej vaši fanúšikovia? Je to Vtedy na Západe?
Nie, nie je to len skladba k tomuto westernu, u mnohých ľudí sú obľúbené aj skladby pre film „Mission„ alebo Bio raj. Nie je to len jedna skladba. A potom nie je pekné citovať len jeden titul. Pre mňa je napríklad vždy najdôležitejšia a najvýznamnejšia posledná ponuka na hudbu k filmu a posledná hudba, ktorú som zložil.
Občas vystupujete ako dirigent orchestra, ktorý hrá vaše skladby. Aký je to pocit počuť na koncerte vlastnú tvorbu?
Viete, počas koncertu mám veľký strach, aby sa predstavenie vydarilo a aby nedošlo k žiadnym problémom. Vždy sa môže niečo prihodiť, niečo nevyjde, niektorý nástroj nezačne hrať načas a iné menšie nedostatky. Z toho mám najväčšie obavy, a to tak ako pred koncertom, tak aj počas neho. Ale vždy urobím všetko preto, aby som bol po koncerte spokojný.
Foto: JVS Group
Prihodilo sa vám niekedy niečo v minulosti počas koncertu?
Vždy sa niečo stane. To sa stáva všetkým dirigentom na celom svete a poslucháči to občas ani nezaznamenajú.
Akým spôsobom vyberáte skladby na koncert?
Vyberám si skladby vždy sám. Mojim hlavným kritériom je experimentovanie s výberom zložitejších skladieb, aby som zabezpečil, že sa to bude publiku páčiť.
A potom medzi ne samozrejme vložím aj skladby, ktoré majú ľudia radi, ktorým rozumejú a dobre sa počúvajú, lebo sú známe.
Už viete, čo napríklad zahráte na koncerte v apríli v Bratislave?
Určite tam bude niekoľko skladieb napísaných pre Leoneho filmy a z filmu Mission. Tieto tam budú určite. Pravdupovediac na mojich koncertoch nikdy nechýbajú tie najznámejšie filmové skladby.
Je pre vás vyčerpávajúce dirigovať? Alebo je to odreagovanie?
Nie, to vôbec nie je relaxačné. Je to veľmi náročné, tak ako fyzicky, tak duševne. Práve kvôli tomu, ako som už hovoril predtým, že mám strach z toho všetkého, čo sa hrá pred veľkým publikom a veľmi si prajem, aby to dobre dopadlo.
Ako vôbec vyzerá Váš bežný deň? Koľko času venujete práci?
Pokiaľ mám pred sebou nejakú povinnosť, pracujem na nej od rána, tak od ôsmej alebo pol deviatej, až do pol druhej. Poobede, pokiaľ nemám nič dôležitého na vybavenie, tak odpočívam. Pokiaľ však pracujem nad niečím náročným a veľmi to ponáhľa, tak na tom pracujem od rána do večera, okrem obednej pauzy.
Ako komponujete? Rozkážete si, že teraz musíte niečo napísať, ako keď sa chodí do práce, alebo čakáte na nejakú inšpiráciu?
Tak to ma trochu rozosmialo, samozrejme, že nemôžem písať, keď ma nič nenapadá.
Človek nemôže nikdy nič napísať, pokiaľ nemá žiadny nápad. Nemôžem predsa písať len tak o ničom. Chápete?
Foto: JVS Group
Pokiaľ čakáte na inšpiráciu, nápad, stalo sa vám, že ste sa tiež niekedy nedočkali?
Iste, to sa stáva. Niekedy človek zapája všetky zmysly, ale žiadna inšpirácia neprichádza.
A potom inokedy človek na komponovanie vôbec nemyslí a zrazu ho niečo napadne. Je to všetko vec náhody. Ale opakujem vám, že inšpirácia, akú asi máte na mysli, je len to minimum, čo za kompozíciou stoja. Za hudobnou skladbou je veľa náročnej práce a neustáleho prepracovávania pôvodnej myšlienky, ktorá nedosahuje ani na jedno percento. Najväčší podiel na komponovanie má práca.
Keď máte zmluvu na film, máte niekedy strach, že nič nezložíte? Alebo pri vašich skúsenostiach viete, že vždy niečo zložíte?
Ja som si vždy veril, aj keď som z toho mal vždy veľké obavy.
Podľa čoho ste si vyberali filmy? Podľa režiséra, scenára, finančnej ponuky?
Tou najdôležitejšou vecou je scenár a potom aj charakter postáv.
Ako vzniká hudba k filmu? Radia sa s Vami režiséri, majú nejaké konkrétne požiadavky, alebo vám nechávajú voľnú ruku?
Obe veci, na jednej strane mi nechávajú úplnú slobodu a potom sa aj neustále pýtajú ako celé komponovanie prebieha.
Aj u jedného režiséra sa môžete stretnúť s dvomi osobnosťami. Jeden deň ho moja práca vôbec, ale vôbec nezaujíma, pretože mi plne dôveruje a na druhý deň chce zase vedieť úplne všetko.
Takže žiadna zavedená prax vo vzťahu s režisérmi neexistuje. Samozrejme, že skôr ako hudbu zahrajú, tak chcem, aby režisér vedel, čo bude počúvať.
Foto: JVS Group
Sledujete točenie filmu a potom sa podľa toho prispôsobujete? Alebo vidíte až hotový film a potom komponujete hudbu?
Vždy je to až po natáčaní. Málokedy sa stalo, že som skladal hudbu medzitým, ako bol film natočený.
A rovnako sa mi málokedy stalo, že chcel mať režisér hudbu skôr, ako začal točiť film, pretože sa chcel inšpirovať mojou hudbou.
Aký bol režisér Sergio Leone v osobnom styku?
Bol veľmi sympatický, stali sme sa priateľmi s celou jeho rodinou, manželkami, synmi aj s dcérami. Bolo to s ním úžasné. Vždy je dobré, keď máte dobrý vzťah s režisérom. To isté platilo aj s Tornatorem.
A aký bol v práci? Vyhovovali ste si? Hádali ste sa?
Nie, nehádali sme sa, skôr sme si triedili názory. Niekedy samozrejme sme o určitých veciach diskutovali vášnivejšie, ale nikdy to neboli hádky na život a na smrť.
Mrzelo vás, že ste ani raz počas 5 nominácií na Oscara sošku nedostal a že ste dostal až Oscara za celoživotné dielo?
Mňa to osobne vôbec, ale vôbec nemrzelo. Pretože cena za celoživotné dielo je za všetky filmy, pre ktoré som zložil hudbu. Zatiaľ čo inak je Oscar dávaný za hudbu len k jednému filmu a skôr dávaný filmu ako k hudbe.
Na čom pracujete teraz, čo chystáte v blízkej budúcnosti?
V poslednej dobe som zaneprázdnený len svojimi myšlienkami. Nepíšem nič špeciálne, nekomponujem, len si robím také malé poznámky. Myšlienky, čo ma napadajú si zaznamenávam vo forme poznámok, ktoré mi tak potom dávajú možnosť k ďalšiemu spracovaniu.
Jeho bratislavský koncert v Slovnaft Aréne sa už blíži. Zostáva už len pár stoviek vstupeniek, ktoré sú k dispozícii v sieti Ticketportal.sk, preto si tento koncert nenechajte ujsť.