Hudba a film

Miko Hladký: Čím sme starší, tým viac nás hudba baví

"Z rebela hardrockera je dnes popový romantik. Pokojne a s úsmevom odpovedal aj na šteklivé otázky počas rozhovoru v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky."

TASR, 6. marca 2019 9:00
Líder skupiny Gladiator Miko Hladký v Tablet.TV. Foto: Tablet.TV
Spevák, skladateľ, gitarista a líder skupiny Gladiator Miko Hladký (*21.10.1972) chcel byť učiteľom, hudba však vyhrala. S bratmi Marošom a Dušanom a kamarátom Georgiom Babulicom založili skupinu Gladiator.

V januári 1992 vychádza ich po anglicky spievaný debutový album Designation. Videoklip s piesňou Profitable Losses vysielala hudobná stanica MTV, bol to prvý klip kapely zo Slovenska. V roku 1993 vychádza ich druhý anglický štúdiový album Made Of Pain. Videoklip so skladbou My World vysielala stanica MTV aj nemecká Viva. V priebehu ďalších štyroch rokov vydávajú ešte tri štúdiové albumy v angličtine, Third Eye, Dogstime a Legal Drug. Na piatom Legal Drug, vydanom v roku 1997 bola záverečnou piesňou aj prvá so slovenským textom Slovenská. Tá sa stala skladbou roka 1997. Odvtedy interpretujú skladby v slovenčine. Dnes majú na svojom konte 14 štúdiových albumov, dva koncertné a dva kompilačné albumy. Naviac Miko vydal v roku 2003 sólový album Dynamax.

Na scéne sú dodnes a odchádzať z nej sa zďaleka nechystajú. Z rebela hardrockera je dnes popový romantik. Pokojne a s úsmevom odpovedal aj na šteklivé otázky počas rozhovoru v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.

Narodili ste sa a žijete v Alekšinciach pri Nitre.

Alekšince, to je moja srdcu blízka obec, žijem v nej od narodenia, je to už 47 rokov. Moji bratia aj všetci moji kamaráti sa už presťahovali do väčších miest. Ja si však stále držím tú moju štáciu, stále som v Alekšinciach. A priznávam, že už by som ani nemenil. Veľmi som si túto moju obec obľúbil, mám to tam rád a veľmi dobre sa mi tam žije.

Pre poriadok ešte dodajme zemepisné údaje Alekšiniec.

Alekšince sú 13 kilometrov severozápadne od Nitry. Boli sme tam aj ocenení, dostali sme Cenu obce Alekšince za reprezentáciu, je to asi šesť rokov dozadu, čo nás potešilo. Naši priatelia sa nám takto zavďačili.

Ste traja bratia v chalupe aj v kapele.

Ja som najmladší, Dušan je stredný a Maroš najstarší. Bol som vždy benjamínek v rodine, vždy som si vymaznal, vyprosil, čo som chcel. A tým, že som bol najmladší, bolo mi to aj splnené. Je jasné, že v dospelosti je to už iné správanie a musel som sa prispôsobiť situácii.

Preháňali vás bratia?

Medzi mnou a najstarším Marošom je rozdiel osem rokov. Bolo obdobie, keď som mal osem a on už šestnásť, tam už bola hierarchia, čo on zavelil, ja som musel poslušne splniť.

Ste absolventom gymnázia, vysokú školu prekazila hudba?

Málokto o nás vie, že som s bubeníkom Georgiom Babulicom začal chodiť na výšku, na UKF do Nitry. Išli sme na učiteľstvo, vybrali sme si angličtinu a výtvarnú výchovu. Aj sme začali chodiť, aj nás to celkom bavilo. Vydržali sme tam len prvý rok. Stretli sme sa raz spontánne na školskej chodbe, začali sme sa rozprávať o muzike. Veľmi nás bavil Gladiator, tak sme riešili veci okolo našej skupiny. V jednom momente sme sa na seba pozreli a povedali si, či fakt chceme robiť to učiteľstvo. Veď sa chceme venovať muzike, tak poďme preč. V tom momente sme sa zobrali z tej chodby, odišli zo školy a už sme sa tam nevrátili. Hudba bola pre nás hlavnejšia.

Aké boli vaše prvé dotyky s hudbou?

K hudbe ma najviac viedol môj najstarší brat Maroš. On bol rocker, rebel, chodil v Bratislave do školy, nosil odtiaľ rôzne platne. Vtedy to bola veľká vzácnosť, lebo platne nebolo len tak dostať. Nosil rockové veci, ktoré ma veľmi bavili, Deep Purple, Black Sabbath. Vždy som sa na ne pozeral ako na sväté obrázky. Bola to pre mňa modla, keď doniesol nejakú platňu. Týmto som sa dostával k muzike, bol som do toho zažratý. Už ako šesťročný som začal hrávať na gitare.

