Hudba a film

Ľubica Suchalová Harichová: Konzum má pred umením ešte stále náskok

"Jej diela možno nájsť v desiatkach detských kníh, ale aj v priestoroch viacerých nemocníc, kde sa snaží svojím umením prispieť k príjemnejšiemu prostrediu pre pacientov."

TASR, 31. marca 2015 8:00 Charakterizuje ju univerzálnosť, s ktorou sa dokáže venovať ilustráciám, maľbám či písaniu rozprávok. V posledných rokoch vedie Klub textilných výtvarníkov Arttex a popularizuje techniku "maľby vlnou". „Do svojich diel rada dávam príbehy, ktoré sa mi stali, ale aj príbehy, ktoré by som chcela, aby sa stali,“ priznala výtvarníčka Ľubica Suchalová Harichová v rozhovore pre TASR. Rozhovor je súčasťou multimediálneho seriálu Osobnosti: tváre, myšlienky.


Keď ste boli malá, povedali by o vás, že budete profesionálna výtvarníčka?
Myslím si, že áno. Vyrastala som v umeleckej rodine a vždy ma umenie priťahovalo. Otec bol výtvarník a chodila som do ľudovej školy umenia. Navyše, otec mal množstvo kamarátov medzi sochármi a architektmi a vďaka nim som mala pri mojich výtvarných začiatkoch k dispozícii farby a umelecký materiál, aký v bývalom Československu nebolo možné zohnať. Je pravda, že ma to celkom ťahalo aj k hudbe, ale otec ma jednoznačne podporoval v mojom vzťahu k výtvarnému umeniu.


Takže to neostalo iba pri kreslení si doma?
Nie, už ako dieťa som ilustrovala detské časopisy. Bola som vlastne najmladšou výtvarníčkou, prezentovanou v médiách. Dokonca si pamätám, že v tom čase som sa na MDD zúčastnila na terajšom Hlavnom námestí v Bratislave súťaže detských kresieb. A novinári, ktorí tam boli, si vybrali práve moju kriedovú princeznú. Dokonca moje „chodníkové umenie“ sa aj s podpisom dostalo na titulnú stranu Slovenky. Keď to otec videl, povedal, že to už čosi znamená... Myslím, si, že už vtedy bol presvedčený, že jeho dcéra naozaj pôjde v jeho šľapajach.


Vy ste ale napokon vyštudovali filozofickú fakultu a katedru estetiky a dejín umenia...
To rozhodol vtedajší štát a režim. Otec mal v roku 1968 na starosti propagáciu v meste a, samozrejme, bol proti príchodu okupačných vojsk na územie Československa, takže to malo katastrofálne následky. Na všetky školy som sa dostávala ťažko, až na ministerské odvolanie. Po gymnáziu som sa prihlásila na Vysokú školu výtvarných umení, kde som urobila talentové skúšky. Profesori dokonca chodili obdivovať, čo som dokázala vytvoriť. Talentové skúšky som urobila. Nasledovali vlastne už len pro forma skúšky zo slovenčiny a ruštiny. A po nich mi oznámili, že ma na školu neberú. Pamätám si a dodnes za to profesorom na ĽŠU vďačím, že toto rozhodnutie nemohli stráviť. Hovorili, že "kto sa tam teda dostane, ak nie práve Harichová?"




Bola som poriadna nahnevaná. Na celý svet. To nepopieram, len to tak vo mne vrelo. Dokonca som spriadala plány pomsty. Hovorila som si, že keď sa stanem kurátorkou a budem organizovať výstavy, tak tým, ktorí sa dostali na školu namiesto mňa, hoci toľko talentu nemali, vrátim skrivodlivosť, ktorej sa dopustili na mne. A úplne ich zničím. Ale rýchlo ma to prešlo, predsa len, keď ste mladý, máte horúcu hlavu a neviete mať od vecí odstup, takže často reagujete v afekte.


Niekedy to býva aj tak, že to, čo sa nám zdá ako neprajnosť či nepriazeň osudu, nám napokon poskytne výhodu, z ktorej neskôr čerpáme...
Áno, presne takto to vnímam. Štúdium na Katedre estetiky a dejín umenia mi dalo mimoriadne veľa. Vďaka tomu som dostala veľmi slušný základ z rôznych oblastí kultúry, z čoho môžem dodnes čerpať. Štúdium mi pomohlo rozšíriť si znalosti z filmu, divadla, ale aj filozofie, psychológie či sociológie. Navyše, tým, že som stále aktívne tvorila, mohla som spájať teoretické poznatky s praxou, takže som sa nestala kunsthistoričkou, žijúcou len v oblasti teórie, ktorej vyjadrovaniu nerozumejú ani samotní teoretici. Mala som priamy reálny dotyk so samotnou tvorbou, čo bola nesporná výhoda.


