Život

Vladimír Ďurkovič bol dušou Veľkého Folkmara medzi dvomi vojnami

"Vychovával a pozitívne pôsobil aj na dospelých bez rozdielu vierovyznania."

TASR, 1. marca 2019 10:00 Vladimír Ďurkovič bol všestranný muž, ktorý v prvej polovici 20. storočia svojím pôsobením pozdvihol obec Veľký Folkmar v okrese Gelnica. Bol učiteľom, ktorý spájal nielen deti evanjelického a katolíckeho vierovyznania, ale aj organizoval rôzne podujatia. Miestni ho považovali za stelesnenú dôstojnosť. V obci bol tiež prvý, kto mal motorku. Keď prišiel na aute, previezol v ňom takmer celú dedinu.

Aktívny vo viacerých oblastiach

Ďurkovič sa narodil v roku 1889, pochádzal z farárskej evanjelickej rodiny. Okrem iného bol aj kantorom, ktorý neraz slúžil ranné bohoslužby. Ako o váženej osobe o ňom počula aj Marta Chlpíková, farárka Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku v Gelnici, pod ktorú spadá Veľký Folkmar. "Vraj bol všestranne agilný učiteľ, dokonca dlhoročný člen obecného zastupiteľstva, účtovník a zapisovateľ Potravného družstva. Počas vojny bol veliteľom Civilnej protileteckej ochrany. Bol aj aktívny rybár, knihovník a organizátor ochotníckeho divadla a vášnivý poľovník, ktorý založil i poľovnícke združenie," povedala. Zároveň bol jedným zo zakladateľov aj veliteľom dobrovoľného hasičského zboru v obci.

Spomína si na neho aj jeden z obyvateľov. "Keď bol ako malý chlapec v kostole a ako chlapci troška v kostole vyvádzali, tak má v pamäti prísny pohľad pána Ďurkoviča, ktorým ich napomínal," reprodukovala Chlpíková s tým, že Ďurkovič bol evanjelickou autoritou aj u katolíckych detí. Vychovával a pozitívne pôsobil aj na dospelých bez rozdielu vierovyznania.

Ľudský a láskavý

Vladimír Ďurkovič bol posledným učiteľom v evanjelickej škole vo Veľkom Folkmare, neskôr sa stal prvým riaditeľom ľudovej. V monografii obce sa o ňom píše vo viacerých kapitolách. Dlhoročný riaditeľ margecianskej základnej školy Juraj Dubecký, ktorý sa narodil v roku 1929, ho v knihe opísal ako vľúdneho, no prísneho učiteľa, vďaka ktorého učiteľsko-kazateľskej misii "nebývalo medzi občanmi evanjelického vierovyznania opilcov, bitkárov a zlodejov". Veľkú vážnosť a autoritu v obci i v okolí si vybudoval najmä svojím ľudským a láskavým prístupom k niekoľkým generáciám žiakov. Tí za jeho pôsobenia dosahovali veľmi dobré výsledky.

Žil s dobou

Keďže zomrel vo veku 57 rokov, jeho vnučka Mária Kötelesová, rodená Ďurkovičová, si na neho nepamätá, pozná ho však z rozprávania. V rodinnom fotoalbume tiež opatruje množstvo fotografií, ktoré ho zachytávajú aj ako človeka, ktorý žil s dobou. "Čo viem, bez nejakej štipky chváli, aj môj otec, ktorý po ňom veľa zdedil, vždy vravel, že vo Folkmare bol osobou číslo jeden. Spolu s mojou starou mamou, ktorá bola tiež učiteľkou v tamojšej škole, vlastne prebrali celý kultúrny a spoločenský život v obci," povedala.



Ako spresnila, organizovali napríklad kultúrne vystúpenia, divadelné predstavenie, spoločenské a športové podujatia či besiedky. "Všetko sa točilo okolo rodiny Ďurkovičovej," dodala s tým, že o jeho obľúbenosti svedčí aj to, že Veľkofolkmarčania nechceli dovoliť preloženie jeho pozostatkov z tamojšieho cintorína do Gelnice, kde je pochovaná jeho manželka. Dali mu aspoň vyrobiť nový pomník, keďže ten pôvodný poznačil zub času.

Podľa Kötelesovej v súčasnosti chýbajú mládeži podobné vzory, akým bol pre miestnych jej starý otec. Ako hovorí, obetoval sa pre iných. Napríklad, keď zúrila vojna, mladých chlapcov pred verbovaním podľa jej slov ukryl v jaskyni vo vtedajších Košických Hámroch, kde je dnes Ružínska priehrada. "Jedlo im tam spolu s ďalšími vozil cez kopec na povozoch," uzavrela.

Komentáre