Život

Tomáš Donát: Rád vymýšľam príbehy, v ktorých hrajú hlavnú úlohu ľudia

"Na ľuďoch ma láka emócia, je obohatením fotografie, hovorí Tomáš Donát."

, 18. júla 2013 6:00 V seriáli Neviditeľní fotografi vám prinášame príbeh ďalšieho umelca – Tomáša Donáta. Unikátny projekt, ktorý spustil Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, vám predstavuje talentovaných slovenských a českých fotografov.

Tomáš Donát je mladý umelec, ktorý sa fotografii venuje päť rokov. Inklinuje ku klasickej čiernobielej snímke. Ústrednou témou jeho fotografií je človek a jeho emócia.

O čom sú vaše fotopríbehy?

Skúšam vymýšľať príbehy, ktorými môžem osloviť ľudí. Ide o rôzne inscenácie, no v každej hrá ústrednú postavu človek.

Aký typ ľudí vyhľadávate?

Snažím sa vyberať zaujímavých ľudí, ktorí sú nejakým spôsobom zapamätateľní, majú v sebe niečo zvláštne. Zdroje, z ktorých čerpám, sú okruhy mojich známych, prípadne zverejním na weboch ponuku a z nich si následne vyberiem tých, s ktorými chcem spolupracovať.

Foto: Robert Vano Gallery

Čo si na ľuďoch všímate najviac?

Sú to najmä emócie. Emócia je to, čo ma na ľuďoch láka. Nemusí ale vždy ísť o emóciu vyvolanú mimikou tváre. Beriem ju ako obohatenie fotografie, niečo, čím by som sa chcel odlíšiť. Ak sa niekto pozrie na snímku, na ktorej je človek, má možnosť predstaviť si sám seba na jeho mieste, prípadne sa s ním inak stotožniť. Fotografia, na ktorej je človek, si môže nájsť svojho vlastného diváka.

Máte nejaký koncept, podľa ktorého pri fotení postupujete?

Je to tak päťdesiat na päťdesiat. Polovica je plán, druhá polovica improvizácia. Mám približnú predstavu, ako by mala fotografia vyzerať.

Vyhovuje vám aj improvizácia?

Áno. Stáva sa, že pri samotnom fotení máme nejaký koncept, no postupne sa z vopred pripraveného plánu vyvinie niečo odlišné. To je na tom super, je to niečo iné, kreatívne. Baví ma líhať si večer do postele a pred spaním rozmýšľať nad novým konceptom. Často však tie „dobré“ fotky vznikajú spontánne medzi dvoma zábermi.

Hovoríte o tom, že by ste sa rád vymedzil. Čo to vo vašom ponímaní znamená?

Každý, kto niečo tvorí, by asi chcel byť rozpoznateľný. Keď sa pozriete na obraz, tak viete, že toto je Mucha, toto zase van Gogh či Picasso. Veľa ľudí pozná Saudka alebo tvorbu Roberta Vana. Ja by som rád dosiahol niečo podobné. Keď sa niekto pozrie na moju snímku, aby videl môj „podpis“.

Ako vníma vašu tvorbu okolie? Kto je váš najväčší kritik?

Fotografie zverejňujem na fotoweboch. Názory sú rôzne. Cením si, keď sa niekto o fotografii rozpíše – čo sa mu páči alebo nepáči. Nemám mentora, ktorý by ma usmerňoval. Učím sa sám.

Bol niekto, kto vás inšpiroval na vašej fotografickej dráhe?

Ono je ťažko povedať, či ma niekto inšpiroval. V dnešnej dobe je ťažko povedať, čo je inšpirácia a čo je váš nápad. Často, keď si človek prezerá weby, časopisy, pozerá sa na rôzne galérie, tak mu niečo v podvedomí ostane, nejaká fotografia, ktorá sa mu páči a bez priameho úmyslu môže nafotiť niečo podobné.

Fotíte relatívne krátko, no máte za sebou výstavu, prišli aj ponuky z agentúr. Prezradíte viac?

