Život

Bývalý vojak rozpráva o pôsobení na mierovej misii v africkej Eritrei

"Jaroslav Fabian sa zúčastnil misie v Eritrei v roku 2001. Slovenská ženijná jednotka tam pôsobila v rámci mierovej misie OSN - UNMEE Eritrea/Etiópia, United Nations Missions in Ethiopia and Eritrea."

, 25. augusta 2013 6:00 Eritrea sa v roku 1993 oddelila od Etiópie a stala sa samostatným štátom. Budúcnosť nového a jedného z najmladších štátov na svete začal komplikovať spor o južnú hranicu s Etiópiou. Ten v roku 1998 vyústil do ozbrojeného konfliktu a trval až do roku 2000. Ozbrojené boje vypukli začiatkom mája 1998, keď eritrejské ozbrojené jednotky obsadili sporné územie, predovšetkým na juhozápade. Etiópia odpovedala tankovými protiútokmi a leteckým bombardovaním Asmary, načo eritrejské letectvo bombardovalo severoetiópske mestá Adigrat a Mekele.

Z Etiópie bolo vyhnaných 77 000 ľudí eritrejského pôvodu, Eritrea prišla o 19 000 vojakov, obidve krajiny navzdory hospodárskym ťažkostiam utratili stovky miliónov dolárov za nové vojenské vybavenie. Vojna zapríčinila smrť 70 000 ľudí. Eritrea sa ocitla vo veľmi ťažkej situácii a musela súhlasiť so zastavením bojov a mierovým vyjednávaním. Medzi bojujúcimi stranami bola ustanovená 25 km široká demilitarizovaná zóna strážená vojakmi OSN a v apríli 2002 bola ustanovená hraničná komisia. Tá rozdelila sporné územie medzi obidva štáty a určila konečnú hranicu, najmä pririekla Eritrei pohraničné mesto Badme, o ktoré boli najväčšie spory.

V rokoch 2001 až 2004 pôsobili v Eritrei aj slovenskí vojaci, ktorí tam boli v rámci misie UNMEE Eritrea/Etiópia, United Nations Missions in Ethiopia and Eritrea. Na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN z roku 2000 mali za úlohu podporiť mierový proces medzi Eritreou a Etiópiou. Počas misie zneškodňovali míny a budovali infraštruktúru. Z krajiny odišli 9. júla 2004. Medzi slovenskými vojakmi, ktorí v Eritrei pôsobili, bol aj Jaroslav Fabian. Portálu Webmagazin.sk porozprával o pôsobení na misii.

Ako ste sa dostali na misiu do Eritrei?

Bol som vojak z povolania na dobu, keď sa išlo na misiu do Eritrei. Bol som v zálohe. Vtedy ešte nebola profesionálna armáda a na misiu mohli ísť aj „záložáci.“ Išla tam teda časť "záklaďákov" a časť zo zálohy. Vojakov vyberali podľa toho, akú profesiu ovládali, resp. na konkrétnu prácu absolvovali výcvik. Ja som vyučený mäsiar a na misii som sa zúčastnil ako kuchár. Absolvoval som trojmesačný výcvik v Nitre, kde sme pomáhali variť vo vojenskej jedálni. Zaujímavé bolo to, že spolu so mnou sa ho zúčastnil aj kolega automechanik, ktorý variť nevedel, no do Eritrei išiel ako kuchár. To ma tak trochu zarazilo. Pevne verím, že dnes je to už trochu iné a aj kritéria sa zmenili. Viem, že armáda prešla odvtedy reorganizáciou. Ťažká bola aj samotná misia. Odlúčenie od domova robí s vojakmi svoje.

Kedy ste odchádzali na misiu?

Išli sme tam ako ženijná doplňovacia jednotka v rámci mierových síl OSN v roku 2001. Našou úlohou bolo zneškodňovať míny a obnova infraštruktúry.

Aké lokality mali na starosti naši vojaci?

Územia, ktoré odmínovavali, boli určované podľa kilometrov. Pracovali hlavne v blízkosti hraníc Eritrei a Etiópie, kde boli najviac zamínované lokality. Chalani vstávali ráno o štvrtej – piatej. Preto tak skoro, lebo denné teploty, ktoré atakovali pomaly 60 stupňov, neumožňovali chlapcom pracovať. Vo vybavení, ktoré mali na sebe – vesty, bundy sa nedalo fungovať. Z akcii sa vracali zvyčajne okolo desiatej – jedenástej hodiny doobeda.

