Život

Pavel Neubauer: Na fotke musí byť dej

"Fotograf už vyše tri desaťročia pracuje pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky a dostalo sa mu tej cti, že fotografoval troch slovenských prezidentov. "

Romana Juhásová, 19. júna 2014 14:00

Pavel Neubauer sa profesionálne venuje agentúrnej fotografii, ale vo voľnom čase rád fotí aj „do šuplíka“. V čom sa agentúrna fotografia líši od klasickej? Aj o tom nám porozprával v rozhovore.

Čo vás priviedlo k fotografovaniu pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky? Odkedy v nej pôsobíte?

Bolo to v roku 1980, kedy som sa dopočul, že sa v agentúre, vtedy ešte v ČSTK, uvoľnilo pracovné miesto. Stretol som bývalého kolegu z polygrafickej školy, kde som vyučoval, a ten mi prezradil, že odchádza z agentúry a vzniklo po ňom miesto. Mal som 25 rokov a veľmi som túžil fotografovať profesionálne. Prijali ma.

Existujú určité písané či nepísané zásady, ktoré musí agentúrna fotografia spĺňať?

Fotografie by mali byť pútavé, no hlavnou zásadou je rýchlosť. Na fotke musí byť prítomný dej, kvôli ktorému fotograf na dané miesto vlastne išiel, zachytený čo najvernejšie. Keď je nutné fotografiu veľa popisovať, už to nie je dobré. Tým pádom je nezaujímavá a autor sa evidentne snaží nedostatok informačnej hodnoty dotiahnuť textom.

Dá sa v spravodajskej fotografii uplatniť kreativita?

Každý sa snaží odfotografovať daný objekt alebo dej čo najzaujímavejšie, ale vždy to nejde. Často je to obmedzené prístupom, zhoršenou viditeľnosťou, celkovo nepriaznivými podmienkami a v nemálo prípadoch nedostatkom času. Napríklad pri fotografovaní v Národnej rade a na Úrade vlády SR možno o kreativite rozprávať minimálne, pretože tam máme malý časový priestor a sme vďační za zopár fotografií.

Ale aj z tých pár sekúnd s politikmi evidentne môže vzniknúť výherná fotografia Slovak Press Photo. (Prvé miesto v kategórii Aktualita na prvom ročníku Slovak Press Photo, poznámka autora)

Áno, môže. (smiech) Ale bežný pracovný deň vo vláde vyzerá inak, väčšinou sa nič nečakané nedeje. Nepísaným pravidlom je, že na politické témy sú nasadzovaní mladší fotografi, ktorí sú zvedavejší. Za tie roky sa toho človek akosi nasýti. Sú témy, za ktorými aj dnes "letím" ako šestnásťročný, nepozerám doprava, doľava. Takto zapálený som pre športové dianie.

Odvíja sa kvalita športovej fotografie od kreativity? Laikovi sa javí, že veľké možnosti sa v takejto situácii neponúkajú. Nie je to skôr o šťastí, o tom, kto skôr stlačí spúšť?

Áno, pri ihriskových alebo halových športoch o kreativite veľmi nemožno hovoriť, fotografie sú pútavé danými neopakovateľnými momentmi. Kreatívnejšie sú pre fotografa športy, kde sa môže samovoľne pohybovať, a vytvárať si tak vlastné uhly pri realizácii svojej myšlienky. No niekedy to neplatí. Na veľké podujatia, ako sú MS, ME, či svetové poháre v zahraničí z ekonomických dôvodov chodí len jeden fotograf z agentúry. A tak pri krátkom preteku nemá možnosť fotograf dostať sa na iné miesto, ako je štart a cieľ. Veľké svetové agentúry obsadzujú takéto preteky aspoň dvoma, čím majú možnosť dodať zaujímavejšie fotografie, ako len z priestora cieľa. Na olympijských hrách v Salt Lake City som stretol kamaráta, ktorý pôsobil v Deutsche Presse Agentur. Pýtal sa ma, kde sú moji kolegovia a nevedel pochopiť, že som na celej olympiáde sám. Z DPA tam boli tridsiati, rozdelení podľa konkrétnych športov. Nepozerajúc na takéto obmedzenia, so športovou fotografiou sa experimentovať dá. S časom, svetlom a uhlom pohľadu. Najdôležitejšie je byť neustále v strehu a samozrejme, danému športu i rozumieť. Nestačí prísť a neustále stláčať spúšť.

