Cestovanie

Reportáž z Japonska: Tokio je mestom kontrastu

"Ako uchopiť obraz miesta, kde zdržanlivosť plodí bizarnosť až zvrátenosť, kde sa stretá tradícia s futurológiou, v ktorom pulzuje život, no zároveň zaznamenáva najviac samovrážd? "

Romana Juhásová, 23. augusta 2014 6:00

Tokio Foto: Romana Juhásová

"Skutoční ľudia, ktorí žijú v Japonsku, nie sú nepodobní obecnému rázu ľudí v Európe; sú nanajvýš všední a nemajú do seba nič zvláštneho alebo neobyčajného. Vskutku, celé Japonsko je holým výmyslom. Nie je takej zeme, nie je takých ľudí." Podobne ako Oscar Wilde, neobľubujem škatuľkovanie národností, všade sú ľudia dobrí i zlí, takí aj onakí. Ale predsa, keď sa vám vodič ospravedlní za to, že do cieľa dorazil o minútu skôr a týmto činom vás priviedol do nezávideniahodnej spoločenskej situácie, dosiaľ vágny výraz "japonská mentalita" začína naberať svoje obrysy.

Čiernobiely svet práce

Megalopolis Tokio sa svojou rozlohou a číslom 35 miliónov obyvateľov pasuje za najväčšiu metropolitnú oblasť na svete. Jej silu cítiť hneď po príchode. Či cestou z letiska Narita, ktorá vďaka dopravným zápcham môže zabrať až štyri hodiny. Sú ohlušujúco tiché, zvuk veľkomesta nedotvára agresívne trúbenie, vodiči sú pokojní. Nečinné posúvanie sa možno stráviť sledovaním cestu lemujúcich bytových domov s množstvom okien a miniatúrnych balkónikov. Priestor je nedostatkový artikel, priemerne zabezpečený Tokijčan má nárok len na maličký kúsok svojho raja. Výnimku nepredstavujú ani hotelové izby, najmä japonské kúpeľne sú pre urastených slovenských mládencov unikátnym zážitkom, pokiaľ sa na vec dokážu pozrieť s humorom a (doslova) nadhľadom.

Tokio Foto: Romana Juhásová

Ešte intenzívnejší zážitok sa núka na šinkanzenovej stanici, ktorou denne prúdi približne 3,6 milióna cestujúcich. Pohľad na najfrekventovanejšiu stanicu na svete sa oplatí aspoň chvíľu vychutnávať z kaviarne na poschodí. Pred očami sa vám mihne snáď celý bratislavský kraj ešte kým stihnite dokončiť dvojité espresso. Čierne vlasy, biela pleť, čierne nohavice, biele košele, čierne lakovky i kufríky, svet je zrazu čiernobiely. Vorkoholici, posmieva sa miestny sprievodca Suzuki. Pritom sám trikrát potvrdí platnosť dnešného itineráru a je "na prášky", ak nevie presnú adresu každej destinácie. Aké je tvoje obľúbené miesto v Tokiu, pýtam sa na tip kamaráta a domáceho, Keishiho. Miesto, kde sa bez pochýb najčastejšie zdržujem, je Azabu Juban. Čo je tam zaujímavé, pýtam sa. Moja kancelária, znie odpoveď.

Víkendová pestrosť

Práca je mimoriadne dôležitá, no v nedeľu Japonci smelo vymenia kožené kufríky za piknikové koše či nákupné tašky. V tento deň sa život, tak ako je pre Áziu krásne typické, presúva na ulicu. Pouliční hudobníci, para nad stánkami s jedlom a hlava na hlave sú základnými jednotkami. Pred rozpáleným betónom domáci unikajú do parku Jojogi vedúcim k jednej z tunajších najpopulárnejších šintoistických svätýň, Meidži Ďzingu. Leží v srdci mesta, len niekoľko minút chôdze od svätého miesta sa tiahne obľúbená nákupná ulica Haradžuku.

Jej návšteva je zaujímavou skúsenosťou i pre tých, ktorí si z početných obchodov nemienia nič odniesť. Najmä v nedeľu je módnym mólom mladých extravagantne odetých Tokijčanov. Tovar samotných butikov by sa dal vystihnúť titulom slávneho románu od Nabokova, Lolita. Núka ho predavačka štylizujúca sa do role infantilnej školáčky, častokrát s výrazným líčením, alebo dokonca chirurgickým zákrokom, ktorého cieľom je zvýraznenie od prírody úzkych ázijských očí. Podstupuje ho množstvo Japoniek, chcú sa priblížiť kresleným postavičkám z anime, manga, či dokonca neslušných kreslených časopisov, ktoré si zvedavo obzerajú biznismeni v oblekoch. Takéto čitateľské krúžky možno nájsť takmer v každej trafike.

Dajte ľuďom hry

Domovom kreslených postavičiek je štvrť známa ako mesto elektroniky, Akihabara. Tu vznikali najnovšie výdobytky technológie, no i hrdinovia a hrdinky komiksov. "Keď som bol malý, každý tunajší obchod predával elektroniku, dnes sa 80 percent zameriava na anime, alebo "hračky pre dospelých", spomína Keishi. Tunajšou špecialitou sú reštaurácie, kde servírujú zmrzlinové poháre dievčatá v kostýmoch francúzskej slúžky. Úctivosť, s ktorou sa k zákazníkovi chovajú, by mohla u nejedeného cudzinca vyvolať neprimerané očakávania, dámy však naozaj poskytujú len jedlo a konverzáciu.

Tí, ktorí na hovory chuť nemajú, zapadnú do populárnych herní pačinko, zvyčajne o niekoľkých poschodiach. Medzi zvukmi z nespočetného množstva automatov totiž nepočuť vlastného slova a neraz sa zdá, že hráči sa nachádzajú v akomsi tranze či vlastnom svete. Odcudzení od reality, v dave, no predsa v anonymite.

V rozprávaní o Japonsku budeme pokračovať aj budúci týždeň.