Život

Slovenky odišli do Rwandy, aby zistili, ako žijú ich adoptívne deti

"Natália a Mary si na diaľku adoptovali africké deti a sponzorovali ich štúdium či zdravotnú starostlivosť. Teraz prišiel čas, aby sa presvedčili, ako sa im darí."

, 19. januára 2014 6:00

Je všeobecne známe, že keď máme všetkého dostatok, tak si to obvykle nevieme vážiť. Platí to rovnako v duchovnom ako aj materiálnom svete. Pre deti z chudobných častí Afriky však aj ten najmenší prejav lásky či materiálnej pomoci znamená nesmierne veľa. Vedia to aj dve Slovenky - Natália a Mary, ktoré sa rozhodli adoptovať si na diaľku deti z Afriky, konkrétne z Rwandy. Ony a mnohí ďalší Slováci prispievajú svojmu adoptívnemu dieťaťu na zdravotnú starostlivosť či vzdelanie. Natália a Mary mali možnosť vycestovať do Rwandy a presvedčiť sa na vlastné oči, ako sa ich deťom darí. Webmagazin sa s nimi pozhováral o ich misii, ceste aj ťažkom živote v jednej z najzaostalejších a najchudobnejších krajín v Afrike.

Angažovali ste sa v dobrovoľníckych organizáciach už v minulosti? Ak áno, mohli by ste ich aj v krátkosti opísať?

Natália: Nebola som súčasťou žiadnej dobrovoľníckej organizácie v minulosti, hoci občas sa našla nejaká jednorazová dobrovoľnícka aktivita. Niekoľko mesiacov som zapojená v projekte spolupráce medzi občianskym združením Vagus a platformou kresťania v meste v pomoci ľuďom bez domova – konkrétne služba spočíva v tom, že vyzdvihneme polievku, ktorú zo svojich zdrojov navarí rodina, ktorá sa vopred na tento účel nahlási do tabuľky pomoci, tiež vyzdvihneme pečivo v pekárňach, s ktorými máme dohodu o darovaní zvyšného nepredaného pečiva a vydávame spolu s pracovníkmi Vagusu túto stravu spolu s kávou a čajom na Račianskom mýte. Rovnako ako spomína Mary v príspevku, som členkou Spoločenstva pri Dóme sv. Martina.

Mary: Dobrovoľnícka činnosť je pre mňa určitou samozrejmosťou. Už tri roky som členkou občianskeho združenia s názvom Informačné centrum Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, ktorého aktivity sa opierajú najmä o dobrovoľnícku činnosť jej členov. Venuje sa najmä ľuďom, ako rozvíjať ich talenty a dary na základe kresťanských princípov a učí ich ako tieto princípy využívať s cieľom premieňania našej spoločnosti k lepšiemu. Avšak stále mi chýbala aj aktivita, ktorá by sa zameriavala na sociálne slabšie skupiny ľudí a adopcia dieťaťa na diaľku mi to ponúkala. A keď som sa raz náhodne zúčastnila prezentácie projektu adopcie detí v Afrike, tak som nezaváhala a hneď som si o jedno “požiadala”. Bolo mi priradené 8 ročné dievčatko Diane z Rwandy.

Čo vás podnietilo k tomu, aby ste si adoptovali dieťa z Rwandy? Boli vo vašom okolí ľudia, ktorí vás formovali k tejto činnosti, máte nejaký vzor?

Natália: V prvom rade to bola túžba po aktivite vo forme pomoci v oblasti, kde chýba niečo, čo by som ja vedela dať. Keďže som vždy mala blízko k deťom, boli práve oni mojou srdcovou záležitosťou. Ale spomeniem dva kľúčové momenty s dlhším časovým odstupom, ktoré vnímam, že ma doviedli práve k tejto konkrétnej myšlienke – zapojiť sa do misionárskeho projektu Adopcie Srdca. Prvý bol moment, keď som raz opäť sedela v jednej z mnohých kaviarní v juhovýchodnej časti Londýna v RICHmonde a objavil sa pocit takého mierneho otrávenia, presýtenia z konzumného životného štýlu, ktorým bola celá tá atmosféra preniknutá. Druhým momentom bola kniha, ktorá sa mi dostala do rúk už po návrate na Slovensko a ponúkala okrem iného praktické spôsoby ako pomôcť sirotám, vdovám, chudobným. Jedným z nich bolo aj finančné sponzorovanie dieťaťa v rozvojovej krajine, čo ma zaujalo, ale potom som knihu zas odložila. O nejaký čas som našla u nás doma ležať na stole misionársky časopis Echo, ktorý moja mama odoberala. Keď som ho otvorila, našla som v ňom vloženú prihlášku “adoptívnych rodičov” na púť do Rwandy. A vedela som, že idem do toho. Kontaktovala som misijný sekretariát s tým, že mám záujem o “adopciu dieťaťa” a zároveň sa aj zúčastniť púte, ktorá by mi ho umožnila za krátky čas aj osobne stretnúť.

