Cestovanie

Údolie blonďavých Pakistančanov: Ženy sú tam slobodnejšie

"Pri pohľade na obyvateľov Pakistanu by vás slovné spojenie modrooký blondiak pravdepodobne ani nenapadlo. Na Kalašov však sedí dokonale."

Danka Šoporová, 7. februára 2013 6:00

Kto sú Kalaši?

Členovia malého pakistanského kmeňa sa považujú za priamych potomkov samotného Alexandra Veľkého. Tvrdia, že macedónskeho kráľa zmohlo namáhavé putovanie do Indie, a preto sa usadil práve v oblasti Hindúkuša. Hoci genetický výskum tieto domnienky nepotvrdil, istú podobnosť Kalašom uprieť nemožno.

Kde ich nájdeme?

Podľa odhadov dnes na svete žije zhruba päť tisíc Kalašov, a to výlučne v troch izolovaných údoliach Bumboret, Rumbur a Birir, v blízkosti hranice s Afganistanom približne štyristo kilometrov severne od pakistanského hlavného mesta Islamabad. Jedná sa o úzke, vysokými horami chránené údolia, cez ktoré dômyselne preteká riečka využívaná k zavlažovaniu poľnohospodárskych surovín.

Jedným z najtypickejších produktov Kalašov je vinná réva, využívaná pri výrobe tradičného vína. Samotné dedinky tvoria zhluky jednoduchých domčekov z dreva a hliny, postavené obvykle sto metrov nad samotnými potôčikmi. Tie sa totiž pod vplyvom klimatických podmienok dokážu zmeniť na dravé, nekontrolovateľné a nebezpečné rieky.

Čím sa líšia?

I keď Kalašovia samých seba považujú za pravých Pakistančanov, tí sú voči nim radikálnejší. Niet sa čo diviť, naozaj sa v mnohom líšia. Majú špecifické náboženstvo, a preto ich značná časť moslimov zaraďuje nekompromisne medzi neveriacich.

Jeden z najväčších rozdielov sa týka práve života kalašských žien. Ten je na dané pomery až priveľmi slobodný. Na rozdiel od moslimiek nosia príslušníčky tamojšieho národa voľné oblečenie, nevyhýbajú sa turistom, maľujú sa a užívajú si pozornosť okolia. Dlhé čierne šaty skrášľujú doplnkami, náhrdelníkmi, korálkami. Vlasy si splietajú do dlhých vrkočov a zdobia čelenkami z mušlí. Nie je ničím neobvyklým uzrieť bozkávajúcich sa zaľúbencov na verejnosti, kojiť dieťa v dave, vybrať si slobodne manžela.

Pomerne ťažké to majú ženy v období menštruácie. Počas týchto dní sú považované za nečisté a musia na potrebnú dobu odísť do domčeka zvaného bašali. Tu nad nimi bdie bohyňa Dezalik. Na tomto mieste sa i rodia deti a novopečená matka v ňom prebýva ďalších 20 dní. Až po skončení rituálnej očisty má právo vrátiť sa opäť medzi blízkych.

Lipnú na náboženských obradoch

Na margo samotných rituálov je nutné dodať, že sú už po stáročia neoddeliteľnou súčasťou kalašskej kultúry. Medzi tie najvýznamnejšie patria oslavy zimného slnovratu trvajúce desať dní, no i tie s prívlastkom pohrebné. Zosnulí sa nepochovávajú do zeme, ale ležia v otvorených drevených rakvách voľne položených na „cintoríne“. Dôvod je pritom celkom prozaický – ponechanie dostatočného priestoru pre voľnosť duše.

Ako zahraniční návštevníci sa smiete miestnych slávností zúčastniť, avšak bez „vstupenky“ v podobe obetnej kozy sa to nezaobíde. No keďže nejde o zrovna najestetickejšiu a voňavú záležitosť, slabším povahám sa ich návšteva rozhodne neodporúča.

Komentáre