Život

Keď Dávid porazí Goliáša: Toto je sedem najväčších športových zázrakov

"Viera niečo dosiahnuť je niekedy silnejšia ako ten najsilnejší a najdokonalejší tím. História nám ukazuje, že v športe to platí dvojnásobne. Pozrite si tie najpamätnejšie športové momenty!"

, 25. mája 2014 6:00

Práve končiaci svetový šampionát v ľadovom hokeji nám priniesol niekoľko prekvapení. Čierny kôň turnaja, Francúzsko, hneď v úvodnom zápase zdolal Kanadu po nájazdoch 3:2, Fíni si vylámali zuby zase na Lotyšoch a prehrali 3:2, no a Česi nezvládli zápas s Dánmi a takmer prišli o štvrťfinálovú účasť. V boji o semifinále, aj keď s komplikáciami, no favoriti prekvapenie nedovolili. Za zmienku stojí azda iba zápas Fínska s Kanadou. Mladé mužstvo zo severu Európy, ktoré postúpilo do štvrťfinále iba s odretými ušami, dokázalo pokoriť suverénnu Kanadu, ktorá už piaty raz v rade skončila pred bránami semifinále. Javorové listy sa naposledy tešili zo striebornej medaily v roku 2009 vo Švajčiarsku, keď vo finále podľahli Rusku 2:1.

Poďme ale do športovej minulosti! História nám ponúka oveľa viac a oveľa väčšie senzácie, než MS v bieloruskom Minsku. Webmagazín vám vybral sedem najväčších prekvapení, o ktoré sa dokázali "outsideri" postarať. Mužstvá alebo športovci, ktorých na začiatku odpísali, ukázali, že zázraky sa dejú a nie je ich málo. Stačí na to pevná vôľa a viera, že ak chcete, tak dokážete nemožné.

Tri sekundy, ktoré rozhodli o všetkom

Olympiáda v Mníchove v roku 1972 mnohým fanúšikom, ktorí poznajú problematiku, rezonuje ako krvavá. Teroristická skupina Čierny september uniesla a zavraždila 11 izraelských športovcov. Možno aj tieto udalosti primäli športovcov, aby zo seba vydali výkony, ktoré sa zapísali do histórie olympionizmu.



Tak napríklad fenomenálny americký plavec Mark Spitz získal sedem zlatých medailí. To by nemuselo byť až tak zvláštne, no každá z nich znamenala aj nový svetový rekord.

Najpamätnejším však ostane finálový duel medzi basketbalistami USA a ZSSR. Američania prišli do Mníchova ako jasný favorit - Deream team. Veď v 63 zápasoch neprehrali ani raz. Vo finále narazili na Sovietov. Zápas bol vyrovnaný a USA vyhrávali tri sekundy pred koncom zápasu 50:49. Potom však prišiel sporný moment, na ktorý spomínajú pamätníci dodnes. Rusi rozohrávali spod vlastného koša. Rozhodca akciu zastavil, lebo predpokladal, že Sovieti zahrali predčasne. Časomiera však išla a zaznel klaksón. Američania sa radovali. Rozhodca pri časomiere však nariaďuje odohrať ešte raz tri sekundy. Vtedy to prišlo. Sovieti z nacvičeného signálu skórujú a vyhrávajú olympijský turnaj. Američania podali protesty, no bolo im to málo platné. Basketbalisti ZSSR si prevzali na druhý deň najcennejšie kovy.

Zázrak na zelenej tráve

Ústrednou postavou ďalšieho športového zázraku je futbalista Joe Gaetjens. Tento Hajťan, ktorý reprezentoval USA na futbalových MS v roku 1950 aj napriek tomu, že nemal americké občianstvo, sa postaral o jedno z najväčších prekvapení futbalovej histórie. Americký futbalový tím nepatril v tom čase k svetovej špičke. Útočník s číslom 8 na drese sa postaral o to, že amerických futbalistov spoznali aj v Mekke futbalu v Anglicku.