Odpoveď na otázku, či boli u mňa v okolí nejakí konkrétni ľudia, ktorí ma formovali k tejto činnosti, pravdepodobne nemám. Každá malá vec, nezištný skutok, ktorý vidíme vo svojom okolí niekoho urobiť je veľmi inšpiratívny a “nákazlivý”. Ja som sa pohybovala od svojich tínedžerských rokov veľmi často v cirkevnom prostredí, kde nechýbali vzory dobročinnosti, ale ako veriaca môžem povedať, že tým najlepším vzorom je život Ježiša Krista.

Ako prebiehal proces adopcie a čo bolo vašou povinnosťou?

Natália: Proces adopcie bol jednoduchý. Kontaktovala som misijný sekretariát, vypísala registračný formulár a o pár dní som dostala e-mailom fotografiu chlapca, polosiroty, so základnými informáciami o jeho veku a mieste bydliska. Vo svojich trinástich rokoch bol druhákom na ZŠ, keďže návšteva školy si vyžaduje zabezpečenie povinnej uniformy, základných školských potrieb, liekov, v niektorých prípadoch kvôli dochádzaniu aj príspevok na internátne bývanie alebo jedlo. Rodina, ktorá žije doslova z toho, čo si dopestuje, nedokáže zaplatiť ani túto malú čiastku a tak sa do školy buď nedostane alebo s niekoľko ročným oneskorením ako v tomto prípade. Mesačný príspevok na dieťa je 15 Eur, čo často krát pomôže nielen jednému dieťaťu, ale aj jeho súrodencom.

Ako dlho už pomáhate deťom, ktoré ste si adoptovali?

Natália: Do projektu som sa zapojila v apríli 2012, čiže takmer dva roky.

Mary: Ja som sa do projektu zapojila asi v novembri 2011.

Keď ste dostali pozvánku do Rwandy, aké boli vaše prvé pocity? Pripravovali ste sa na cestu nejako špeciálne?

Natália: Samotná myšlienka, že by som mala navštíviť Rwandu sa mi zdala vzdialená a nereálna a zároveň aj dobrodružná kvôli tomu, že som nemala predstavu, do čoho idem. A tak som si v rámci “prípravy” okrem iného pozrela film Hotel Rwanda a Shooting dogs a v šoku zistila, že naozaj neviem, kam idem. Obrazy hrôz genocídy v spojení s cestou do tejto krajiny na sekundu spochybnili môj zdravý rozum, ale motiváciou neotriasli. Okrem toho, že som na poslednú chvíľu absolvovala niekoľko očkovaní vrátane žltej zimnice, zakúpila tie kvalitnejšie nehalucinoidné antimaláriká v prípade, že by sme sa nevyhli štípancom komára Anophelesa, som sa nijako zvlášť nepripravovala. Spolu s ďalšími šiestimi spolupútnikmi sme absolvovali jedno informačné stretnutie, aby sme sa navzájom predstavili a organizačne dohodli.

Viete opísať vaše prvé dojmy z krajiny, keď ste pristáli na letisku?

Natália: Na mieste sme nepristáli ani na druhý pokus pilota, kvôli hmle a prudkému dažďu, ktorý bol v období malých dažďov bežný a veľmi intenzívny, ale nepredvídateľný. A tak moje prvé dojmy neboli dojmy z Rwandy, ale Ugandy – konkrétne z letiska Entebbe, na ktorom sme ráno o tretej nakoniec úspešne pristáli. Priznám sa, že mojou obavou bolo, že nás posadia na autobus a dva dni sa budeme natriasať cestou necestou po africkom teréne, kým sa nevrátime do pôvodného minutého cieľa Kigali. V skutočnosti sme však na druhý deň v doobedňajších hodinách unavení, ale s úľavou nastupovali do Boeingu rwandských aerolínií a poobede sme sa ocitli už na prvom stretnutí s deťmi v Masake, neďaleko hlavného mesta.

