Štýl

Mníška s taškou od Chanel – nemožné? Streetka vás presvedčí o opaku

"Stačí otvoriť oči a na ulici uvidíte to, o čom sa vám ani nesníva. Alebo sa stačí pozrieť na street fotografie, tie vám povedia o všetkom."

, 16. októbra 2012 13:00 Je krásne slnečné ráno. Ešte v polospánku kráčate do práce a okolie je to posledné, čo vnímate. Predierate sa ulicami, ktoré sa pomaly zapĺňajú viac či menej zaujímavými osobami. Akokoľvek ste však unavení, váš pohľad zrazu spočinie na jednej osobe - cestu vám skrížila mníška. To by ešte nebolo nič zvláštne, no v ruke ma tašku s veľkým poznávacím znakom od Chanel. Vtedy si poviete: „To by stálo za fotografiu.“ Cestou v električke si potom predstavujete, ako ste mohli zaujímavé stretnutie s radovou sestrou zvečniť na Facebooku. „Páči sa mi to“, vtipné komentáre vašich priateľov a vy ste hviezda. To je jeden zo scenárov, ktorý prináša každodenný život. Ak ale nie ste pripravení, tak momentky, ktoré rýchlo prídu, rýchlo aj odídu.

Vo svete, ale aj na Slovenskú sú však ľudia, fanúšikovia, ktorí s fotoaparátom na krku striehnu práve na takéto zábery. Môžeme ich nazvať lovci momentov, no v skutočnosti sa nazývajú street fotografi. Tento zaujímavý druh umenia má svoje presné pravidla, podľa ktorých vieme rozlíšiť, čo je street fotografia a čo je obyčajný situačný záber alebo reportážna fotografia. Riadi sa hlavne morálnymi zásadami. Preto napríklad ak človek, ktorého ste si práve odfotili, má voči tomu výhradu, vašou povinnosťou je fotografiu vymazať.

Jedným z fanúšikov, lektorov a človekom, ktorý robí najväčšiu osvetu street fotografie na Slovensku, je Radovan Mišík. Práve on nás previedol témou a priblížil svoju fotografickú kariéru, a porozprával nám aj niečo o blížiacich sa workshopoch.

Prečo ste sa rozhodli fotiť ulicu, čo Vás na nej upútalo?

Ulica je skvelá a streetfoto je pre mňa jednoznačne najzaujímavejší foto žáner, aký poznám. Vnímam ho ako možnosť zachytiť „skutočný život - skutočných ľudí“. Ľudia sa na nič nehrajú a nič nie je strojené. Nikomu neprikazujem ako sa má na fotografii tváriť, každý človek vyzerá „skutočne“ a prirodzene a mňa láka zobrazovať realitu obyčajného života čo najvernejšie. Strojenosť a pózy nemajú v street fotografii čo robiť. Úplne každý dej, ktorý sa odohráva kdekoľvek vo svete má niečo, čo je v daný okamih to najzaujímavejšie, niečo čo daný dej vystihuje. Hovoríme tomu „rozhodujúci moment“ a práve ten sa snaží street fotograf na fotografii zachytiť. Vďaka fotoaparátu sa dajú rôzne pouličné gestá a situácie zmraziť v stotinách sekundy a práve to je to najzaujímavejšie.


Kedy ste začali fotiť ulicu?

Na začiatku som fotil úplne všetko, čo sa mi zdalo krásne a ľudskému oku lahodiace. Od krajinky, portrétov až po makro fotografiu, kedy som sa plazil po petržalských lúkach v snahe zachytiť rôzny hmyz, najčastejšie lúčnych koníkov. Po pár mesiacoch môjho „všetkofotenia“ som začal zisťovať, že mi kompakt prestáva stačiť a kúpil som použitú zrkadlovku CANON 400D, ktorú používam dodnes. Na jednej prechádzke v meste, keď som fotil budovy, spozoroval som ako na lavičke posedávajú staršie babičky. Myslím, že všetky mali sukne a jedna babička do očí bijúce podkolienky. Veselo vykecávali a všetky lízali nanuky. Zdalo sa mi to ako niečo, čo sa len tak často nevidí. Nepozorovane som sa priblížil a urobil tak svoju prvú street fotografiu – to bolo leto 2008. Odvtedy som sa začal o tento žáner zaujímať viac. Informácie som čerpal najmä z internetu. Našiel som články od Jula Kotusa, ktorý sa venuje aj street fotografii. Práve od neho som sa veľa naučil. Všetky ostatné žánre som úplne vypustil a venoval som sa len tomu, čo ma najviac lákalo – fotografii ulice. Moju fotografickú tvorbu veľmi ovplyvnili rôzne amatérske fotosúťaže. Keď som videl, že som sa umiestnil na popredných miestach v rámci súťažných parkových výstav v Bratislave, v Piešťanoch, v Trnave a v Nových Zámkoch, usúdil som, že mám asi na street fotografiu talent. Tieto pocity ma poháňali vpred a snažil som sa neustále zdokonaľovať. V roku 2009 som spolu s Romanom Hajnalom založil portál streetphoto.sk, na ktorom sme uverejňovali rôzne edukačné články a rozhovory s osobnosťami street fotografie vo svete. Snažíme sa tento krásny žáner spropagovať širokej verejnosti.

