Život

Jozef Samek: Fotka je dobrá vtedy, keď z nej cítite dotyk

"Umelec, ktorý prežil priam rozprávkový príbeh, momentálne žije a tvorí v Dunajskej Strede. Vyučil sa autoklampiarom, po nežnej revolúcii sa venoval počítačom a grafike. Dnes sa vyjadruje cez fotky."

Anna Brozová, 26. apríla 2014 10:00

Fotograf Jozef "Jojo" Samek (1971) sa narodil a dlhé roky pracoval v Bratislave. Umelec, ktorý prežil priam rozprávkový príbeh, momentálne žije a tvorí v Dunajskej Strede. Vyučil sa autoklampiarom, po nežnej revolúcii sa venoval počítačom a grafike. Hoci sa s ním osud poriadne pohral, keď "prišiel o všetko", napokon sa mu predsa splnil sen. Už takmer šesť rokov sa vyjadruje cez fotky, "fotografiou rozpráva aj básni".

Kľúčovým dátumom bol pre jeho vysnívanú profesiu 4. september 2007: "V ten deň som si kúpil prvý fotoaparát. Bol to Olympus, od ktorého ma každý odhováral. Mne prišiel skvelý a doteraz na zrkadlovky tejto značky nedám dopustiť. Majú svoje veľké slabiny, ale majú svoje veľké výhody," uviedol v rozhovore pre TASR.

Čo vám priniesla do života fotografia?

Každodenné sebauvedomenie. S každou ďalšou fotografiou si plním ďalší sen a tým sa približujem k svojej podstate. Som trpezlivejším a zanietenejším človekom, aký som bol. Ale i rozvážnejším a hĺbavejším. Ani pri digitálnom fotoaparáte nestláčam spúšť bez rozmyslu. Fotografia je zážitkom a chcem byť naň najlepšie pripravený, aby som nepremeškal pominuteľný moment. A tak sa snažím tiež žiť - byť pripravený naplno prežiť i ten najprchavejší okami.

Ste ročník 1971, fotografovaním sa živíte zhruba šesť rokov, čomu ste sa venovali predtým?

Po prevrate som začal s výpočtovou technikou. Umožnila mi robiť veci, o ktorých som sníval a nikdy som ich nemohol robiť z toho dôvodu, že som sa narodil ako ľavák. Keď som nastúpil do základnej školy, bolo bežné, že ľavák nesmiete byť, takže som do tretieho ročníka sedával na ľavej ruke. Písanie je doteraz pre mňa absolútnou traumou. Pravopis mi nič nehovorí, bez problémov prehádžem písmená, slová, hlavne keď som pod nejakým tlakom, stresom alebo nervózny. Počítač to zmenil. Umožňoval mi tvoriť veci, ktoré som nedokázal vyjadriť rukou. Počítačom som sa venoval najprv ako grafik, robil som koláže, potom som to trošku potlačil a začal som sa venovať spravovaniu systémov. Doteraz mám počítače v malíčku, poradím si s akoukoľvek platformou.

Napokon ste s nimi predsa skončili, prečo?

Prišiel deň, keď ma život oplieskal. Neskutočne to so mnou zatriaslo. Bol to finančný krach, rodinný krach, pracovný krach. Zo spokojného života, v ktorom si bezstarostne plávate, kupujete si hračky, cestujete na dovolenky, zistíte v priebehu troch mesiacoch, že ste nie na dne, ale úplne na tom zle, v podstate tak, že ste skončili až na ulici.

Čo ste podcenili, kde nastala chyba?

Nebol som dostatočne dôsledný a nekontroloval som ľudí, ktorých som kontrolovať mal. Týkalo sa to rodinných príslušníkov, veľmi som veril. Po tej skúsenosti si stále myslím, že človek by nemal a priori neveriť. Dôvera je jedna zo základných ľudských vlastností. Je správne, keď sa môžete človeku pozerať do očí, usmiať sa a viete, že on vám úsmev vráti. Aj keď to vtedy bolo katastrofálne, prešiel čas, nadýchol som sa a povedal si - veď to nemusí byť takto dokonca. Zostalo mi pár vecí, ten Olympus, jeden malý notebook a tak začalo celé moje fotenie.

Poznamenalo to nešťastné obdobie aj vaše fotografické začiatky?