Na Africkom kontinente som bola prvý krát, a konkrétne Rwanda je neporovnateľná s európskymi krajinami, ktoré som navštívila. Okrem hlavného mesta Kigali a univerzitného mesta Butare bolo nemožné rozlíšiť mesto od dediny. Rwanda sa nazýva krajinou tisícich vrchov a naozaj sme boli neustále obklopení úbočiami kopcov a údolí s terasovitými políčkami, všade navôkol banánovníky, čajové či ryžové polia a pomedzi ne roztrúsené domčeky postavené častokrát len z hliny usušenej na slnku. Keďže Rwanda má takmer dvojnásobný počet obyvateľov Slovenska, ale o polovicu menšiu rozlohu, nebolo takmer miesta, kde by chýbal človek buď obrábajúci svoje políčko, alebo kráčajúci po ceste s najrôznejšími nákladmi na hlave, či hrajúce sa deti na ulici.

Ako na vás Rwanda vplývala?

Pohľad na tú krajinu upokojuje, úplná absencia reklám, billboardov alebo akýchkoľvek pútačov nám dovolila nerušene obdivovať nádherné obrazy vlniacich sa sýtozelených kopcov, majestátnych vulkánov, pasúcich sa kôz, neuponáhľaného života ľudí, ktoré nám krajina ponúkala, keď sme cez ňu prechádzali. My v Európe si radi veci zvýhodňujeme, zefektívňujeme, zrýchľujeme a potom nám akoby začne unikať tá jednoduchosť podstaty života a sme tak všetkým presýtení, že si ju už ani nedokážeme vychutnať. V Rwande nie sú ľudia “zaťažení zbytočnosťami” , ktoré u nás sľubujú lepší, šťastnejší a kvalitnejší život v podobe reklám, ponúk a akcii. Zdá sa mi, že aj napriek veľkým materiálnym nedostatkom, Afričanom nechýba tá čistá obyčajná radosť, ktorá z našich európskych tvári akosi mizne, lebo kým človek nezoženie najvýhodnejší paušál, nevlastní najnovší model smartfónu, aspoň relatívne výhodnú hypotéku, nie je členom vo fitku, nemá v peňaženke desiatky zákazníckych kariet alebo nestihne povianočné výpredaje – akosi nemôže byť podľa tejto novodobej mentality spokojný a naplnený. V tomto smere som si v Afrike naplno oddýchla od všetkých tých “smart” výdobytkov našej spoločnosti, ktoré vedia unaviť.

Na čo ste mysleli cestou do Afriky?

Natália: Na to, že sa práve plnil jeden z mojich malých snov a ako ma prekvapí.

Ako vás prijali miestni obyvatelia?

Natália: Deti z nás nevedeli spustiť oči, boli sme doslova atrakcia, na miestach stretnutí sme boli privítaní s veľkou srdečnosťou a radosťou, slovom, tancom, africkými spevmi a bubnami. Kedykoľvek sme sa počas cestovania krajinou niekde na krátko zastavili, a vystúpili z vozidla, za okamih sme boli obklopení húfom detí z ulice, už s dobre známym pokrikom “ muzungu muzungu”, čo v preklade znamená beloch a zároveň boháč. Naša biela “abazungu” skupina bola jednoducho neprehliadnuteľná a vždy vyvolala pohľady prekvapenia, či už na naplánovaných alebo náhodných stretnutiach.

