Život

Viliam Žingor: Za zásluhy v odboji a SNP dostal trest smrti

"Viliam Žingor bol významnou i zložitou postavou partizánskeho odboja na Slovensku. V Turci vybudoval najväčšiu odbojovú základňu. Po vojne ho odsúdili na trest smrti za jeho protikomunistické názory."

, 29. augusta 2013 12:00 Slovenské národné povstanie bolo jednou z najvýznamnejších protifašistických akcii v Európe. Bojovalo v ňom spolu 31 národnosti. Hlavná myšlienka boja proti fašizmu pretrvala aj napriek potieraniu či propagande, ktorá sa proti udalostiam z 29. augusta 1944 viedla. Politický a vojenský význam odboja ocenili aj protihitlerovské koalície, ktoré posielali na Slovensko delegácie aj materiálnu pomoc. Vďaka SNP sme sa zaradili do koalície, ktorá stála na víťaznej strane po skončení 2. sv. vojny.

Partizáni v odboji

Významné miesto v dejinách protifaštického odboja na Slovensku patrí príslušníkom partizánskych jednotiek, ktoré pozostávali z príslušníkov slovenskej armády, ktorí odmietli bojovať na východnom fronte po boku Nemecka. Rady partizánov rozširovali aj obyčajní ľudia, ktorým hrozilo, že budú musieť nastúpiť na front alebo boli prenasledovaní z politického, ideologického, rasového alebo iného dôvodu.

Prvá partizánska skupina sa na Slovensku sformovala začiatkom roku 1941 na Pingrovom vrchu v chotári Vinné. No čo do rozsahu a významu sa jedným z najvýznamnejších a najdôležitejších odbojových centier na Slovensku stal Turiec. Práve v tejto oblasti sa sformovalo najväčšie partizánske hnutie Milana Rastislava Štefánika.

Organizátor odboja Viliam Žingor

Hlavnou a významnou postavou v odboji bol Viliam Žingor. Pôvodne úradník, pracovník Roľníckej vzájomnej pokladnice v Martine sa počas prvej Slovenskej republiky vyhol nástupu do Slovenskej armády. Už v roku 1942 zriadil pri Turčianskom Svätom Martine provizórnu skrýšu. 4. júla 1943 prišiel Žingorovi povolávací rozkaz. On namiesto nástupu zbehol. Odišiel do hôr, kde zhromažďoval zbrane a postupne budoval partizánsku základňu. O jeho odchode vedel iba brat, tety, horár Jozef Maršala, bratranec Miroslav Knoško a manželka Anna Žingorová. Od tohto momentu začalo jeho partizánske pôsobenie. Na dva týždne sa odmlčal, aby na seba neupozornil bezpečnostné orgány. Z hôr neskôr rozosielal obyvateľstvu propagačné letáky a vyzýval, aby sa pridali k odboju. Mnohí sa zľakli a radšej sa nechali zatknúť.

Jeho prvým krokom bolo nadviazanie spojenia so zajateckým táborom v Ústi nad Oravou, v ktorom boli sústredení zajatci zo ZSSR. Väčšinou išlo o utečencov z Nemecka zadržaných na slovenskom území. Turčianski partizáni ich chceli oslobodiť a skoncentrovať v lesoch. Za týmto účelom vznikol vo Valči tajný spolok, ktorý mal sovietskym utečencom pomôcť. Nad Bystričkou, rodiskom Viliama Žingora sa začali budovať bunkre, lazarety a skrýše. Išlo o lokality v okolí Lazok - Kráľová, Baňa, Valaská, Prieslopská dolina a vo Veľkej doline - Turatín, Ondriašová, Rovné, Hudcová, Sikľava a Košťanplaz.

Odbojové hnutie v Turci

V Turci sa tak postupne vytvorilo šesť partizánskych skupín (Žingor, Kohútik, Vysockij, Surkov, Nikolaj, Iljin, Předák a Poľakov), ktoré tvorili základ 1. partizánskej brigády M. R. Štefánika v auguste 1944. Z Turca sa stal veľký partizánsky rajón. Partizánsky oddiel pod Žingorovim velením, ktorý pozostával zo slovenských vlastencov, mal 120 príslušníkov.

