Hudba a film

M. MALÁTNÝ: Vidieť Jiřího Suchého pri práci ma nabíja

"Líder skupiny Chinaski začínal s hudbou už na strednej škole. So spolužiakom Pavlom Grohmanom založili skupinu Starý hadry. O niekoľko rokov neskôr začali používať názov Chinaski. "

TASR, 30. júna 2015 11:00 Rodák z Jičína Michal Novotný (*30.6.1970), líder úspešnej českej skupiny Chinaski, vyštudoval herectvo na Divadelnej fakulte AMU. Prvé angažmán dostal v roku 1994 vo Východočeskom divadle Pardubice a tam si zmenil priezvisko na Malátný.

S hudbou začínal už na strednej škole, v roku 1987 založil so spolužiakom Pavlom Grohmanom skupinu Starý hadry. V roku 1989 si názov skrátili na St. Hadry. Od roku 1994 už používajú názov Chinaski. V novembri 1995 vydali prvý album Chinaski. V októbri 1997 vydali druhý album Dlouhej kouř a v septembri 2005 vyšiel veľmi úspešný album Music bar s megahitom Tabáček. Aj vďaka tomuto albumu vyhrali Chinaski anketu Český slávik za rok 2005 v kategórii skupiny.

Na svojom konte majú dnes 16 radových albumov a kompilácií, najnovšia štúdiovka Rockfield vyšla v októbri 2014. Kapela ju nahrávala v Anglicku a vyniesla jej ocenenie českej hudobnej akadémie Anděl v kategórii skupiny za rok 2014.

Michal je ženatý, doma ho čakajú tri "baby", manželka Petra a dcéry Kateřina (2009) a Frída (2014). Presne o dva dni, 30. júna oslávuje Michal doma, aj s kapelou 45. narodeniny. Príma dôvod na stretnutie a rozhovor pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre myšlienky. Jedno aj druhé sa pred pár dňami udialo.

Na úvod dovoľte ujasniť si vaše priezvisko. Narodený ako Novotný, na plagátoch a platniach ako Malátný. Tak aké priezvisko máte zapísané v občianskom preukaze?
Michal Novotný.

A na ktoré meno počúvate, Novotný alebo Malátný, na aké meno vám chodí inkaso a faktúry?
Počúvam na obe. Pseudonym Malátný som si zvolil pred 20-timi rokmi. Asi posledných päť rokov, keď predstavujem kapelu, tak sám seba predstavujem ako Michal Novotný. Nikoho to však nezaujíma a všetci ma berú ako Malátný. V bankách aj u dodávateľov energií a médií pre domácnosť či havarijnej poistke som Novotný.

Ako vám ten pseudonym vznikol?
Nastúpil som v roku 1994 do angažmán vo Východočeskom divadle v Pardubiciach. Prvý deň som sa tam všetkým predstavoval ako nový kolega. V divadle už boli traja s priezviskom Novotný. Herci manželia a tretí Novotný v technike. Takže cha-cha, ako sa to bude pliesť. K tomu herec Pavel Novotný, to je dvojmetrový chlap. Prišiel za mnou a zo špásu povedal – Novotný som tu ja. Na to som reagoval – tak ja budem – a kecol som prvú blbosť, ktorá ma napadla – tak ja budem napríklad - Malátný. Vedľa mňa stál spolužiak Jirka Kuldan, ktorý tiež nastupoval a ten reagoval – super, tak ja budem Svieži. Takže sme boli dvojica Malátný – Svieži. Znie to ako vtip, ale je to tak. V civilnom živote som Novotný, na javisku a pódiu som Malátný.

Akadémiu ste vyštudovali v Prahe, s divadlom ste začínali v Pardubiciach. Ale narodili ste sa v Jičíne.
Áno, a viac ako 40 rokov som pyšný Jičíňák. Pražák som totiž iba dva roky.