Ako na vás zapôsobilo prostredie, krajina, keď ste tam prišli?

Prvý dojem bol taký - nikto nevedel do čoho ide, nikto nám nepovedal, ako to tam vyzerá. Vo výcvikovom stredisku sme síce absolvovali prednášky, semináre s ľuďmi, ktorí v Eritrei boli, no pre nás to bolo veľké napätie. Keď sme prišli do Asmary – hlavného mesta Eritrei, kam nás doviezol vládny špeciál, dalo sa to ešte vydržať. Podnebie ráno bolo celkom prijateľlné. Talianskym špeciálom sme potom leteli do Asabu. Keď sme vystúpili z lietadla, tak nás ovalili pekelné horúčavy. Krajina bola taká polopúšť - kamene, piesok.

Miestni obyvatelia vás prijali ako?

Bolo to individuálne. Pokiaľ sa človek tváril ako veľký hrdina a osloboditeľ, tak doň hádzali kamene. Pokiaľ sa im človek uklonil, pozdravil ich a dal im najavo, že oni sú doma, tak boli väčšinou priateľskí. Mne osobne sa nestalo, že by sa voči mne chovali nepriateľsky alebo že by do mňa hádzali kamene. Ale tí, ktorí sa tvárili ako majstri sveta, na tých zopár skál letelo.

Boli v tej oblasti okrem Slovákov aj vojaci z iných krajín?

V oblasti, kde sme pôsobili my, boli ešte vojaci z Kene. Náš a ich tábor bol na spoločnom priestranstve. Oni mali tábor postavený z vojenských stanov a z veľmi primitívnej kuchyne, ktorá pozostávala z vykopanej jamy, na nej boli roxory alebo koľajnice, na tých plech a na tom plechu varili. V Asmare bola potom talianska vojenská polícia, ktorá dohliadala na nás aj Keňanov. No a bola tam jedna holandská firma, ktorá cvičila a zamestnávala mínerov z domáceho obyvateľstva.

Boli ste jediný kuchár alebo ste mali pomocný personál?

V Asabe sme sa striedali dvaja. Ja a automechanik, ktorého som na začiatku spomínal. Do Eritrei som si so sebou priniesol aj dve veľké normovacie knihy, keďže človek varil pre desiatky vojakov. V Adi Quale, kde bol hlavný tábor, tam som varil pre 160 vojakov. A potom boli dva tábory – stály v Barente a do Sereny som chodil na týždňovky.

Vy ste varili iba pre Slovákov?

Áno, pre Slovákov. V Asabe ja a automechanik, ktorý sa nakoniec musel naučiť variť. Pracovali sme na smeny. Jeden robil raňajky a večeru a druhý obed. Potom sme sa vystriedali. Vo vysunutých táboroch som varil iba sám non-stop od rána do večera.

Koľko vojakov zo Slovenska sa misie zúčastnilo?

V hlavnom tábore v Adi Quala do 160 v Barente 30. Dokopy asi okolo 220 vojakov.

Ako prebiehalo zásobovanie?

Mäso sme mali z Brazílie, vodu dovážali z Talianska. Proviant sme si doniesli aj zo Slovenska – cestoviny, ryža. V Eritrii nebola pitná voda. Urobili zopár prieskumných vrtov, no voda, čo sa našla, bola kontaminovaná. Aj ja som mal osobnú skúsenosť, keď som si dal dúšok. Večer som mal silné hnačky a horúčky. Potraviny nám privážali po mori. V Asabe je veľký prístav. Odtiaľ sa nakladali na autá a exportovali to do kenského tábora, kde bol centrálny sklad a z neho sme si brali potraviny my.

Varili ste na prídel alebo si každý mohol zobrať toľko, koľko zvládol zjesť?

Samozrejme, že existovali normy. Snažil som sa variť tak, aby si mohli dať i dupľu a aby sa jedlo zbytočne nevyhadzovalo.

Spomínali ste kenskú primitívnu kuchyňu. Nedochádzalo ku konfliktom, keď centrálny sklad bol u nich?

Keď potraviny doviezli, my sme si prišli "nafasovať" tovar. Mali sme svoje chladiace boxy. Prakticky celé vybavenie.

Keňania sa k vám nechodili stravovať?

Iba na pozvanie a iba veľké šarže, keď ich pozvali naši dôstojníci.

Z čoho sa skladal jedálny lístok pre vojakov?

Bežné jedlá, ktoré sa pripravujú aj na Slovensku. Rôzne kaše zo strukovín, zemiakov, segedínsky guláš alebo sviečková. Potom rôzne pomazánky, párky, ktoré sa servírovali na raňajky. Na večeru dostávali napríklad parené buchty.