To vám pomohlo aj tomu, aby vás prijali do Slovenského fondu výtvarných umení.
Tam sa veľmi ťažko dostal človek, ktorý nevyštudoval Vysokú školu výtvarných umení. Viem, že sa dokonca museli zaručiť za mňa a musela som dlhšie dokazovať, že na to mám, aby som sa zaradila a aby ma akceptovali aj oficiálne medzi "výtvarnú špičku". Ale zvládla som to.


Už ste spomínali, že od detstva sa venujete ilustráciám. Vypracovali ste sa na uznávanú ilustrátorku detských kníh. Ako vy osobne by ste charakterizovali tento typ výtvarnej techniky?
Je to drina, to vám môžem povedať rovno. Na začiatku nemáte istú ruku a kým sa prepracujete k svojmu umeleckému rukopisu, to sú hodiny, dni, noci, týždne, mesiace i roky práce.


Čo by malo ozdobovať dobrého ilustrátora?
Okrem toho, že musíte mať talent a fantáziu, je dôležité mať aj pevné sedacie svaly a dobrú chrbticu. Tvoriť ilustrácie a sedieť nad nimi je naozaj náročné.


A keď toto všetko človek kresliar, ilustrátor má, potom už je vyhrané?
Potom je to ľahšie. Pre celkový úspech je však potrebné aj to, aby ste potom, čo sa ako ilustrátor vyformujete a máte svoj rukopis, nestratili schopnosť byť tvárny. Považujem za dôležité, aby ilustrátor poznal knihu, do ktorej vnesie svoje ilustrácie. Diela musia korešpondovať s obsahom a hlavne charakterom tej knihy. Sú aj takí, ktorí až potom, čo urobia ilustrácie, zistia, že sa k samotnej knihe vôbec nehodia. Takže ja sa najprv dôkladne oboznámim s textom, aby som vedela, ako ho doplniť ilustráciami, či akú zvoliť techniku.


Ilustrovali ste doteraz takmer 60 titulov, musíme medzi nimi spomenúť aj učebnice.
Učebnice robím veľmi rada, snažím sa povýšiť ilustráciami ich estetickú úroveň. A možno si ani neuvedomujeme, ako práve grafické a umelecké spracovanie učebnice môže mať zásadný vplyv na formovanie dieťaťa, mladého človeka.


Dvakrát ste dostali ocenenie za najkrajšiu učebnicu. V roku 2010 to bola cena za Hudobnú výchovu pre 3. ročník a ešte predtým, v roku 1989, cena Slovenského pedagogického nakladateľstva za Angličtinu pre najmenších. Z pamäti určite nevymizne ten prvý úspech...
Samozrejme, spomínam si na to veľmi živo. A sú to krásne spomienky na celú našu partiu, kde boli angličtinári i grafici. Veľmi dobre sme si rozumeli a našou snahou bolo priniesť inú knihu, ako sa dovtedy robili, iný formát, iné spracovanie. Viem, že sa to ťažko vybavovalo, ale akoby to bolo osudovo načasované, lebo keď prišla Nežná revolúcia, Slovenské pedagogické nakladateľstvo malo zrazu knihu, ktorá išla s dobou, bola iná ako to, čo vychádzalo predtým. Viem, že sa robilo niekoľko dotlačí, no dnes už ju nezoženiete. Taký bol o ňu záujem. Bola to moja láska, srdcová záležitosť.


Kedy ste vlastne prešli od ilustrácií k tapisériám?
Bolo to na podnet môjho kamaráta Martina Borodáča, ktorý vyštudoval v Moskve monumentálnu maľbu. Moju ilustrátorskú tvorbu poznal veľmi dobre. Keď sa v Bratislave otváral v prvej polovici 90-tych rokov ateliér Arttex, ktorý predstavoval techniku arttexu, zavolal mi a presviedčal, aby som sa tam prišla pozrieť. Hovoril mi, že je to niečo pre mňa, že som stvorená pre tvorbu veľkých vecí. Vážila som si jeho slová, lebo takéto veci povie málokomu. Ateliér, ktorý bol vtedy na Tomášikovej, som naozaj navštívila, uchvátila ma atmosféra i skvelí výtvarníci, ktorí sa tam pohybovali. No a vidíte, dnes Klub textilných výtvarníkov Arttex vediem, napĺňa ma, robím to s vášňou... Martin, mal si pravdu.


Hovoríme o arttexe, a preto je potrebné povedať, že sa tak nevolá iba Klub textilných výtvarníkov, ale tiež samotná, jedinečná výtvarná technika.
Arttex je umelecká tapiséria realizovaná spôsobom netkanej textílie. Základným materiálom je čistá vlna, teda rúno s protimoľovou úpravou, ktorá je spracovaná v širokej škále farebných odtieňov. Autor realizuje dielo podľa vlastného výtvarného návrhu technikou ukladania farebného rúna na podkladovú látku. Strihá, mieša, prepletá a spája mäkké farebné chumáčiky vlny do rôznych tvarov a následných kompozícií, čím vzniká takzvaná "maľba vlnou". Takto vzniknutý obraz postupne zažehľuje pod navlhčeným papierom. Pred záverečnou fixáciou textilným strojom pristehuje dôležité detaily k podkladovej látke, aby dielo bolo stabilné a zabránilo sa nežiaducim posunom. Finalizáciou diela je fixácia pomocou textilného stroja. Využívame na to stroj v textilnej fabrike vo Svinnej pri Trenčíne.