Herec, spevák a muzikant, to možno naznačuje pôvod z umeleckej rodiny. Platí to vo vašom prípade?
Nie, rodičia sú učitelia. Mamka učila matematiku a fyziku, otec zemepis a telocvik. Jediný umelecky založený v rodine bol starý otec z matkinej strany. Ten, žiaľ, zomrel rok pred mojím narodením. Vraj to bol veľký komik, hral na husle, na ťahaciu harmoniku, hral divadlo. Bývali sme v obci, ktorá sa volá Konecchlumí u Jičína, bývali sme v hostinci, ktorý postavila moja prababička, v nej hrali môj dedo s babičkou divadlo. Hovorili mu konecchlumský Vlasta Burian. Bol vraj veľmi dobrý a vtipný.

Aké detstvo ste mali, boli ste stále pod učiteľským dozorom?
Na základnej škole, na prvom stupni ma mala učiteľka, ktorá bývala v rovnakej bytovke. Takže ja som často prišiel zo školy a naši už vedeli, čo v škole bolo, pretože mamka stretla moju učiteľku. Bol som trocha viac sledovaný, ale detstvo som mal príma.

Chodili ste do hudobnej školy?
Nie. Ja som vlastne samouk. Ale neskôr som chodil v piatok popoludní k jednému pánovi a hrali sme na gitarách country songy. Bol to zarytý bluegrassista, stále chcel, aby som hral s prstienkami. Úprimne povedané, veľmi ma to nebavilo, ale naučil som sa základné akordy. Pamätám si, že ma to začalo baviť v tej chvíli, keď som v rádiu počul Mira Žbirku a Biely kvet. Mohol som mať dvanásť – trinásť. Zistil som zrazu, že tá pesnička je na tri akordy, ktoré viem a som schopný si ju zahrať. A v tej chvíli ma to chytilo.

Takže v rodine vás nenútili k spevu a hraniu pri nedeľných návštevných popoludniach?
Nie. Akurát, keď sme u babičky opekali podvečer špekáčiky, tak ma párkrát presvedčili, aby som zahral na gitare. Rád som hrával pesničku Náklaďák (poznáme z repertoáru Petry Černockej, pozn. TASR).

Aký ste boli stredoškolák?
Priemerný, na Gymnáziu v Jičíne. Nebol som jednotkár, ale trojky som tiež nemal. Taký dobrý dvojkár.

Kedy ste sa rozhodli pre herectvo, kde bol ten prvý impulz?
Vlastne ten úplne prvý impulz bol v prvej triede na základnej škole. Keď sme prišli prvý deň do školy, tak sa pani učiteľka pýtala, deti, kto z vás má rád básničky? Prihlásilo sa jedno dievčatko a ja. Ostalo nám to a celú základnú školu sme recitovali na súťažiach, na vítaniach občanov, v domove dôchodcov, na konferencii KSČ a SZM. Keď som v ôsmej triede, vo februári 1984 recitoval na okresnej prehliadke, tak tam za mnou prišli ľudia z amatérskeho divadelného súboru Suterén, ktorý fungoval v Jičíne. Povedali mi, že sa im páčilo, ako som recitoval básničky a či by som nechcel s nimi hrať divadlo. Tak som vo februári 1984 začal hrať divadlo a zároveň v tom istom mesiaci som si kúpil prvú elektrofonickú gitaru. Takže, začalo to zároveň, divadlo aj hudba. A drží ma to doteraz.


O futbal alebo iný šport ste nemali záujem ako väčšina chalanov v tom veku?
V piatej triede mi moja matka povedala, že som už veľký a že by som mal začať niečo robiť. Šport alebo niečo iné. Alebo nechceš hrať na gitare? Požičala od kolegu fyzikára zo školy gitaru a začal som hrať country štýl. V osmičke som chodil mesiac na brigádu, zarobil som si 1.900 korún a 1.750 stála tá gitara značky Jolana.

Ak dovolíte, ďalšia séria otázok je spojená so slovom prvý, prvá, prvé. Začíname spievaním, prvá pesnička, ktorú ste si spievali?
Asi ľudovky, ktoré spievali naši v aute počas cesty k babičke. Jedna z nich je: „Čie sú tie kone vo dvore, vo dvore, vo dvore.“

Prvá, ktorú ste vedeli zahrať na gitare?
Měl v ramenou, víc než se zdál a v očích místa vzdálená ... Takže Náklaďák, v českej verzii to spievala Petra Černocká.