Prvá pesnička, ktorú ste vedeli zahrať a zaspievať?

Už ako malý chalan som sa snažil skladať pesničky. Ani nie hrať cudzie veci, ako svoje. Prvá pesnička, ktorú som zložil, mala taký trocha sprostý názov, Semeno lásky (úsmev). Mal som sedem preč, ale vtedy som to myslel úprimne, doteraz si nato spomínam. Všetkým som to spieval. Ale hral som aj cudzie piesne.

Ako vznikla skupina Gladiator?

Georgio Babulic, náš bubeník, sa prisťahoval zo Senice do Nitry. Bol malý chalan, mal osem, ja som mal desať. Tým, že bol nový na škole, bol trocha populárny. Skamarátili sme sa, začali sme hrať futbal, popritom sme rozprávali o muzike. Ja som bol metalovejší, on klasický, počúval vďaka svojej sestre skôr popové veci. Lanáril som ho na gitarovejšiu rockovú hudbu, pustil som mu Metallicu, skladbu Master Of Puppets. Táto platňa ho tak dostala, že začal počúvať túto muziku. Mali sme veľké šťastie, že v Alekšinciach vtedy cvičila jedna amatérska kapela z Nitry. Vždy keď odišla, nezatvárala dobre dvere, my sme si ich svojvoľne otvorili a vždy sme tam chodievali cvičiť. Georgio sa chytil prvý bicích, ja gitary. Potajomky sme tam chodili cvičiť tri mesiace, až kým na to neprišli a nezatrhli nám to. Veľmi nám to chýbalo, začali sme špekulovať nad svojimi vlastnými nástrojmi. Keď sme si ich zabezpečili, vznikla kapela.

Váš prvý koncert bol na futbalovom štadióne v Alekšinciach.

Áno. Keď sme začali hrávať, hrali sme v jednom klube. Ľudia nás počuli, že tam buchoceme a hulákame, vždy sme to mali zosilnené naplno a polovica dediny vedela, že skúšame. Takto sme sa stali trocha populárnymi. Tým, že sa ľudia na nás pýtali, kedy budeme mať koncert, boli sme k tomu vlastne dotlačení. Po nejakom roku fungovania kapely sme nacvičili program, ktorý sme chceli odprezentovať. Tak sme zahrali koncert na miestnom ihrisku, kde prišla celá dedina, starí aj mladí, čo nás zaskočilo. Prišlo ich viac ako na futbal. Dnes si myslím, že ich to ani nemohlo veľmi baviť, pretože sme hrali tvrdú rockovú hudbu. Síce nám tlieskali, mysleli si, že to takto má byť, a nás to tešilo. Doteraz si pamätám túto atmosféru.

Aký bol váš prvý honorár?

Na začiatku sme hrali zadarmo. Viem ale, že v Hlohovci sme hrali za sto korún. Tešili sme sa z tej stovky.

Na začiatku ste sa vybrali hardrockovým smerom, keď si porovnáme booklety z prvých albumov, máte dlhé vlasy, kožené bundy. O tridsať rokov neskôr máte na obale platne Live čierne obleky, biele košele, kravaty. Podstatný rozdiel a hlavne veľký skok.

Je to veľký skok, ale je to aj veľa rokov. V oblekoch sme odfotení na akustickom albume, ten má aj trocha inú náladu. Je to tridsať rokov, takže za tridsať rokov človek vyzreje, zmení sa. Keď sme začínali, boli sme mladí frkani, šestnásťroční, chytila nás vlna vtedy prebiehajúceho trash metalu. Už pri treťom albume sme chytili melódiu, pretože sme chceli robiť melodické pesničky, čo nás veľmi bavilo. A postupne sa to vyvinulo do tej podoby, v akej hráme teraz.

Prvých päť albumov je anglických. Na piatom albume je záverečná trinásta pieseň v slovenčine, má názov Slovenská. Od tej chvíle ste už skladali a koncertovali po slovensky. Nik vám nevezme primát, že ste boli prvou slovenskou kapelou, ktorá sa dostala do MTV.

To sme sa veľmi tešili. Asi sme mali šťastie, pretože vtedy chodil k nám známy producent stanice MTV Paul Young. U nás vtedy padol režim a on zisťoval, aká hudba sa tu hrá. Pre nich bola naša scéna trocha neznáma. Vyberal si kapely, ktoré by mohol odvysielať. Mali sme šťastie, vybral nás a práve naše videoklipy začal na stanici MTV vysielať. My sme to brali, že je to normálna vec, že sa to tak deje. Až s odstupom času sme zistili, že sa to bežne nedeje.