Kompenzujete prácu v agentúre vlastnou kreatívnejšou tvorbou?

Fotím dokumenty, život ľudí v rôznych kútoch sveta, no len do šuplíka, alebo ako dar pre kamarátov. Sú to fotografie, ktoré nie sú agentúrneho typu. Ak by som bol finančne nezávislý, určite by som sa vybral do sveta fotografovať zvieratá vo voľnej prírode a prírodu ako takú.

Fotografovali ste troch slovenských prezidentov. Prečo vybrali z agentúry práve vás?

Asi preto, že som bezproblémový. Nepatrím k trémistom. Nikdy som sa nevyhováral, že to z nejakého dôvodu nepôjde. Že mi niečo chýba a potrebujem to a to... A asi je na mňa spoľahnutie.
Dali mi dôveru a ja som ju využil. Keďže som fotografoval prvého prezidenta, dostal som možnosť portrétovať i druhého a potom tretieho, či aj štvrtého, to ešte neviem. Určite by to výborne zvládli aj moji kolegovia, mám však radosť, že je moje portfólio obohatené o takéto prestížne portréty.

Ako ste vedeli, ako na to, keď ste boli prvý?

Nevedel som (smiech). Tváril som sa vlažne, ale netušil som, ako na to. Prezeral som si rôzne portréty, nielen zahraničné prezidentské, ale aj hercov a iné osobnosti. Takýmto štúdiom som si našiel istú strednú cestu.

Aké štandardy by mal štátnicky portrét spĺňať?

Neviem, či je na to presná poučka, mne ju nikto nepovedal. Samozrejmosťou sú základné estetické zásady, žiadne kruhy pod očami, tiene, trochu bočné svetlo. Veľa však záleží od vzhľadu danej osoby, svetlo sa nedá nastaviť podľa matematických vzorcov, každému lichotí iné. Moja príprava spočívala v "nacvičovaní" s komparzistom, našiel som človeka vzrastom a vzhľadom podobného tomu - ktorému prezidentovi a podľa neho nastavil vhodné svetlá. Keď do ateliéru prišla samotná hlava štátu, už som len jemne dolaďoval. Čo sa týka pozadia, zvyknú sa robiť neutrálne portréty pred jednoliatym plátnom, ale videl som aj snímky pred vlajkou, knižnicou, pri kozube... Prezidentov, ktorých som fotografoval, som ako ľudí nepoznal, preto som volil neutrálne ladenie. Napríklad Václav Havel mal oficiálny portrét, ktorý si neviem predstaviť u nikoho iného, ale k nemu sedí, pretože to bola osobnosť. Zhotovil ho jeho osobný fotograf, ktorý ho dôverne poznal.

Prezidenti majú svojich dvorných fotografov? Aj naši slovenskí?

Áno, sú to fotografi, ktorí dokumentujú pôsobenie prezidenta, majú povolený vstup na miesta, kde sa my z agentúr a médií jednoucho nedostaneme. Ak mal dvorný fotograf s prezidentom dobrý vzťah, ako Tomki Němec s Václavom Havlom, podaria sa mu skvelé fotografie. Prezident mu dôveruje a pustí si ho viacej k telu. Vie, že to nezneužije. A ak by prišlo k pochybnosti, tak to spolu prediskutujú, či to uverejniť alebo nie. Neuverejňuje ich v médiách. Väčšinou sa použijú v knihách a rôznych cielených publikáciách.

Aký máte názor na oficiálny portrét súčasného českého prezidenta Miloša Zemana, ktorý okrem torza ukazuje i ruky, čím sa vymyká štandardom a preto vyvolal verejnú diskusiu?

Priznám sa, že takúto fotografiu si neviem predstaviť u našich prezidentov. Prezident Českej republiky Miloš Zeman je osoba, ktorá je v politike dlho. Je známy svojimi vystúpeniami na verejnosti a preto si to autor fotografie mohol dovoliť. A to, že vyvolal verejnú debatu, by som nevnímal negatívne, veď tak to má byť, to je dobré.

FOTOGALÉRIA: Pavel Neubauer: "Na fotke musí byť dej"

Komentáre