Kedy ste zložili prvú pesničku?
Prvé pesničky sme začali skladať už v siedmej, ôsmej triede. Hrali sme si skladby od Kiss či AC/DC a na to skladali vlastné texty, napríklad na spolužiakov. Asi najstaršia pieseň, ktorú sme s Pavlom Grohmanom zložili, sa volala „A je to holka hezká, která mě nechala stát dneska“. Bola jedna z prvých, ak nie prvá, ktorú sme skúšali, ale nikdy sme ju nehrali. Medzi tie prvé patrí aj skladba Punčocháče, tú hráme na koncertoch dodnes.

Spomeniete si aj na prvé vystúpenie?
Prvú kapelu som mal už v šiestej triede. Akurát že sme nevedeli na žiadne nástroje hrať. Hrali sme na playback. Vyrezali sme si gitary z tvrdého papiera, urobili sme si parochne, oblečenie a pustili z kazeťáku AC/DC, Queen aj Boney M. Takže ako playbacková kapela sme mali prvé vystúpenie v roku 1986. Ako skutočná kapela sme mali prvé vystúpenie v roku 1988, bolo to v dedinke Robousy u Jičína v hostinci, kde hrala skupina Dr. Mozse a my sme im robili predkapelu. Hrali sme päť pesničiek, jednou z nich boli Punčocháče.

Aký bol prvý honorár?
Náš honorár v Robousoch bol sto korún, zaplatili sme hostinskému nájom, ostalo nám 30 korún a za tie sme si kúpili pivo (úsmev).

Dostávame sa ku skupine Starý hadry.
To bolo v čase, keď sa nám podarilo získať skutočné nástroje a začať hrať. V tej dobe bolo pravidlom, že každá kapela mala svojho zriaďovateľa. A toho sme si zháňali aj my. Asi 20 km od Jičína je zámok Staré hrady, kde je Pamätník národného písomníctva. Tam bola organizácia SSM (Socialistický svaz mládeže) a tú sme oslovili, že my budeme kapela a vy naši zriaďovatelia. Urobili sme tam koncert, zišlo sa veľa mladých ľudí. Mali sme už desať svojich piesní, pridali sme niečo od Black Sabbath a AC/DC. Hrali sme ako Starý hrady a tam nás po koncerte premenovali na Starý hadry. To všetko sa odohralo v októbri 1988. Potom sme vždy na jar a jeseň hrali v nejakom hostinci okolo Jičína. Nahrali sme dve kazety s pesničkami.

A kedy sa Starý hadry zmenili na Chinaski?
Názov Starý hadry nám vydržal až do roku 1994, keď sme usúdili, že s týmto názvom neurobíme dieru do sveta. Tak sme sa rozhodli zmeniť názov na Chinaski. Ale Starý hadry bolo úžasné obdobie, študentské roky, keď sme počúvali heavy metal a prišiel punk. Veľmi sa nám páčilo, ako tí punkáči nevedia hrať a pritom to nevadilo. Vedeli totiž zo seba tú radosť vykričať. Vyholili sme si hlavy a chceli sme hrať punk.

Z ktorého plagátu alebo časopisu ste "opísali" názov Chinaski?
Starý hadry fungovali v roku 1992 na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení, teda ja a Pavel Grohman, k tomu ešte herci, herečky a režiséri, jednoducho partia na vysokej škole. Po skončení sme sa rozpŕchli, každý do iného divadla. Asi rok sme nehrali. Od môjho profesora spevu Jiřího Slupku Svěráka, známeho to pražského bluesmana, som dostal na prečítanie knižku Charlesa Bukowského Všechny řitě světa i ta má, z ktorej som sa úplne zbláznil. Po tej ročnej pauze sme vystúpili ako predkapela Hudby Praha pri koncerte Na Chmelnici. Pozvali sme všetkých kamarátov. Tí povedali, že super, ale už to nie sú Starý hadry. To bolo dôvod zmeniť názov. Tak sme spolu s Pavlom Grohmanom vymysleli, že sa budeme podľa postavy z tej Bukowského knižky volať Chinaski.