Váš najnovší album dostal názov Deň, čo mal dávno prísť. Keď sa chytíme názvu, čo malo už dávno prísť?

Deň, čo mal dávno prísť je pesnička, u ktorej som nevedel spojiť presne náladu hudby a textu. Mal som urobenú hudbu, mal som aj nejaké texty, ale stále mi to nešlo. Potom nám text na túto pieseň poslal Vlado Krausz a vtedy sa mi to spojilo, hudba s textom dostala presne ten význam a pocit, ktorý som chcel. Myslím si, že práve tá veta Deň, čo mal dávno prísť môže pre mnohých ľudí znamenať, že každý si môže ten svoj deň vytvoriť tak, ako očakáva. Urobiť nejakú zmenu, urobiť niečo v živote, alebo začať niečo odznova. Podľa mňa je ten názov výstižný a netreba k nemu viac slov. Veľmi sa mi ten názov páči.

Traja bratia v kapele, akurát Dušan odložil gitaru a robí manažéra kapely.

Dušan najprv s nami hrával na basgitaru, potom odišiel z kapely, odišiel do Holandska, bol tam istú dobu, ale nebolo to ono, čo si predstavoval. Tak sa vrátil, do kapely späť už nechcel, tak sme ho zaradili ako manažéra. Robí to výborne, presne takého človeka sme potrebovali.

Traja bratia, tridsať rokov v kapele, neboli ponorkové dni?

Ako v každej rodine, máte sa radi, môžu prísť aj trenice. Ale nebolo to nič zásadné. O kapele a v kapele sa bavíme vždy konštruktívne, nemôžeme sa rozhádať.

Pri letných festivaloch vás často vidieť aj s rodinami. Koľko detí máte v kapele, je postarané o nástupcov?

Máme už rodiny, sme väčšinou otcovia, ktorí splodili dcérky. Ale Dušanovi sa podaril aj synček, takže, ako sa hovorí, nevymrieme po meči. Je to perfektné, pretože keď sa všetky baby stretnú, či už sú to naše dievčatá, Marošove, moje, Georgiove, tak je to pomaly veľká banda, veľká kapela. Veľmi dobre si rozumejú, vždy sa tešia, keď sa stretnú práve na koncertoch, pretože tam je vždy dobrá nálada. My odohráme koncert, ony sa vyšantia. Je to možno dobrý základ na dievčenskú kapelu.

Ešte raz festivaly. Nie každému interpretovi sa podarí rozhýbať a rozospievať masu ľudí pred pódiom. Vy si nemusíte nič vyprosievať, stačí sa opýtať – pomôžete mi? – a fanúšikovia spievajú s vami. Dajte návod iným.

My máme veľmi dobrých fanúšikov, ale hlavne si myslím, že ľudí nemôžeš oklamať. Bude to predovšetkým muzikou, keď sa im páči, tak sa bavia prirodzene. Nemusíš robiť nátlak na ľudí, ani by to nebolo dobré, pretože sa to nedá vytvoriť umelo. Buď sa im tvoja muzika páči alebo nepáči. S tým sa nič iné nedá robiť. My sme veľmi radi, že sa naša hudba ľuďom páči, že reagujú na koncertoch, spievajú si naše pesničky.

Na snímke spevák, skladateľ, gitarista a líder skupiny Gladiator Miko Hladký v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky v Bratislave 3. marca 2019. Foto: TASR - Henrich Mišovič


Kde všade ste sa už s hudbou dostali?

Musím priznať, že Európu máme dosť prejazdenú, hlavne v tých skorších časoch. Teraz sme už trocha lenivejší. Mali sme pekné turné vo Francúzsku, v Bretónsku, tam sme veľa pochodili, je tam veľa dobrých hudobných klubov. Anglicko, Londýn, v Nemecku sme veľa hrali, tam sme mali dobrého manažéra, ktorý nám urobil turné po veľkej časti Nemecka, boli sme v Portugalsku. Volali nás všade, do Ameriky, do Austrálie. Máme s tým problém, my sa trocha bojíme lietať, tieto destinácie odmietame pre to, že veľa chalanov z našej kapely sa bojí lietať na takéto trasy. Česko máme radi, tam sme hrávali veľa, teraz je trocha iná situácia. Česi majú svoje vlastné kapely. Ale ideme tam radi, v Prahe je veľa Slovákov, tí na koncerty chodia.

Kde v atypických priestoroch ste hrali?