Na fotografiách to bolo cítiť a viem, že hociktorý psychiater keby videl tie fotky, tak by mal zo mňa úžasnú radosť. Aj by ma niekam zavrel a oblepil nejakou molitanovou stenou, aby som si neublížil (smiech). Pravdou je, že mi to umožnilo zbaviť sa frustrácie a niekde tam som sa našiel.

Mali ste vzory?

Zo začiatku o mne hovorili ako o novodobom Saudkovi. Veľakrát som tento výraz počul v Česku, tak som urobil hrubú čiaru a prestal som ten spôsob tvorby používať. Viem, že príde deň, keď sa k nemu vrátim, ale ešte by to bolo priskoro. Veľmi si rozumiem s Liborom Kappelom, ktorý robí fantastické, veľmi pútavé veci, ale na môj vkus veľmi šokujúce. Fotka môže šokovať, ale pre bežného človeka by nemala byť až taká extrémna.

Dnes už máte svoj vlastný ateliér. Pracujete sám alebo máte spolupracovníkov?

S manželkou. Je to pre mňa obrovská opora, ktorá ma drží pri zemi, aby som veľmi neodletel, lebo fotografia vám umožní žiť vo svojom vlastnom svete. Priložíte fotoaparát k oku a všetko sa zleje len do toho hľadáčika. Je to váš svet a nikto vám do neho nemôže zasiahnuť. Ste tam doslova bohom, môžete to čo iní nesmú, platia vaše pravidlá a môžete čo len chcete.

Venujete sa komerčnej fotografii, čo je pre vás pri fotení najpodstatnejšie? Máte špeciálny prístup?

Snažím sa ukázať človeku, ako ho vnímam. U mňa to v žiadnom prípade nefunguje tak, že niekto príde - nech sa páči, postavte sa a fotíme. Je to hlúposť! Nemôžete spraviť niekomu dobrú fotku, keď ho nepoznáte. Vždy absolvujeme rozhovor, či už trvá polhodinu, hodinu alebo hodinu a pol. Počas neho sa ja snažím s niečím zdôveriť a na oplátku sa mi klient otvorí, v prevažnej väčšine. Vstúpiť niekomu do života, to chce opatrnosť. Ja som sa naučil, že môžem ľudí posunúť tam, kam nechcú. Následok je, že fotka nie je dobrá. Človek z nej nemusí byť sklamaný hneď, ale časom.

Fotografiu ste nikdy neštudovali, na aké zamestnanie vás pripravovala škola?

Vývojový autoklampiar (smiech). Učil som sa na Strednom odbornom učilišti strojárskom v Bratislave, ale aj tam to chcelo fantáziu (úsmev).

Čo máte najradšej pred objektívom?

Vždy sú to len ľudia. Nikdy ma neoslovilo fotiť krajinky alebo zvieratá, aj keď mi ich nosia do ateliéru. Pre mňa sú dôležité reakcie ľudí, to prekvapenie v očiach, kúsok šťastia, keď otočím fotoaparát a ukážem im, ako ich vidím. Fotka je dobrá vtedy, keď z nej cítite dotyk. Nefotím modelky, ale ľudí, ktorých bežne stretávate na ulici. Sú to predavačky, pracovníčky bánk, ľudia z pošty, ktorí prichádzajú a možno majú svoj sen - byť na chvíľu hviezdou, stredobodom pozornosti a ja im tých "15 minút slávy" zvečním.

Dostali ste ponuku na spoluprácu od prestížnych časopisov Vogue Italy a National Geographic. Čo musí urobiť fotograf zo Slovenska, aby sa presadil v zahraničí?

Je to pre mňa obrovský úspech. Teším sa na to, uvidíme, ako sa to vyvinie. Sám si tú spoluprácu zatiaľ neviem predstaviť. Na módu sa pozerám svojimi očami. Napríklad tam kde sa žiada, že modelka musí byť obrovská a musí byť vidno šaty, tak ja skôr ukazujem ako zapadá do priestoru, zachytávam pocit aký voláva, keď je niečím obklopená. Možno to ich zaujalo, že ten môj spôsob fotenia je iný ako u bežných módnych fotografov.


Máte svoju najobľúbenejšiu fotografiu? Ak taká je, čo je na nej zobrazené?

Mám. Pochádza z poslednej série tzv. Červených fotografií. Je na nej moja pani, bol to pre ňu darček. K tej fotografii mám inú väzbu (úsmev).

Komentáre