V novembri 1995 ste vydali eponymný album Chinaski. Aký to bol pocit mať v ruke svoje prvé cédečko?
Krásny. V dobe jeho vydania sme hrali už desať rokov. Bol to náš veľký sen – niekedy, aspoň raz v živote vydať platňu. Za desať rokov sme už mali veľa pesničiek. Mali sme šťastie, stretli sme človeka, volá sa Milan Pešík, je to taký náš guru, a jeho sme ukecali, aby nám vydal prvú platňu. Súhlasil s podmienkou, že potrebujeme dobrého producenta. Aj jeho zabezpečil on, nebol to nik iný ako Radim Hladík. Radim prišiel na náš koncert, rozobral ho do bodky, povedal nám aj to, že hrať veľmi nevieme, ale v tých pesničkách niečo je. Dostali sme od neho základnú školu, ako sa aranžuje pesnička, ako sa tvorí jej inštrumentácia. Prvú platňu sme nahrávali v štúdiu Propast u Petra Jandu, nahrávali sme analógovo. Strávili sme tam 14 dní a bolo to perfektné.

V roku 1997 ste vydali druhý album Dlouhej kouř, z nej sa za tri mesiace po vydaní predalo viac ako 15 tisíc výliskov. V ankete Český slávik ste sa premiérovo – aj vďaka tomuto albumu – umiestnili na 48. mieste.
Z debutového albumu sa predali asi dve tisícky platní, pri druhom Dlouhej kouř sa dve tisícky predali už za prvý týždeň. To bolo znamenie, že sa niečo deje. Začali nás hrať v rádiu, pozývať do televízie, mali sme veľa koncertov, hrali sme všade, kde sa to dalo. V rokoch 1997, 1998 a 1999 sme odohrali 200 koncertov ročne. Bolo to šialené, ale bola to najlepšia škola. To, čo sa naučíte počas jedného koncertu na pódiu, to v skúšobni hľadáte týždeň aj viac. Radim Hladík nám pomáhal aj pri zostave playlistu, urobil s nami tri platne, aj tú tretiu 1. signální (1999). On má leví podiel na tom, že táto kapela sa posunula smerom hore.

Meradlom popularity je aj anketa Český slávik. Za rok 1997 ste sa premiérovo dostali na 48. miesto. Ale rok nato ste už boli na štvrtom mieste. Aj za rok 1999 na štvrtej pozícii.
Taký skok, to bol veľký úspech. Je fakt, že potom na štvrtom mieste sme boli viackrát, než sa nám podarilo dostať sa "na bedňu". Jeden z prvých vrcholov bol rok 2005, keď sme dostali zlatého slávika, dostali sme aj prvého Anděla. S pesničkou Tabáček sme všetko búrali.

Ako sa pozeráte dnes na popularitu, ktorá vo vašom prípade začala pár mesiacov pred rokom 2000 a trvá dodnes?
Viete čo? V tom malom českom rybníčku s tou popularitou opatrne. Ľudia na ulici ma nezastavujú, občas sa s niekým vyfotím, občas sa niekomu podpíšem, ale v podstate sa vôbec nič nedeje. Cestujem električkou, žijem normálny život. A na tom si zakladám, chcem žiť úplne normálny civilný život, aby som mal o čom písať. Neustále cestujem mestskou dopravou a veľakrát sa mi to oplatilo. V metre alebo električke som počul veľmi veľa vecí, ktoré počujete v našich textoch.