Mary: V rámci nášho pobytu v Rwande sme mali naplánované dokopy štyri stretnutia s deťmi z projektu Adopcia srdca, medzi ktorými boli aj naše adoptované deti v ich farnostiach, ktoré spravujú misionári pallotíni. Jedna z najťažších vecí, ktoré sme akosi nevedeli prijať, bolo to, že si nás (z môjho pohľadu) až nadmieru ctili. Pri každom stretnutí vo farnosti nám pripravili stoličky na vyvýšenom mieste na nejakom pódiu, oproti všetkým ostatným. Tým nám chceli vyjadriť ich vďaku za to, čo pre nich robíme. Mala som z toho fakt pocit, že len preto, lebo som biely, tak tu niečo znamenám. Lebo biely tu znamená byť bohatým, aj keď doma sme len obyčajnými rádovými ľuďmi, ktorí sú ochotní každý mesiac platiť 16 eur na dieťa v chudobnej krajine. Ja osobne som s tým mala naozaj veľký problém, až mi potom jeden pallotín prehovoril do duše a vysvetlil mi, v čom vlastne spočíva to naše hrdinstvo. Že ide o to, že sme ľuďmi, ktorým veci nie sú ukradnuté a nie sme ľahostajní voči núdznym. Že sme prejavili ochotu navštíviť ich a spoznať podmienky, v akých žijú a priniesť im slová povzbudenia. To isté mi potvrdili slová jednej dievčiny, ktorej rodinu sme boli navštíviť a povedala nám, že si cení to, že sme našli odvahu a prišli sa pozrieť, ako žijú, že pred nimi nezatvárame oči. To bol jeden z mojich najsilnejších zážitkov.

Boli ste nervózne, keď ste sa mali stretnúť so "svojím"dieťaťom ? Môžete mi opísať jeho príbeh - či chodí do školy, ako vyrastal, koľko mal súrodencov (sú tiež adoptovaní), v akých podmienkach žije?

Natália: Bernard má ďalších 3 súrodencov, všetci žijú spolu s mamou v dome s jednou izbou, bez elektriny či vody. Mama aj malá sestra sú HIV pozitívne. Nemajú vlastné pole, živí ich práca na obrábaní cudzieho. Bernard je v treťom ročníku, hoci už má 15 rokov. Pôsobil na mňa oveľa mladšie a postavou veľmi útlo. Má rád futbal ako asi každé africké dieťa, dokonca aj dievčatá. Tak mi spomenul v liste, preto som mu priniesla ako darček novú loptu. Za výmenu som dostala loptu z banánových listov, ktorú radšej používam ako suvenír a tiež vlastnoručne vyrobené autíčko z prírodných materiálov, pravdepodobne trstiny. V projekte je zatiaľ zapojený len on, hoci, ako som spomenula, čiastka sa často delí aj medzi súrodencov. Či som bola nervózna? Trochu áno. Myslela som, že ho spoznám na základe dvoch usmiatych fotografií, ktoré mi poslal. Keď som zbadala tú kopu detí na stretnutí, tak som ho zrazu videla v každom druhom chlapcovi. Nič iné mi neostávalo, len zavolať, Bernard?! a on prišiel. Pôsobil trochu vyľakane, ale akonáhle sa nám podarilo rozosmiať ho, začal sa na seba podobať. Bolo to krátke, ale nezabudnuteľné stretnutie. Odniesli sme si nielen živé spomienky, ale dokonca každý z nás bol obdarovaný nejakým tradičným darom v podobe vlastnoručne vyrobených košíkov, nádob či tašiek.

Mary: Moje adoptované dievčatko sa volá Diane. Má 10 rokov a je polosirota – jej otec pred dvoma rokmi podľahol chorobe. Žije so svojou maminou a ďalšími súrodencami, z ktorých ani jeden nie je súčasťou projektu (čiže nie je adoptovaný). Všetci súrodenci sú ešte maloletí, a tak sa o nich všetkých stará ich mama, ktorá nevlastní žiadne veľké pole, a preto musí obrábať aj cudzie polia, aby tak uživila rodinu. Ich dom (ktorý sa dá nazvať iba chatrčou) je v zlom stave a nemajú prostriedky na jeho opravu. Keď sme sa konečne na stretnutí zoznámili, bolo to aj veľmi komické. Na začiatku mali deti pred nami rešpekt, nevedeli, ako sa majú správať, boli vážne a iba ticho sedeli. No najlepšie zabrali srandy s našou technikou – mobily a kamery. Dávali sme im do ruky kamery aby mohli nahrávať a ukazovali sme im v mobiloch fotky našich príbuzných. Komunikácia bola skôr o gestách a úsmevoch, keďže oni hovorili zväčša len jazykom Kinyarwanda a my len anglicky. Ale veľmi nám v tom pomáhali bratia pallotíni, ktorí nám robili tlmočníkov.

