Život

Neznesiteľný pocit bez konca: Odíde navždy a nechá vám kus seba

"Carla Richmond Coffingová a Hanne Steenová skúmali pocity ľudí, ktorí si obliekli odev po človeku, ktorý ich opustil."

, 6. júla 2014 6:00

Každý z nás už určite minimálne raz v živote zažil ten pocit, keď sa mu rozpadol vzťah, respektíve partner odišiel navždy. Je jedno, či to bolo v období, keď sa nám darilo alebo sme mali krízu. Odchod partnera, človeka, ktorý pri nás líhal a vstával každý deň, zabolí. Nie je to chvíľková záležitosť, pominuteľná zo dňa na deň. Ešte dlhú chvíľu po ňom nachádzame rôzne veci, darčeky a sms, ktoré sme si písali. No ako sa hovorí, čas vylieči všetko.

Fotografka Carla Richmond Coffingová a spisovateľka Hanne Steenová sa rozhodli pre jeden experiment, ktorý sa zaoberá touto neľahkou životnou etapou. Zachytili ľudí v takzvaných "lovers košeliach", aby zistili, čo cítia a ako sa správajú, keď si oblečú tričko, ktoré im kúpil milenec, manžel alebo priateľ. Čo tieto osoby prežívali môžete vidieť a čítať v nasledujúcich riadkoch. Ako jedna z figurantiek opísala, "bol to veľmi zvláštny pocit. Cítila som sa veľmi divne a vynorili sa mi všetky spomienky."

Skľučujúci pocit samoty a beznádeje zažila aj spisovateľka Hanne a preto sa rozhodla takýto projekt zrealizovať. "Keď som sa rozišla so svojim posledným priateľom, tak mi po ňom zostala hromada starých tričiek - zachovalých aj plných dier. Bolo mi ľúto vyhodiť ich. Milovala som jeho vôňu, cítila objatie a tak som ich stále nosila. Rozhodla som sa pre tento projekt, aby som hlbšie preskúmala, či aj iní ľudia prežívajú rovnaké pocity ako ja."

Carla a Hanne začali skúmať najbližších priateľov a rodinu, ktorí sa podujali dobrovoľne tento experiment podstúpiť. Neskôr zachytili príbehy viac než 50 žien vo veku od 16 do 90 rokov. Ak by sme mali tento projekt opísať pár slovami, tak by sme prišli na to, že zraniteľnosť je univerzálny pocit a nepozná hranice a nerozlišuje pohlavie či sexuálnu orientáciu.



Autorky projektu požiadali dobrovoľníkov, aby si obliekli odev, ktorý im po stratenom človeku ostal. Následne ich požiadali, aby vyjadrili svoje pocity. Rozhovory zaznamenávali anonymne, z ktorých neskôr urobili všeobecný finálny výstup. Nie každá dobrovoľníčka totiž chcela, aby jej výpoveď a fotografia boli zverejnené.

V projekte sa Carla a Hanne pýtajú žien na ich bolestnú skúsenosť a po čom túžia. "Chceli sme vedieť, aký vzťah prechovávajú ku kusu odevu, čo pre nich znamená, vyjadruje," hovorí spisovateľka.

Ak vôbec nejaká odpoveď existuje, tak je veľmi subjektívna. Bolesť je síce univerzálna, no závisí od toho, koľko máme rokov, aký čas od tohto momentu ubehol - či je to čerstvá záležitosť alebo od toho bolestivého momentu už prešiel nejaký ten piatok. Posúďte ale sami, čo vidíte a cítite, keď sa na ženy na fotografiách pozriete.

Fotogaléria k článku

Komentáre