Veľmi rýchlo ubehlo tých 20 rokov od vydania vášho debutového albumu. Oslávili ste ich na vypredanom megakoncerte v pražskej O2 Aréne, kde bolo 16 tisíc fanúšikov.
Úprimne povedané, neužil som si veľmi tento koncert. Je to skvelé, mať plný taký obrovský barák, ale bol to poriadny stres. Nebolo kedy si to vyskúšať, Arénu si nemôžete prenajať na dva dni a tam to skúšať. Takže šou sme postavili aj na efektoch, ktoré sa prvýkrát vyskúšali až priamo na koncerte. Zároveň sa to celé nakrúcalo. Ja na tento koncert nespomínam rád, mali sme generálku, kde som sa veľmi vyšťavil a večer som už tak nemohol. Ale to vôbec nevadí, pretože tých 20 rokov sme oslávili. Bolo to pekné a z čoho mám najväčšiu radosť, že v dvadsiatke sa nám podarilo zobrať všetky sily, čo nám ostali a nahrať novú platňu (Rockfield).

To chcete povedať, že už nemáte sily? Však ste všetci ešte mladí, začínajúci štyridsiatnici a ešte mladší.
Nájdu sa ešte. O2 Arénou sa náš skvelý rok 2014 začal. Potom prišli majálesy, kde sme boli ako headlineri, po nich super festivalová sezóna, všetko fungovalo výborne. Vyžmýkaní a vyšťavení sme po náročnom lete odišli do Anglicka, kde sme nahrali novú platňu Rockfield. Mám pocit, že sa tá kapela znova zrodila, podarilo sa to znova nakopnúť. Chodí na nás veľa ľudí, ktorí predtým o Chinaski nevedeli, alebo ich to nezaujímalo a dokázali sme ich podchytiť.

Novú etapu už trocha avizovali dve novinkové pesničky Hlavolam a Stížnost na kompilácii Best Of Chinaski – 20 let v síti.
To bola prvá spolupráca s anglickým producentom Gregom Haverom, ktorý potom s nami urobil celú platňu Rockfield. Dávali sme si otázku, kam posunúť celú tú platňu. Už sme mali v Čechách viacerých producentov, Radim Hladík, Michal Dvořák, tak sme si povedali, že to skúsime s niekým z cudziny. Boli trocha obavy, ako to dopadne, keď nám Angličan nerozumie, o čom spievame. Ale vyšlo to.

Poďme sa pozrieť na vašu úspešnú dráhu cez niektoré vaše pesničky. Hneď prvou bude 1. signální.
Hudbu napísal Franta (Grohman). Pamätám si, že text som písal niekedy v lete 1998. S bratom a našimi kočkami sme odišli na Moravu, že sa pozrieme do niektorých vínnych pivníc. Skončili sme v Bzenci, nad ním je malá zrúcanina hradu. Tam sme spali pod širákom a večer sme vyrazili do dediny, v ktorej pivnici nám nalejú. Cestou z pivnice na hrad som vymyslel slová ako: ...možná za spustu dní, jednou ti to budu všecko vyprávět...

Druhou je hit Klára.
Klára je pesnička, ktorá na platni vôbec nemala byť. Je z roku 2000 z platne Na na na a jiné popjevky. Išli sme do štúdia s novým producentom Michalom Pekárkom. Hovoril – je to dobré, ale chýba mi na tej platni taká ľahká pesnička, nemáte ešte niečo? Mal som v počítači ešte tento hudobný nápad, ale zdalo sa mi to veľmi lacné. Doniesol som to, Pavel Grohman doniesol hneď ďalší deň základ textu, tak sme to skúsili. Do týždňa sme ju dokončili a nahrali, bola akoby do počtu na tejto platni. Nakoniec z toho bol veľký hit.

Keď poviete Chinaski, väčšina bude odpovedať – Tabáček. Alebo nie?
To je práca Frantu Táborského a Pavla Grohmana. Ja som v tej pesničke nič nevymyslel. Neviem, čo by som k nej povedal. Iba to, že si myslím, že to Pavel napísal o mne. My dvaja sme totiž dosť bojovali. On bol strašný workoholik, pracant a "tlačič". Pritom ja som fatalista, nechať tomu voľný priebeh a ono to príde. Jeho môj prístup veľmi hneval, takže ten text: ... možná sem línej čím dál víc... je o mne. Noviny si přečíst, pak si dát cigáro a všecko v klidu ..., to bolo na mňa. (úsmev)