Pre vznik odbojového hnutia v Turci boli dôležité tieto momenty:

- Vytvorenie Tajného spolku vo Valči v roku 1943
- V januári 1944 sa v Bystričke stretli a rokovali Ján Mazúr z KSS a Viliam Žingor
- V marci 1944 sa spojilo myjavsko-kopaničiarske odbojové hnutie pod velením Jána Reptu s turčianským hnutím
- 26. marca uzavreli dohodu partizáni so žandármi
- V apríli 1944 zapojenie npor. Cyrila Kuchtu z bývalého pluku útočnej väzby do partizánskeho hnutia

Vznik II. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika

Už z predchádzajúcich riadkov vyplýva, že Žingor bol významnou osobnosťou v slovenskom protifašistickom odboji. Ešte viac sa do popredia dostal začiatkom septembra 1944 ako veliteľ 2. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika. Medzi partizánmi bol obľúbený, aj keď nie u všetkých si sympatie získal. Podporučik Emil Šutovec o Žingorovi hovorí: "Bol dobrý človek, v určitom zmysle aj dobrý veliteľ, ale nebol dobrý vojenský veliteľ. Spoliehal sa viac na podriadených veliteľov."

Toto tvrdenie však neznižuje fakt, že práve Žingor vybudoval základ pre veľký partizánsky rajón. V ďalšom priebehu však Viliam Žingor nemal dostatočné kapacity na výcvik pre stále narastajúci počet partizánov v regióne. Tento fakt podcenili aj samotní Sovieti, ktorí vyhodnotili situáciu ako dobrú a po príchode na povstalecké územie prešli rovno k organizovaniu diverzných akcií. Mnoho mužov preto nastúpilo do boja bez potrebného výcviku aj výstroje. "Skláňam sa pred človekom, ktorý sa odhodlal v takej zložitej situácii organizovať odboj na Slovensku. A prikladám tomu o to väčší význam a o to viac si ho vážim, že vzišiel z našich slovenských radov," spomína účastník SNP plukovník Michal Rjabik.

Po príchode sovietskeho gardového nadporučíka Piotra Alexejeviča Veličku do Kantorskej doliny došlo k rozdeleniu skupiny, ktorú vybudoval Žingor. Sovietský zajatci rozkazom "sovietskije za mnoj" prešli do veličkovej skupiny. Zo zvyšných partizánov sa 25. augusta 1944 utvorila II. čs. partizánska brigáda M. R. Štefánika, ktorú viedol Žingor. Po odchode Rusov sa k Žingorovi pripojili ďalší Slováci a skupina narástla na 110 až 120 členov. Žingorova skupina aktívne bránila Turiec. Úlohou brigády nebola iba obrana, ale aj útok na nemecké jednotky v údolí Váhu. Jeho jednotka spolu s Konstantinom Karpovičom Popovom zvádzala ťažké boje o Vrútky a Priekopu 7. - 9. septembra 1944. Vrútky, Prievidza, Strečno aj Martin nakoniec nedokázali ubrániť. 19. až 25. septembra sa dostali do obkľúčenia a nakoniec sa jednotka stiahla do Malej Fatry a prešla na partizánsky spôsob boja.

Brigáda pod velením V. Žingora v novembri 1944 zažíva kritické obdobie. Stav členov sa znížil z 200 na 30. Mnoho členov bolo chorých, skupina mala nedostatočné materiálne zabezpečenie. Sústreďuje sa preto na stavbu ďalších bunkrov, agitačnú činnosť a malé diverzné akcie. 11. apríla 1945 sa 2. čs. partizánska brigáda spojila s jednotkami 1. čs. armádneho zboru a s jednotkami rumunskej armády. A spolu s nimi viedli bojové akcie až do ukončenia vojny.

Odsúdený na trest smrti

Viliam Žingor bol významnou i zložitou postavou partizánskeho odboja na Slovensku. Po vojne sa stal generálnym tajomníkom zväzu slovenských partizánov a v roku 1947 svedčil v procese s Jozefom Tisom. Neskôr sa stal obeťou perzekúcii komunistického režimu, najmä kvôli svojim protikomunistickým názorom. V roku 1950 ho obvinili z rozvratnej činnosti, odsúdili na trest smrti a následne popravili. Popravený bol obesením v skorých ranných hodinách 18. decembra 1950 v Bratislave. V roku 1968 bol právne rehabilitovaný, nie však v plnej miere, pretože po roku 1968 tento proces zastavila normalizácia.

Komentáre