Ako komunikujete a spolupracujete s ľuďmi, ktorých fotíte na ulici?

Všetko závisí od človeka, ktorého idem fotiť a od deja, ktorý práve prebieha. Napríklad dedko líže zmrzlinu. Snažím sa ho nejako zaujímavo odfotiť tak, aby som ho pri jeho činnosti nevyrušil. Buď ho odfotografujem tak, že si mňa vôbec nevšimne, alebo idem rovno pred neho a exponujem tak, aby nestihol zareagovať - čo najrýchlejšie. V tomto druhu fotografie ide o stotiny sekundy. Od ľudí som vzdialený cca meter, meter a pol. Na ľudí sa usmievam a snažím sa navodiť príjemnú atmosféru. Úsmev robí naozaj zázraky. Ten človek sa často usmeje tiež, keď ma zbadá, že ho fotím. Väčšinou sa ma potom opýta, kde bude ta fotka uverejnená a prečo som ho vlastne vyfotil. Snažím sa s ľudmi komunikovať a vysvetliť im prečo sú práve oni hlavným objektom mojej fotografie. Určite nie je dobré, ak niekoho odfotíte, otočíte sa a idete preč. Pôsobí to nedôveryhodne a provokačne, hlavne v dnešnej dobe.

Máte aj nejakú bizarnú fotografiu, ktorá sa Vám podarila odfotiť?

Bizarná asi nie, ale taká jedna zaujímavá vznikla v starom meste. Podarilo sa mi zachytiť mníšku, ktorá niesla v rukách luxusnú tašku od značky Chanel. Túto fotku mám veľmi rád. Je to taký kontrast, asketického skromného povolania a luxusného života. Nepríjemné situácie sa mi zatiaľ vyhýbajú, aj keď som zažil aj trochu vyhrotené situácie. Chlapík po mne kričal, prečo ho fotím. Po diskusii som fotku na jeho žiadosť vymazal. Zastávam filozofiu, ktorú aj praktizujem: ak ľudia vyslovene nechcú, aby som ich fotografiu publikoval, tak ju vymažem. Moje správanie na ulici je často ovplyvnené mojou náladou a pocitmi. Sú aj dni kedy len fotím a úvodnú slovnú komunikáciu nechám na vyfotografovanej osobe. Samozrejme sa potom dávam ihneď do reči a nikdy svoj „objekt“ neignorujem. Hlavne sa vždy na ulici usmievam.


Fotíte iba v Bratislave alebo máte zmapované aj iné kúty Slovenska či sveta?

Na Slovensku som fotil okrem rodnej Bratislavy aj v Nitre, Nových Zámkoch, Poprade, Piešťanoch a Trnave. Ak idem napríklad s rodinkou na výlet do Tatier, pofotím si dianie na dedinkách aj tam. Najradšej fotografujem v zahraničí, cítim sa tam slobodnejší a mám tam z ľudí lepší pocit. Viac si všímam zaujímavé situácie a vznikajú tam lepšie snímky. Zatiaľ sa mi podarilo fotografovať v mestách ako Amsterdam, Paríž, Praha, Budapešť, Viedeň a na Malorke. Mám rád a vyhľadávam ulice, kde je čo najviac ľudí. Riadim sa pravidlom „čím viac ľudí, tým viac zaujímavých momentov“.

Je rozdiel, keď fotíte Slováka a napríklad Holanďana, či Brita?

Je to diametrálny rozdiel. V zahraničných metropolách je viac turistov. Ľudia sú otvorenejší a zvyknutí, že ich niekto odfotí. Na Slovensku sa najľahšie fotí v Bratislave, v menších mestečkách sú námestia väčšinou prázdne. A ľudia si Vás viac všímajú. V zahraničí, napríklad vo Viedni, to ľudia neriešia, sú na to zvyknutí. Keď potom komunikujeme, tak mu poviem, že na ňom bolo niečo zaujímavé. Môj sen je fotiť ulice v New Yorku.