Mali sme jedno turné, nepamätám, kto ho organizoval, ale koncertovali sme na korbe kamióna. Otvorili mu bočnú časť a pódium bolo pripravené. Bolo to zaujímavé, aj keď čo sa týka zvuku, nebolo to veľmi dobré.

Stane sa, že vám vypadne text? Čo v tejto chvíli robíte?

Stane sa, dokonca aj vo veľmi známych skladbách. Je to väčšinou tak, že sa zameriam počas koncertu na nejaký objekt, na nejakú osobu. Začnem nad tým trocha uvažovať, vypadne mi jedno slovo a potom sa neviem chytiť. A ja som taký, že to neviem zakryť, ešte to nechtiac priznám. Otočím sa na Maroša, alebo inak vidno, že sa niečo udialo. Myslím, že to je v pohode, je to v rámci živého koncertu, čo sa stáva. Nemusíme byť ako stroje, ako hrací automat. Častokrát sa na takýchto situáciách aj zabavím.

V apríli 2016 ste podporili Benefičné podujatie Hudba bez bariér 2016, ktoré organizuje občianske združenie Parasport24. Aký je váš postoj k podobným podujatiam?

Radi takýmto spôsobom pomôžeme ľuďom, ktorí majú nejaký hendikep, ktorí to potrebujú. Pomôžeme veľmi radi, zahráme koncert, pretože pre nás je to to najmenšie, čo môžeme pre nich urobiť. Veľa ľudí to nemá v živote jednoduché a my im to chceme aspoň trocha uľahčiť. Vždy, ak je možnosť, tak prídeme radi.

Už druhý rok ste na cestách s programom Gladiator Akustik Tour, začali ste ho v novembri 2017. Vydali ste aj koncertný album. Aký je ohlas na akustické verzie známych hitov?

Je to veľmi zaujímavé, pretože veľa vecí vzniká spontánne. Aj Akustik Tour sme nemali naplánované tak, že urobíme turné. Urobili sme jeden Valentínsky koncert, to nás nakoplo, lebo ľudia prijali ten koncert, že bol fajn. Mal dobrú odozvu a ľudia si ho pýtali. Tak sme skúšobne urobili turné a mysleli sme, že to skončíme. Malo výborný ohlas, ľudia to chceli zase. Takže pokračujeme, pridali sme do playlistu aj pesničky z nového albumu Deň, čo mal dávno prísť, čomu sa zase my tešíme. Baví nás hrať nové veci, naviac v akustickom prevedení. Má to veľmi peknú komornú atmosféru, na koncerte rozprávame s ľuďmi aj trocha osobnejšie, nie je to len pokrik do hľadiska „ako sa bavíte“, rozprávame aj príbehy zo života, takže pre nás je to fajn.

Blíži sa tridsiatka Gladiatoru, ako ju oslávite na scéne?

Tridsiatku oslavovať budeme. Myslím, že tentokrát to spravíme skôr tak, že odohráme jeden koncert, kde pozveme hostí a oslávime to počas tohto jedného večera. Mohlo by to byť niekedy ku koncu roka. Hneď, ako dokončíme akustické turné, začneme pracovať aj na tomto projekte. Veľmi sa na to tešíme.

Tridsať rokov na scéne, to je aj dôvod na malé poohliadnutie dozadu. Spája sa vám s nejakým mimoriadnym zážitkom?

Ani nemusím ísť veľmi dozadu. Pre mňa bol obrovský zážitok, že po dlhom čase som opäť zacítil v rámci našej roboty zimomriavky. Bolo to práve teraz, keď sme nahrali vianočnú pesničku. Nahrávali sme ju so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu na jeseň. Keď som prišiel prvýkrát na nahrávanie do rozhlasu, kde sa všetci v sále pripravili a pustili prvýkrát aranžmán orchestra do našej pesničky, tak ma úplne zamrazilo. Niečo fantastické, že počuješ svoju pesničku v takom prevedení, ktoré si predtým nepočul, že tí ľudia to tak nacvičili a urobili veľmi pekne. Toto bol pre mňa veľký zážitok.

Viete o tom, že máte narodeniny v rovnaký deň ako Miro Žbirka?

Viem to, je presne o dvadsať rokov starší. Je zaujímavé, aj sme si to už s Mekym rozprávali, keď sme sa stretli. Že máme rovnaké vlastnosti, tým že na nás hviezdy rovnako pôsobia. Dokonca mám ešte jedného kamaráta, hudobníka Miška Cabalu z kapely Alone, ten je tiež narodený v rovnaký deň.



Pre všetkých ste Miko, hovorí vám niekto ešte Miloš, čo je vaše skutočné krstné meno?