USA shock England in 1950- The miracle on grass by axristone

Angličania hrali svoj prvý svetový šampionát. Dovtedy totiž nemali za potrebné niekomu dokazovať, že sú najlepší. Gaetjens im však hrebienok pýchy a sebavedomie zrazil na úplné dno. USA hrali v 2. skupine. So Španielmi prehrali 3:1 a s Čile 2:5. Druhý zápas s Anglickom mal byť pre kolísku futbalu iba formalitou a otázkou skóre. Prišla však 37. minúta a Gaetjensová chvíľa slávy. Strelil jediný a víťazný gól USA. Tento gól sa stal symbolom toho, že podceňovať slabšieho súpera sa neoplatí.

Neohrozený antukový kráľ padol

Rafova slávna cesta začala v roku 2005. V tomto roku získal svoj prvý Gran Slam v kariére. Na oranžovej antuke v Paríži sa tešil z výhry na Roland Gaross. Počas roka získal 11 z 12 titulov turnajov hraných na antuke. Stal sa druhým mužským tenistom po Borisovi Beckerovi, ktorý sa ako tínedžer dostal na 2. miesto rebríčka ATP a prvý Španiel, ktorý v koncoročnom hodnotení skončil tak vysoko.

V roku 2006 vyhral všetky zápasy, ktoré hral na antuke. Uštedril Rogerovi Federerovi prvú porážku v tomto roku v Dubaji. Federera opäť porazil vo finále na turnaji v Monte Carle a vo finále na turnaji v Ríme (oba turnaje sú zo série ATP Masters Series).

Rafa Nadal vs. Robin Soderling by vamosrafelnadal

Nadal prekonal rekord Guillerma Vilasa v počte zvíťazených zápasov na antuke, keď zvíťazil v prvom kole French Open. V tom istom turnaji opäť zvíťazil, tým, že vo finále porazil Rogera Federera. S Federerom sa vo finále streli ešte na turnaji Wimbledon, kde zvíťazil Roger Federer.

Prišla však osudná nedeľa 31. mája 2009. Nadal išiel do osemfinále Roland Garros suverénne, veď turnaj od roku 2005 ani raz neprehral. Mal to byť jeho rekordný piaty triumf. Do cesty sa mu však postavil Švéd Robin Söderling. Nenápadný tenista po setoch 6:2, 6:7(2), 6:4, 7:6(2) poslal Nadala domov.

Dieťa šťasteny, ktoré porazilo neporaziteľného

Opäť sa prenesieme na olympijskú pôdu a na zápasnícke žinenky. Olympiáda v roku 2000 v austrálskom Sydney priniesla tiež jeden veľký zázrak. Sovietsky a neskôr ruský zápasník v gréckorímskom štýle Alexandr Alexandrovič Karelin nemal na olympijskom turnaji premožiteľa. Trinásť rokov vládol neohrozene na najvyššom stupni. Olympiády 1988, 1992 a 1996 patrili jemu. Nikto ani nezapochyboval, že v roku 2000 tomu bude ináč.



Do cesty sa mu však postavil americký zápasník Rulon Gardner. Chlapík, ktorý nosí zázraky v génoch. Prežil pád lietadla. Pre ťažké omrzliny mu museli amputovať palec na nohe a nepoložila ho ani nehoda na motocykli. Nováčik na olympiáde v Sydney nesníval ani o finále, tobôž nie o tom, že práve vo finále zloží najlepšieho z najlepších.

Keď Tyson dostal nakladačku

Pri tvrdých pästiach ešte ostaneme. Neohrozený Mike Tyson posielal v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch k zemi jedného súpera za druhým. Jeho nadvláda bola neochvejná, v ťažkej váhe nemal prakticky konkurenciu.



Do boxerských análov sa však navždy zapíše 11. február 1990. Mika vyzval Buster Douglas, nikto mu neveril, bookmakeri ho posielali k zemi ešte skôr, než priletel do Tokia, kde sa mal zápas odohrať. Kurz na Bustera bol 42:1. Neveril mu absolútne nikto. Nemožné sa však stalo skutočným. V desiatom kole poslal neochvejného Tysona nemilosrdne k zemi. Svet obletel obrázok ako si Mike nasadzuje vypadnutý umelý chrup, ktorý mu Buster z úst vyrazil. Douglas si titul udržal osem mesiacov aj dva týždne. 25. októbra 1990 ho porazil Evander Holyfield, ten, ktorý neskôr prišiel v súboji s Tysnom o kus ucha.