Moja fotografická dráha trvá krátko, asi päť rokov. V roku 2008 som začal fotiť na ultrazoom. Mám za sebou len jednu verejnú výstavu v malej brnianskej kaviarni a súkromnú výstavu v sídle firmy IBM. Spolupracovali sme na kolekcii 30 fotiek, ktoré vznikli pri príležitosti 10 rokov firmy. A čo sa týka ponúk, oslovila ma modelingová agentúra M Management z Bratislavy. Ozval sa aj brniansky foto obchod DVF, no konkrétne detaily spolupráce práve dolaďujeme.

O čom bola výstava v spomínanej kaviarni?

Išlo o prierez mojej tvorby, výber 20 čiernobielych fotografií. Rôzne koncepty, portréty, inscenácie.

V minulosti ste fotili na digitál, teraz ste prešli na film – čiernobiely film. Prečo?

Keď som začínal, tak som o fotení vedel veľmi málo. Digitál ma naučil vidieť rýchlo a efektívne, kde robím chybu. Počiatočné náklady boli tiež veľmi nízke. Postupne, keď som sa zasväcoval do fotografie viac a viac, lákalo ma učiť sa niečo iné. Čiernobiela fotografia a fotenie na film ma donútili viac rozmýšľať. Už to nebolo iba nekonečné cvakanie, viac mi išlo o obsah. Navyše pri čiernobielej fotografii je zachytenie emócie oveľa vernejšie. Vďaka filmu som sa naučil fotografie sám vyvolávať. Najradšej mám dobu medzi tým, ako dofotím posledné políčko a nechám film vysušiť. Mám veľkú radosť z toho, že sa ľudia vracajú ku klasickej fotografii. V tomto smere by mohla nastať renesancia.

Kde nastal najväčší posun vo vašom vnímaní fotografie?

Asi vtedy, keď som začal fotiť na film. Keď som fotil digitálnym fotoaparátom, rozmýšľal som nad technickým rozmerom fotografie. Chcel som, aby bola vyretušovaná, farebne zladená, jednoducho, aby bolo všetko správne. No keď som začal fotiť na film, uvedomil som si, že nemusí byť úplne dokonalá. V prvom rade mi išlo o priestor na zamyslenie, aby to nebol iba záber pre záber. Ako som už povedal, človek musí mať pri pohľade na fotografiu možnosť si niečo predstaviť.

Čo pre vás fotenie znamená?

Vďaka foteniu som spoznal množstvo skvelých ľudí a začal si všímať svet okolo seba. Aj kvôli foteniu som prešiel z okuliarov na kontaktné šošovky, keďže mi dosť prekážali pri práci s technikou, ktorú používam. S odstupom môžem povedať, že svet fotografie je už mojou súčasťou, ktorá ma v živote posúva dopredu

FOTOGALÉRIA: Tomáš Donát: Na ľuďoch ma láka emócia, je obohatením fotografie

STE NEVIDITEĽNÝ? ZVIDITEĽNITE SA!

Zmyslom seriálu NEVIDITEĽNÍ FOTOGRAFI nie je iba predstavenie profesionálov, ale aj objavovanie talentov. Ak fotografujete a myslíte si, že Vaše práce sú výnimočné, pošlite ich e-mailom na Info@RobertVanoGallery.com. Nezabudnite napísať niečo o sebe a pridať aj kontakt. Možno práve vy budete hlavnou postavou niektorého z ďalších dielov NEVIDITEĽNÝCH FOTOGRAFOV.

Projekt organizuje Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery, ART OF PHOTOGRAPHY.eu, Art Hotel Kaštieľ**** Tomášov a Hotel Elizabeth**** Trenčín.

Súvisiace články projektu Neviditeľní fotografi

Robert Vano Gallery predstavuje seriál Neviditeľní fotografi

R. Baranovič vnáša do čiernobielych fotografií „človečinu“ a emócie

Fotografie Laury Kovanskej rozprávajú skryté príbehy

Radovan Mišík zachytáva najvernejšie príbehy z ulice

Komentáre