Jasné. Moja maminka mi hovorí Miloško, aj moji najbližší mi takto hovoria. Reagujem na Miko aj Miloš.

Trocha pikantnosti nezaškodí. Okolo muzikantov sa vždy točili pekné baby. Prileteli na pódium pri vašich koncertoch nohavičky alebo podprsenky či iné kúsky dámskeho odevu?

No jasné, boli také časy. Stretávali sme sa s tým. Aj máme veľa dobrých kamarátok a fanúšičiek, ktoré sú s nami dlhý čas, skoro tak dlho, ako Gladiator funguje. Sú vo viacerých mestách a máme s nimi veľmi dobrý vzťah. Je to príjemné.

Boli časy, keď ste sa na hoteli zamykali pred fanúšičkami?

Až také nie. My sme takí oddaní chalani, veľmi priateľskí. Nie sme takí, aby sme pred nimi utekali.

Dodnes sú populárne a zrejme ešte budú autogramiády. Kde ste sa podpisovali fanúšičkám – myslím tým intímnejšie miesta?

(úsmev) Na intímnejšie miesta sa podpisuje najlepšie. Podpisovali sme sa tam, kde to dievčatá chceli (opäť úsmev). Asi najčastejšie na prsia, tam to vraj majú dievčatá rady.

Ozaj, kto sú dnes vaše fanúšičky, nechodia na koncerty už aj s odrastenými deťmi?

Chodia, však už majú rodiny, rovnako ako my, majú dcéry v rovnakom veku ako sú naše dcéry. Keď sa ale stretneme, stále sme to my mladí, ktorí sme sa stretávali aj predtým. Tým, že sme vyrástli rovnako, vek nehrá hlavnú úlohu. Stále preberáme tie isté témy, čas nie je podstatným faktom.

Nitra, Prešov aj Košice sú tri veľké mimobratislavské centrá hudby. Aký je váš pohľad na nitriansku scénu?

Výborný. Pre mňa sú to aj zážitky z detstva, z mladosti. Vtedy sme ako kapely začínali všetci, viem, že sme sa na ulici v Nitre stretávali s chalanmi. Náš gitarista hral v inej kapele, stretli sme sa – ahoj, ideš na skúšku? – takže takto si pamätáme ešte rané začínajúce obdobie. Dnešná scéna v Nitre je veľmi dobrá, je trocha rockovejšie postavená.

Odkrojili ste prvých tridsať rokov na scéne. Aké sú plány do budúcnosti, ako dlho ešte pobudnete na scéne?

Hudba nás veľmi baví. Mne to príde, že čím sme starší, tým viac nás to baví. Viac a viac. Dokonca si to viac užívame, tým že máme už niečo za sebou a máme aj ľudí, ktorí nás počúvajú, tak sa chceme k tomu stavať zodpovedne. Snažíme sa to robiť ešte lepšie ako doteraz. Sú rôzne vplyvy v hudbe, všetko to musíš sledovať, ako v každej branži. Aj v hudbe prichádza veľa nového. Myslím, že nás to bude baviť ešte dlho. Vôbec necítime, že by sme mali teraz skončiť. Práve naopak, som akoby na začiatku, tento nový album má výstižný názov Deň, čo mal dávno prísť. Akoby sa to celé začínalo odznova.

Aká je vaša príprava na koncert. Poldruha hodiny hrať a spievať, to chce aj kus energie.

Moje sústredenie prichádza už deň pred koncertom. Večer pred koncertom, keď som doma, viem, že zajtra budem mať akciu, viem, kde to bude, tak si už v hlave usporadúvam myšlienky, ako to bude, ako zoradíme pesničky, trocha sa na to sústredím. Tesne pred koncertom potrebujem trocha pokoj, nemám rád, keď sme v šatni a je tam veľa ľudí. Neviem sa sústrediť, pätnásť minút musím byť v šatni sám, aby som sa skoncentroval, aby som šiel do toho s chuťou a náladou dať ľuďom čo najviac a najlepšie.

Stíhate sa popri hudbe venovať aj iným veciam či koníčkom?

Hudba ťa baví, si v tom ponorený, ale potrebuješ vypnúť. Ja rád vypnem práve športom, som taký aktívny športovec laik. Veľa hrám futbal, v zime chodím lyžovať, to ma veľmi baví. Na to sa vždy teším, lebo si totálne vyvetrám hlavu. Bavia ma aj domáce veci, ísť so psom na prechádzku do prírody, toto som robil už ako malé decko a nezmenilo sa to.

Máte nejaké príslovie či porekadlo, ktoré vám pomáha, ktorým sa riadite?

Užívaj si život, to si často hovorím.



Komentáre