Poľský Dávid porazil ruského Goliáša

Úspechy poľského hokeja, ktoré získal na medzinárodnom fóre, nie sú až tak výrazné ako napríklad u susedných krajín - Česko, Slovensko či Rusko. U našich severných susedov dominujú iné športy. Aj napriek tomu treba skonštatovať, že i to málo, čo v tomto športe dokázali, ohúrilo svet. Dvakrát sa stali vicemajstrami Európy. Najskôr v roku 1929 a o dva roky neskôr na domácej pôde (Krynica-Zdrój) úspech zopakovali. Za zmienku stojí aj štvrté miesto na zimnej olympiáde v Lake Placide v roku 1932.



Svet však šokovali až o pár desiatok rokov neskôr. Na majstrovstvách sveta 1976 v Katowiciach získali ten najcennejší skalp. Vo štvrtok 8. apríla na úvod turnaja dokázali poraziť vysokých favoritov a obhajcov titulu, hokejistov Sovietskeho zväzu 6:4. Bol to dokonalý revanš za potupnú prehru (16:1) na zimnej olympiáde v Innsburcku, len dva mesiace dozadu. Poliakom sa tento úspech viac zopakovať nepodarilo.

Športový zázrak storočia

Zázrak storočia, tak nazvala IIHF triumf mladého amerického tímu na zimnej olympiáde v Lake Placid v roku 1980. Úspech amerických hokejistov presahoval hokejové mantinely. Hollywood natočil o rozprávkovej ceste tímu Herba Brooksa film, v ktorom si hlavnú úlohu zahral Kurt Russel.

Je to príbeh, o ktorom sníva každý mladý hokejista, každý športovec. Tím, ktorý Brooks skladal na olympiádu, pripomínal príbeh štyroch Jamajčanov, ktorí sa rozhodli, že na ZOH v Calgary budú súťažiť na boboch. Mladé univerzitné uchá, z ktorých najstarší mal 25 rokov, vyzerali ako "kokosy na ľade". Absolútne nik im neveril.



Herb nemal inú možnosť, keďže profesionáli z NHL vtedy nemohli na olympiáde hrať. Podujal sa preto k rozhodnutiu, ktoré mnohí nazývali šialenstvom. Tím začal zostavovať už rok pred šampionátom, aby sa mladíci naučili spolu fungovať, postupne im vštepoval filozofiu kolektívnej hry, podroboval ich psychologickým testom. Toto úsilie prinieslo ovocie a obrovskú medzinárodnú senzáciu. Američania na turnaji postupne remizovali so Švédskom a zdolali Rumunsko, Nemecko, Nórsko i ČSR (7:3). Vo finálovej skupine porazili Fínov 4:2. Až prišla na rad neporaziteľná sovietská mašina. Išiel z nich doslova strach. Na olympiáde neprehrali 12 rokov a ťahali 17-zápasovu šnúru bez prehry. Dave Andreson pre New York Times napísal, "ak sa neroztopí ľad, tak Američania nemajú šancu." Americký komentátor Al Michael v závere zápasu si však do mikrofónu zakričal, "veríte v zázraky? Áno verte!" Američania zdolali Sovietov 4:3 a vyhrali celý olympijský turnaj. Herb Brooks sám neveril, že niečo také môže dosiahnuť. "Kto by mi to povedal pred turnajom, toho by som vysmial. Neveril som tomu," povedal.

Brook po tomto úspechu trénoval ešte dva olympijské tímy. Najskôr v Nagane 1998 mužstvo Francúzska a v roku 2002 priviedol Američanov na olympiáde v Salt Lake City k strieborným medailám, keď vo finále podľahli Kanade 5:2. Brooksovú trénerskú aj životnú púť ukončila tragická autonehoda v roku 2003.

Komentáre