Aký bol program počas vášho pobytu v Rwande - čo všetko ste videli? Čo ste si priniesli zo skúseností v Afrike na Slovensko?

Natália: Program bol nabitý od chvíle, ako sme vystúpili z lietadla. Štyri dni patrili stretnutiam s deťmi, na ktorých sa nezúčastnili len deti, ktoré sme podporovali my, ale všetky deti zapojené do projektu Adopcie – to znamenalo, že naraz na nás pozeralo viac než 300 zvedavých očí. Jedno z týchto stretnutí sa uskutočnilo neďaleko hranice s Kongom. Krátko pred našim príchodom sa situácia po ďalšej vlne útokov, medzi štátnymi vojskami a rebelskými oddielmi M23, upokojila, a tak mohlo niekoľko detí prejsť cez hranice Konga a stretnúť sa so svojím “adoptívnym” otcom pôvodne jedenástich detí. Žiaľ, tie z nich, ktoré boli úplnými sirotami a nemali dozor aspoň jedného príbuzného s rovnakým priezviskom, nepustili cez hranicu.

Okrem tejto najdôležitejšej “misie” osobných stretnutí sme navštívili rôzne zariadenia, od zdravotných stredísk, pôrodníc, sirotincov, škôl pre slepé deti až po novootvorený hospic, ktoré vedú rádové sestry nazývané “sestry od anjelov”. Tiež sme zašli do múzea Rwandy, múzea genocídy, prešli bezpečnostnou kontrolou v preslávenom Hotel Milles Collines (Hotel Rwanda). Veľkým zážitkom bolo aj pútnické miesto Kibeho, kde niektorí Rwandčania prichádzali po niekoľkodňovom putovaní len s tým, čo si tradične odniesli na hlave, prespávali pod holým nebom, ich pokrmom bol nápoj zo sorga, ktoré si uvarili na ohni a ich vieru počas liturgie bez nejakých rozpakov vyjadrovali veľmi živo aj navonok, tancom, spevom, potleskom. Večerali sme v originálnej domorodeckej reštaurácii, kde horel ohník, podávala sa pečená ryba s banánmi na slano a spievali i tancovali domorodci za zvuku bubnov.

Na záver podotknem, že o nás bolo naozaj výborne postarané, aj vďaka poľskému pallotínskemu misionárovi Stanislawovi Filipkovi SAC, ktorý žije v Rwande už vyše 30 rokov a okrem iného je aj zodpovedný za projekt Adopcie. Obohatil našu púť svojimi vzácnymi skúsenosťami s touto zemou a miestnymi ľuďmi, rozprávaním toho, čo prežil počas genocídy, kedy mu niekoľkokrát visel život doslova na vlásku, ale aj rôznymi komickými situáciami spôsobenými jazykovou bariérou počas prvých mesiacov jeho pôsobenia. V neposlednom rade vďaka jeho veľmi ľudskému prístupu a duchaplnosti prebiehali tieto dni, častokrát emocionálne a fyzicky náročné, v atmosfére priateľstva a bezstarostnosti. Naša cesta sa tak naozaj premenila na dobrodružnú púť, kde nechýbal duchovný pokrm, pohladenie duše a priniesla nové medzikontinentálne putá priateľstiev. Ako sám hovorí, “adopcia je aktom tvoriacim solidaritu medzi ľuďmi, ktorí sa spájajú nielen materiálne, ale aj emocionálne a duchovne a ukazujú súčasnému svetu kultúru lásky”.

S akými pocitmi ste odchádzali z Afriky? Bola naplnená misia, na ktorú ste sa dali?