Takže je to aj spojenie umeleckej fantázie so strojovou presnosťou?
Skôr by som to charakterizovala ako dobrodružstvo, ktoré môže mať aj nečakaný výsledok. Pretože vždy, ako ukladáte jednotlivé vrstvy vlny, síce viete predpokladať, no nikdy nemáte stopercentne do detailov zaručené, ako to pri strojovej fixácii vlny na podkladovú látku napokon vyjde.


Dajú sa robiť iba veľké formáty?
Nie, aj keď veľké formáty sa robia častejšie. Ako ja hovorím, touto technikou vznikajú gobelíny 21. storočia. Dajú sa robiť aj komorné, malé formáty. Práve v nich využívam svoje skúsenosti z ilustrovania. Tých možností je však naozaj viac. Dajú sa robiť figuratívne obrazy, objekty, dokonca arttex technikou vznikajú aj doplnky oblečenia, ako napríklad čiapky, klobúky či šály, taktiež bytové doplnky...


Arttex zrejme nebude bežnou výtvarnou technikou...
Nie, je to slovenský unikát, možno len v Poľsku sa robí niečo podobné. Samotný arttex vznikol v roku 1994. Minulý rok sme oslávili 20. výročie výbornou výstavou v Umelke, v Galérii Fondu výtvarných umení.


Ak si niekto pozrie zoznam výtvarníkov, ktorí sú združení v Klube textilných výtvarníkov, je tam jednoznačná prevaha žien. Je to teda ženská výtvarná technika?
Nie, to by som nepovedala. Len daktorí ľudia nejako zaškatuľkujú textilnú tvorbu, že ak niekto robí s textilom, je to skôr spojené so ženami.



Aké postavenie má arttex v samotnej umeleckej obci?
Nuž, klamala by som, ak by som povedala, že nemusíme o svoje miesto na slnku v našej umeleckej obci trochu bojovať. Zrejme to bude tým, že predsa len textil ostal tak trochu na chvoste výtvarných disciplín. Ale my sa nevzdávame! Napokon, na pôde Arttexu vzniklo aj svetové podujatie pod názvom Trienále textilu.


Keď si pozerám názvy vašich diel, ako napríklad 5 minút po 12-tej, Informačná búrka, ale aj Tajná láska, Neha, Predsa sa našli... Zdrojom inšpirácie sú veci okolo vás, no najmä vzťahy, však?
Akokoľvek by som sa uzatvorila do svojho sveta rozprávok a imaginácie, nemôžem nerešpektovať svet, ktorý sa odvíja okolo mňa. A vzťahy sú podľa môjho názoru jednoznačne základom všetkého. Čím sú lepšie, tým je lepší aj život, súkromný, ale aj profesionálny.


Arttexové a aj vaše diela už mohli spoznať ľudia v zahraničí...
Môžem sa pochváliť tým , že som už vystavovala napríklad na Kanárskych ostrovoch či belgických Antverpách, v celej V4. V tomto roku okrem slovenských výstav taktiež chystáme výstavy v zahraničí, v Slovinsku i Poľsku. Moje tapisérie sú aj v Nemecku, Kanade, USA či Austrálii. Ľudia v zahraničí na arttexových dielach obdivujú práve tú jedinečnosť a to, že nič podobné sa v ich krajinách netvorí.


A čo Slováci? Vedia Slováci oceniť toto umenie? A umenie všeobecne?
Myslím, že aj keď je u nás ešte čo doháňať na poli výchovy a vzdelávania k estetike a umeniu, Slováci sú určite národ, ktorý má rád umenie. Napokon, inak by tu nebolo toľko umelcov a neexistovalo by tu toľko galérií. Určite ešte nie sme na tom tak ako v západnej Európe, kde na vstup do galérie musíte aj hodinu čakať, no je potrebné si uvedomiť, že aj vo vzťahu k umeniu sa Slovensko vyvíja. My ešte nemáme naplnenú túžbu po matérii. Až bude tento náš konzum naplnený, obrátime sa ešte viac k umeniu.

ODPORÚČAME AJ:
Toto sú najlepšie filmy Quentina Tarantina. Videli ste ich?
Agenti Mulder a Scullyová sa vracajú v nových dieloch seriálu Akty X
Petra Černocká: Saxana ma sprevádza dodnes
Katka Knechtová nespomaľuje ani vo veku 34 rokov
Akčný Bruce Willis zahviezdil vo filmoch aj v 60. rokoch

Komentáre