Na záver aktuálny hit Víno.
To je ďalšia náhoda. Prišli za nami producenti seriálu Vinári, aby sme im napísali titulnú pieseň k seriálu. Volá sa Vinári, ale chceme pieseň nie o víne na Morave, ale o tom, ako Pražáci idú popíjať na Moravu. Cestou na stretnutie s nimi som v aute vymyslel "...my máme rádi víno..." a to som im zaspieval. Vzali to a my sme šli do štúdia nahrať pesničku. Producent Greg Haver priletel z Nového Zélandu, nahral to s nami, pesničku sme im doniesli a oni povedali – to je škoda, toto nám v rádiu hrať nebudú. Odpovedali sme, že inú ale nemáme. Ich odpoveď znela – škoda, že to nevyšlo. Pesnička nemala byť na novej platni, nakoniec bol z toho hit, ktorý sme ale na platňu museli dať. Niekedy vyjdú veci, do ktorých nevkladáte nádej, urobíte ich z povinnosti a ono to nakoniec klapne.

Za tých viac ako 20 rokov hrania máte zážitkov viac než dosť. Kde všade ste už hrali?
Hrali sme v base, na Pankráci v Prahe, hrali sme v podpalubí lode, hrali sme v Hollywoode na ulici pod palmami, na zjazdovke, v Kosove pre vojakov na vojenskej základni na korbe vojenského auta, v "bordeli", na rôznych športoviskách, vo vlaku.

Poďme trocha do súkromia, doma máte tri "baby". Ak o sa o ne staráte?
To je nesprávna otázka. Má znieť – ako sa starajú ony o mňa? (smiech). Hýčkajú si ma. Teraz vážne. Tatínek sa o nich stará, milujem ich. Snažia sa mi urobiť zázemie preto, aby som sa mohol maximálne venovať svojej práci. Vedia, že niekedy som mesiac preč, ale potom som mesiac doma. Vždy sa na seba veľmi tešíme. Keď sa niekedy stane, že už som cez mesiac doma, tak už ma posielajú preč (úsmev).

Ste vyštudovaný herec, divadlu sa nevenujete? Hudba má prednosť?
V súčasnosti hrám v dvoch predstaveniach Divadla Semafor. Jedno sa volá Osvobozené Divadlo Semafor, čo je vlastne pocta Jiřího Suchého Osvobozenému divadlu. Pán Suchý tvrdí, že keby nebolo Osvobozeného divadla, tak Semafor by nebol vznikol. Druhým je predstavenie Prsten pana Nibelunga, kde Jiří Suchý prepísal nemeckú ságu Nibelungov. Musím povedať, že hráme často, ľudia chodia a veľmi ma to baví. Je to pre mňa úžasný zážitok - vidieť Jiřího Suchého pri práci. Hrám tam rok a pol, po predstavení vždy odchádzam domov s pocitom, že písať piesne alebo piesňové texty je najjednoduchšia a najkrajšia vec na svete. A týmto ma nabíja Jiří Suchý.

Máte svoju ľudovú múdrosť či porekadlo, ktoré si občas pripomeniete?
Pár ich mám. Uzavriem to svojím mottom: "Jaký si to uděláš, takový to máš, pokud to uděláš rychle".

Čo si želáte k 45. narodeninám?
Sny, ktoré sa týkajú hudby, sa mi vlastne splnili. A splnili sa viac, než čo som sa odvážil si priať. Jediné, čo si prajem, aby som mal zdravé deti. Aby si našli svoje miesto v živote a boli šťastné.

Rozhovor s hercom, spevákom, skladateľom a lídrom známej českej skupiny Chinaski Michalom Malátným je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

ODPORÚČAME AJ:
Vo veku 91 rokov zomrel herec Ladislav Chudík
Vzniká nový tanečný veľkofilm, na konkurzy dohliadajú The Pastels
Speváčka Vanda má nový videoklip, krstil sa na Slovensku a v Argentíne
Šarmantná Francúzka Isabelle Adjaniová jubiluje

Komentáre