Natália: Myslím, že myšlienka na vlastné oči vidieť misiu a tiež jej spôsob financovania preletela hlavou nejednému z nás. To, čo sme na vlastné oči videli, deti a ich opatrovateľov či školských asistentov, s ktorými sme sa osobne stretli, miestnych kňazov a misionárov, ktorí poznali ich príbehy a opustili svoj domov v Európe, aby pomohli obnoviť ľuďom domov tam, kde im bol násilne vzatý, autenticita toho celého nám nedali priestor na nejaké pochybnosti o tom, že pomoc, ktorú zasielame, by vyšla nazmar. Práve naopak, každé euro má teraz mnohonásobne vyššiu hodnotu cez zorný uhol rwandskej misie. Veľkým povzbudením bol pre mňa chlapec David, ktorý vďaka projektu, ale aj svojmu potenciálu, vyštudoval strednú školu a pokračuje vo vysokoškolskom inžinierskom štúdiu. Ako prejav vďaky naopak pôsobí ako dobrovoľník a animátor detí na svojej pôvodnej škole. Videli sme ho v akcii ako naozaj schopného a zábavného animátora, uprostred stovky detí, ktorým robil program počas veľkých prázdnin. Takto vedú deti k tomu, aby pomoc nebrali ako samozrejmosť, ale potom ju z vďačnosti posúvali ďalej. Ďalším konkrétnym spôsobom, ako sa pomôže dieťaťu po ukončení vzdelania so štartom do života, je napríklad kúpa šijacieho stroja, ktorý by si nikdy nebola schopná dovoliť kúpiť, a tak môže začať už samostatne pracovať.

Mary: Po tom celom výlete v Rwande som pochopila, že tí ľudia potrebujú, čo sa týka toho materiálneho, oveľa viac ako dávame, a že im aj reálne vieme ponúknuť viac. Problém je však v tom, že tých 15 eur na dieťa je zohľadnené aj kvôli jeho bezpečnosti. Ak by sme na to dieťa dávali totiž viacej peňazí, mohlo by to pre neho znamenať aj nebezpečenstvo z jeho okolia, mali sme dokonca zakázané priniesť tým deťom nejaké cenné veci, pretože by sme ich rodinu vystavili riziku vydierania z jeho okolia. Čo mi ale na srdci leží oveľa viac je to, o čom sa už aj v médiách často hovorí, že Afrika reálne nepotrebuje našu materiálnu pomoc, ale potrebujú správne nastaviť systém, aby fungoval. To isté je vidieť aj v Rwande. Adopcia detí je len jeden projekt, na základe ktorého sa snažia pallotíni zmierniť problémy v danej krajine. Ale jedna z ich najväčších výziev je “vychovať” si domácich ľudí tak, aby boli schopní si riadiť veci sami. Ide o dlhoročnú prácu s mladými misionármi z Rwandy, Konga a iných okolitých krajín – učiť ich zodpovednosti, strategickému mysleniu, finančnej gramotnosti a všeobecnému menežovaniu vecí a ľudí. A tu narážajú na seba dve veľmi odlišné kultúry Európy a Afriky. Naši európski misionári v tom preukazujú naozaj veľkú snahu. A veľmi im v tom celom fandím. Uvedomujem si, že moja finančná podpora je to najjednoduchšie, čo môžem robiť. Samotná najťažšia práca leží na pleciach vedúcich správcov misií. Preto sa snažím aspoň vo viere ich vkladať do mojich dennodenných modlitieb, aby vo svojej službe obstáli a neostali znechutení. Aby cítili, že majú podporu aj u nás doma.

A na úplný záver. Inšpirovalo vás niečo, čo by mohlo podnieť ďalších ľudí k rovnakým aktivitám?

Natália: Ako som už povedala, každá aj malá vec, ktorú urobíme a nejde o náš prospech, výhodu, obohatenie sa, spôsobí dvojnásobnú radosť. Tomu, kto prijíma ako aj tomu, kto dáva. Niekedy sa zdá, že tá pomoc je ako zrnko v piesku, ale každé veľké dielo je postavené z takýchto malých zrniek.

Mary: Viem, že sa veľmi často hovorí negatívne na prácu katolíckej cirkvi, ale ja sa priznám, že som si túto Božiu inštitúciu veľmi obľúbila a prirástla mi k srdcu aj vďaka tomu, že som mohla do detailov vidieť prácu misionárov pallotínov v Rwande. Rada povzbudzujem ľudí k tomu, aby si našli inštitúciu/organizáciu (a nemusí to byť priamo cirkevná), ktorej práca sa im páči a dôverujú jej a začnú ju podporovať či už finančne, dobrovoľníckou prácou alebo len slovom povzbudenia.

Komentáre