Ako často fotografujete ulicu?

V minulosti to bolo aj tri krát do týždňa, teraz je to naozaj len občas. Som spoluzakladateľom bratislavského fotoklubu NOBAF s ako partia fotonadšencov chodíme po výletoch doma aj v zahraničí. Vždy sa samozrejme aj „streetuje“ a je skvelé, ak si večer pri pive porozprávame aké neopakovateľné momenty sme na ulici zažili.

Rado ako Vás vnímajú iní fotografi ?

To je ťažká otázka ale myslím, že ako fotografa, ktorý ide na ulici „priamo na vec“. Ak vidím niečo zaujímavé, tak okamžite sa tam rozbehnem a v rýchlosti fotografujem. Je to ale invididuálne, každý má iný prístup.

Ako je na tom street fotografia na Slovensku, má veľa fanúšikov ?

Určite sa nájde veľa ľudí, ktorých si tento krásny žáner získal ale pred pár rokmi bol možno ešte populárnejší. Myslím a pevne verím, že aj portál streetphoto.sk sa trochu postaral o rozvoj tejto fotografie. Poznám veľa kamarátov čo fotia „street“ na vynikajúcej úrovni. Teší ma, že vidím pokrok aj na ľuďoch, ktorí boli na mojom workshope a keď sa teraz pozerám na ich súčasnú tvorbu, tak je vidieť krásny pokrok.

Čo by ste chceli povedať svojou fotografiou?

Chcem ukázať ľuďom tie okamihy z ulice, ktoré si bežní ľudia nevšímajú. Sú zamyslení a nevnímajú tak okolie. Prostredníctvom fotografií sa snažím sprostredkovať iným ľuďom to, čo vidím a považujem za zaujímavé, teda to, čo prináša život sám.

Je hľadanie unikátneho záberu takým hrabaním sa v kope blata, kým nájdete diamant?

Myslím si, že áno. Častokrát sa na „streetkach“ zobrazuje vzájomné prepojenie ľudí a neživých predmetov na ulici. Chce to mať dobré oko a poriadne si periférne všímať úplne celú ulicu. Veľakrát ide doslova o hľadanie diamantu.

Ako chcete spopularizovať ešte viac street fotografiu?

V spolupráci s Robert Vano Gallery plánujeme v Bratislave, Prahe, Viedni a možno aj v Budapešti workshopy na tému street fotografia. Bude to teoretická časť, kde sa pozhovárame, ako pristupovať k ľuďom, ktorých ideme fotiť. Ďalej preberieme čo je to tá street fotografia, ako si vybrať správne miesto, čas a veľa ďalších užitočných vecí. Určite bude veľmi dôležité prebrať si pravidlá, povinnosti a zákony, aby sme vedeli čo všetko si na ulici môžeme dovoliť (Občianske právo a street fotografia).

Akou technikou plánujete na workshopoch fotiť?

Street fotografia sa dá fotiť na úplne každý fotoaparát. Ku dobrej fotografii napomáha čo najrýchlejšie zaostrenie aparátu. Ide o stotiny sekundy a preto je nepríjemné ak vám utečie skvelý moment len preto, že váš aparát nestihol exponovať. Vo svete sa používajú najčastejšie 35 a 50mm objektívy. Ja fotím najradšej na „ultraširoký“ objektív Tokina 11-16, kde sa pohybujem skoro stále na 11mm a tak zachytávam uhol až 104 stupňov. Perfektnú street fotografiu viete urobiť aj obyčajným kompaktom a v prípadne šťastia aj mobilom. Na workshope sa ale o technike dozvie každý viac.

Ako by ste motivovali mladých fotografov, aby sa dali na dráhu street fotografie?

Trendom momentálne je, že fotografi sa snažia fotiť svadby, portréty či spoločenské akcie. Dôvod je jednoduchý. Plynú im z nich finančné prostriedky na živobytie. Street foto je na tom presne opačne. Pokiaľ nie ste fotograf medzinárodného formátu, fotky sú nepredajné. Riadim sa filozofiou, že každý dej má nejaký moment, ktorý vystihuje jeho podstatu. Ulica prináša širokú škálu rôznych momentov a situácii. Jazyk, ktorý sa dotkne zmrzliny, noha, ktorá došľapáva na zem či už spomínaná mníška s kabelkou Chanel. Je to fascinujúce. Každý by si to mal vyskúšať a zažiť aké je úžasné zachytávať ulicu. Život sám o sebe je najlepšou motiváciou a inšpiráciou aj pri street fotografii.

Autor fotografií: Radovan Mišík, www.radovanmisik.com

Komentáre