Mali ste možnosť nahliadnuť aj do kenskej kuchyne? Z čoho pozostávala?

Ja ani veľmi neviem, nenazieral som dovnútra. Iba ak som išiel fasovať tovar, tak som nakukol. Nelákalo ma to veľmi. Aj keď na druhej strane boli Keňania veľmi ústretoví. Mali sme priateľské vzťahy.

Ako ste vnímali skutočnosť, že sa každý deň stretávate s chudobou, hladom a smrťou?

Človek sa veľmi nad tým zamýšľať nemôže. Musí sa obrniť a brať to s nadhľadom. Nie ako cynik, ale treba sa odosobniť. Na druhej strane to nemôžete ignorovať a vždy sa nad tým zamýšľate. Bežne sa stávalo, že keď sme sa prechádzali blízko pláže, nachádzali sme vyschnuté pozostatky etiópskych vojakov. Mŕtvoly nepochovávali, ale hádzali do mora. Čo sa týkalo jedla, keď sme mohli, tak sme pomohli. Zbytky z večere sme dávali vyhladnutým deťom, ktoré postávali pri plote. Jedlo väčšinou chodili vyberať do odpadovej jamy, kde sme zvyšky hádzali. Hygienické predpisy nám zakazovali odkladať jedlo. Čo sme teda nezjedli, tak sme radšej dali im a pomohli aspoň trošku.

Máte nejaký negatívny zážitok z misie?

Pokiaľ išlo o domácich, určite nie. Môžem povedať, že na mne zanechali veľmi dobrý dojem. Boli voči mne veľmi srdeční. Spomínam si, keď sme boli na pláži v Asabe. Rybári tam mali postavené chatrče z rákosia. Na pláži s nami bol veliteľ z hlavného tábora. Spolu s ďalším dôstojníkom sa vybral do jednej z chatrčí. Keď ich domorodci zbadali, tak ich začali vyháňať. Keď som k nim prišiel ja, znázornil som, že im dávam srdce a jeden z nich podišiel ku mne a objal ma. Mňa prijali, ich nie. Keď som odchádzal, najviac mi bolo ľúto, že sa s nimi musím rozlúčiť.

Boli ste počas misie vystavení bezprostrednému nebezpečenstvu ako pred pár týždňami slovenskí vojaci v Afganistane?

Raz, keď sme leteli z Asabu do Asmary, tak sme schytali jednu strelu do chvosta lietadla. Bolo to talianske výsadkárske lietadlo. Pilot to ustál, no vo chvoste bola dosť veľká diera. Nevieme dodnes, čo to bolo za strelu, či na nás niekto vypálil. Jeden tragický moment sme ale zažili. Nebolo to nikde spomínané. Vojaci, ktorí zásobovali tábory vodou, išli na „Liazke“. Šofér sa vraj nevenoval jazde, vybehol na obrubník. Spolujazdec mal otvorené okno. Keď sa "Liazka" prevrátila na bok, tak ho ten kolos stiahlo a doslova pomlel. To bolo jediné nepríjemné, čo som vo vlastných radoch zažil.

Útoky ako v Afganistane ste teda nezažili?

Nie, väčšinou nás brali ako tých, čo im pomáhajú.

Myslíte si, že sú naši vojaci dostatočne chránení na mierových misiách?

My sme jednotku, ktorá by nás chránila, nemali. Neboli sme na území, ktoré by si taký vysoký stupeň ochrany vyžadoval. Irak alebo Afganistan je iná kapitola. Ja osobne som veľmi skeptický v prípade ochrany zo strany amerických jednotiek, ak sa niečo zomelie. Mám zaťa z Kalifornie, ktorý pôsobil v Iraku. Ukazoval mi videozáznam, keď jedna z ich jednotiek odprevádzala konvoj. Po konvoji sa spustila paľba a jednotka prchala ďalej. V americkej armáde sú vojaci z rôznych sociálnych vrstiev, ktorí si prišli na misie zarobiť. Nedisponujú dostatočnou psychickou odolnosťou. Môj vnútorný pocit je a som presvedčený, že ten Slovák by tak rýchlo nezdupkal a ostal chrániť svoju jednotku.

Keď ste sa z misie vrátili, boli ste niekde služobne zaradení alebo ste išli do civilu?

Išiel som do civilu a teraz robím v jednej firme v Novom meste nad Váhom.

Komentáre