Cestovanie
Islandom pešo a sám. Od Grónskeho mora prešiel až k Atlantiku
Katarína Bačová, 21. mája 2016 12:00Islandská krajina Foto: Svetozár Krno
Chladná islandská krajina prilákala aj cestovateľa Svetozára Krna. Sám sa rozhodol prekonať vzdialenosť od Grónskeho mora až na juh, k Atlantickému oceánu. Neobývané územie ho trápilo hlavne počasím. Štartovacím bodom bolo pre svetobežníka mesto Akureyri na severe Islandu. Jedno z najväčších islandských miest patrí k najsevernejším bodom ostrovného štátu.
Od civilizácie sa však postupne vzdialil v ústrety nekonečným náhorným plošinám, ktoré pripomínajú mesačnú krajinu. Všade štrk, kamene, občas žltá tráva. „Vnútrozemie je v podstate terra incognita, občas ho pretínajú trasy cez sopečné plošiny, kde chodia také ´obrnené´ autobusy a džípy,“ vysvetlil Krno. „Ak ma pamäť neklame, ani v európskej časti Ruska nie je takáto veľká oblasť, kde by nebola nijaká osada.“ dodal.
Cestovateľ Svetozár Krno na výprave islandskou krajinou. Foto: Svetozár Krno
Počas cesty zažil typické islandské počasie. „Ja som mal stále pocit, že ma niekto fackuje mokrou handrou,“ opisuje svoje pocity cestovateľ. Relatívne príjemné 12-stupňové teploty narúšal dážď a predovšetkým neústupčivý bočný vietor. Napriek nízkej nadmorskej výške (600-800 m), tak bolo stavanie stanu občas naozaj problematické. "Jediným účinným spôsobom, ako sušiť oblečenie, bolo trieť si ho o vlastnú holú hlavu," spomína Krno. Ako obuv sa mu osvedčili čínske gumové šľapky, pretože ako hovorí „nemal som problém s ponožkami a nemusel som nič sušiť“. Jednu noc si postavil stan v obrovskej rúre proti povodniam z roztápania ľadovcov. „Ráno som bol totálne suchý, a vtedy som si povedal ´idem ďalej´.“
Figuríny v islandských záhradách. Foto: Svetozár Krno
Na začiatku cesty, ešte v obývanom prostredí, ho zaujali hlavne netradičné figuríny v záhradách. Namiesto trpaslíkov si Islanďania dávajú pred dom kompletne oblečené postavy, pripomínajúce našich strašiakov. Inak sú domáci známi hlavne životom v súlade s prírodou. Charizmatická chatárka, z jednej z dvoch chát, na ktoré natrafil, mu s úsmevom objasnila, že elektrinu majú preto, aby si Európania mohli nabíjať mobily.
Chatárka islandskej turistickej chaty. Foto: Svetozár Krno
Jedna partia peších a dvaja cyklisti. V priebehu 17-dňového putovania Krno veľa ľudí nestretol. Cestu mu spestrovali hlavne posádky džípov. „Ľudia z tých džípov mi veľmi chceli pomáhať... ...ja som im nemohol povedať, ako by mi pomohli, keby naštartovali a odišli,“ zdôveril sa so svojím pokušením.
Satisfakciou za nepríjemné počasie a samotu mu boli výhľady na nádherné sopečné pohoria i ľadovce. Hoci celú cestu nosil so sebou výbavu na hory, výlet na najvyšší vrch nakoniec zamietol. Vybral sa radšej k známej sopke Hekla, zahalenej v hmle. Potôčik zaznačený v mape netiekol, dva dni si teda musel variť a piť z „nešťastného siričitého snehu“. Spásou proti dehydratácii mu bola nájdená fľaška coca-coly, ktorá mu napokon spôsobila nedobrovoľne prebdenú noc.
Islandská krajina v závere cesty. Foto: Svetozár Krno
V poslednej fáze 400-kilometrovej trasy prechádzal cez dva ľadovce až k dedinke Skógar a moru. „V údolí Thórsmörk rastú prvé stromy a pohybujú sa prví turisti. Zo zeme vystupuje para, vytekajú horúce pramene. Posledné tri dni pochodu pripomínajú malú Kamčatku.“ Napokon zažil aj ľudový festival v Reykjavíku, kde obdivoval, ako sa Islanďania bavia aj napriek chladnému počasiu. „Veru, chladní severania,“ skonštatoval Svetozár Krno na záver svojej prednášky v rámci 30.ročníka konferencie Expedície 2016, kde pokrstil aj svoju knihu Monzúnový Sečuán a čínsky sever.
Cestovateľ Svetozár Krno so svojou knihou Monzúnový Sečuán a čínsky sever. Foto: webmagazin.sk/Katarína Bačová
Svetozár Krno je vysokoškolský pedagóg, politológ, autor literatúry faktu a expedičný cestovateľ.
ODPORÚČAME AJ:
Vyberte sa na turistiku na Severný Spiš a Pieniny
Toto sú slovenské lokality v Zozname svetového dedičstva UNESCO
Barabášov Bhután: Hľadanie šťastia ocenili na festivale v Indii
Vo Versailles budú cez leto diela Olafura Eliassona