Cestovanie

Raňajky za 400 eur? Aj to sa môže stať, keď plány zlyhajú

"Občas sa výlet vyvíja presne podľa vašich predstáv. Pohodlná cesta, krásne zážitky a svedkom všetkého je slnko na oblohe. Inokedy sa veci skomplikujú už v prvom bode."

Romana Juhásová, 4. decembra 2013 14:00

Je piatok a ponáhľam sa na varšavskú stanicu, odkiaľ ma autobus dopraví do Berlína. Nezostala mi ani minúta nazvyš, som na mieste a sledujem, ako jeden autobus míňa druhý, no nemecká metropola nesvieti ani na jednom. Dôvod je prostý, som na zlej stanici. Príhoda, ktorá vás v danej chvíli nahnevá a rozľútostí, no po krátkom čase už iba rozosmeje. A keďže škodoradosť je najlepšia radosť, pobaví hlavne tých, s ktorými sa o ňu podelíte. Skúsenosť ma inšpirovala k zozbieraniu podobných historiek u známych a že ich nebolo málo. Možno potešia i vás.

Raňajky za 400 eur, spánok za 500

Príbeh o svojej krátkej ceste za splavovaním Amazonky nám rozpovedali dobrodruhovia zo Žiliny. „Kúpili sme si najlacnejšiu jednosmernú letenku za 400 eur, čomu zodpovedal aj počet prestupov, až tri – vo Frankfurte, v Portoriku a v Paname. Naším cieľom bolo Peru a rieka Amazonka a to bez plánu, kedy sa vrátime späť na Slovensko. V deň odletu sme prišli na viedenské letisko, kde nám oznámili, že Portoriko je americké teritórium a teda potrebujeme víza, čo sme nevedeli. Neostalo nám nič iné, ako otočiť sa na opätku. Cestou domov sme sa zastavili v Bratislave na raňajky. To bol vrchol nášho výletu.“

Lucia: „Toto leto bol môj brat na Tenerife. V deň návratu domov mu zazvonil budík, no vypol ho so slovami, že do školy nejde. Ďalšia letenka ho stála päťsto eur.“

Triumfálny návrat domov

Študent z Nitry sa na konci semestra v zahraničí vracal naspäť domov a kvôli úrazu ho transportovala poisťovňa. „Nebol som schopný ohnúť koleno, preto mi v lietadle zakúpili tri sedadlá, aby som si nohu mohol vyložiť. Keďže nebola v sádre a zranenie nebolo viditeľné, cestujúci v úplne plnom lietadle sa na mňa nepozerali prívetivo. V Zürichu, pri prestupe, na mňa zabudli s asistenciou a keď som sa sám „doplazil“ na informácie, veľmi sa mi ospravedlňovali. Ako kompenzáciu ma posadili do detského kútika s hodinou internetu grátis. Vo Viedni ma čakala sanitka, ale batožina nie.“

Bezpečnosť na prvom mieste

Ján: „Pri krátkom transfere maličkým strojom medzi Kanárskymi ostrovmi ma letuška presadila z posledného sedadla na prvé, vraj aby bolo lietadlo dobre vyvážené. Pred očami sa mi premietol život.“

Lucia: „Kamarátka letela minulý týždeň z Ríma, keď začalo horieť krídlo. Letuška sa snažila pasažierov upokojiť slovami: „Nebojte sa, tento mesiac je to už tretíkrát“.“

Anton: „Letel som jediný raz a to po noci strávenej opekaním v prírode. V batohu mi našli tri nože, na ktoré som zabudol.“

Batožinová odysea

Problémy s nadmernou batožinou, hlavne skúsenosti s nízkonákladovými spoločnosťami a výbornými nákupnými podmienkami v oblasti pobytu, sú na letiskách denným poriadkom. Cestovatelia z Nitry však batožinové komplikácie povýšili na nekonečnú odyseu.

„S kamarátkou som sa dohodol, keďže obaja máme v pláne návrat z Edinburghu, že pôjdeme spolu do Bratislavy tým istým letom. Pobalil som sa iba do malého príručného kufríka, kamarátka ma teda poprosila, či by na mňa mohla napísať jednu svoju batožinu. Mala až dve a poplatok je vysoký. Prečo nie. V deň odletu ju čakám na letisku, keď sa zrazu „privalí“ s troma veľkými kuframi. Na nahlásenie batožiny nám ostáva už len pätnásť minút a my zisťujeme, že všetka jej batožina prevyšuje váhový limit a už vôbec sa do nej nezmestí môj batoh, ktorý som tam plánoval schovať. Začíname teda vybaľovať a obliekať na seba čo najviac vrstiev. Zamestnanec letiska sa nad nami zľutuje a vraví, že tie tri kilogramy navyše si akože nevšimol. Ukazuje však na naše dva príručné kufríky s tým, že sa musia zmestiť do konštrukcie, ktorá určuje rozmery. Samozrejme, že sa tam ani jedna nevošla. Takže vyberáme ďalšie veci a obliekame na seba. Môj sa zmestil, tak sa zľutovali a pustili nás. Úspešne a celí šťastní prejdeme kontrolou a utekáme k bráne, ktorú zatvárajú o desať minút. V reproduktore už hlásia naše mená. Tam majú ale zamestnanci opäť problém s veľkosťou kamarátkinho kufra. Aj keď jej je do plaču, keďže nemáme čas, vyhadzujem jej z neho veci, aby sa batožina konečne zmestila do konštrukcie. Podarilo sa a hneď ako sa zamestnanci obrátili, kamarátka schmatne kopu vyhádzaných vecí a uteká do lietadla, ktoré čaká už len na nás. Na bratislavskom letisku čakáme na batožinu, no tá moja stále nikde. Nakoniec ku mne po páse príde roztrhaný kufor s kopou vecí na vrchu. Ale to už sme aspoň boli konečne doma.“

Na ďalšie podobné príbehy sa môžete tešiť opäť o týždeň.

Komentáre