Život

Šiesta časť knihy Gorily v podsvetí: Prvý veľký boss

"V tejto časti knihy Gorily v podsvetí od Gustáva Murína sa dozviete o mafiánskom bossovi Miroslavovi Sýkorovi a o ohrození TV Markíza mafiou."

Webmagazin.sk, 5. decembra 2012 13:00 Začalo to amnestiou a prepúšťaním väzňov po revolúcii, o čom sa môžete dočítať v prvej časti knihy Gorily v podsvetí. Pokračovalo to smrťou bossa Milana Holáňa (2. časť) a smrťou viacerých bossov (3 časť). Prešlo to až k masovej vražde dunajskostredského podsvetia (4. časť) a vražde prominentného právnika Ernesta Valka (5. časť). Čo bolo ďalej, sa dozviete v tejto časti.

PRVÝ VEĽKÝ BOSS

Miroslav Sýkora (1964 – 1997)

Tento príbeh jedného z najnebezpečnejších zločineckých klanov na Slovensku trvá už takmer štvrťstoročie.

Miroslav Sýkora ako jeden z mála zakladateľov slovenskej mafie po roku 1989 bol vysokoškolsky vzdelaný (hoci nedoštudovaný) a nepatril medzi klasických svalnáčov. Pôvodne vzorný študent gymnázia na Makarenkovej ulici v Bratislave mal namierené do diplomacie. Na dráhu zločinu ho však mal priviesť Šaňo Belovič, s ktorým chodili spolu na diplomatickú školu v Moskve, kde začali robiť prvé kšefty. Obaja boli synmi diplomatov a priživovali sa na dodávkach úzkoprofilových potravín do Československého domu. Tam sa začali ich prvé kontakty s ruskou mafiou, ktorá vtedy ešte len začínala byť mafiou. Keď ich vyhodili zo štúdií, vrátili sa do Bratislavy. Tam vytvorili hlavné jadro nového organizovaného zločinu v Bratislave v zostave: Belovič, Sýkora, Takáč. Pôvodne sa rozhodli zaobísť bez účasti Rusov, ale Sýkora napriek tomu preferoval kooperáciu s nimi. Belovič bol proti tomu a vyčítal Sýkorovi, že aktívne vyhľadáva takéto kontakty. Tento spor vyriešila nečakaná smrť Beloviča, ktorého údajne zastihol infarkt za volantom jeho luxusného auta. Táto smrť je nejasná. Isté však je, že po náhlej smrti Beloviča sa skupina rozdelila na tzv. sýkorky a takáčovcov.
...

Na odstrel

Sýkora žil pod sprísnenými bezpečnostnými opatreniami. Zriedka sa zdržiaval na verejnosti za bieleho dňa a na schôdzky chodieval v sprievode početnej ochranky. Aj jeho bývalá spolužiačka z vysokej školy pripúšťa, že krátko pred smrťou už nikomu neveril: „Akoby vtedy nemal kamarátov. Keď sme niekedy prišli do hotela Danube a stretli ho tam, vždy sa neskutočne potešil a popozýval nás. Vedel, že nám môže veriť – boli sme len jeho dávni kamaráti zo školy.“

Mafiáni a politici majú jedno spoločné – vyskytujú sa v tlupách. Politik bez straníckych kumpánov je stratený, bezradný, neukotvený, vydaný napospas neustálemu politickému vlnobitiu bez útočiska rodnej strany. Politik bez stáleho sebaubezpečovania pozornosti voličov je mŕtvy politik. Gangsterská svorka je pre mafiána viac ako rodina. Žije s ňou, kuje plány, oslavuje krvavé úspechy, chváli sa a vyťahuje vlastnou krutosťou. Dopĺňa tu akýsi pocitový deficit decka, ktoré sa bojí byť samo. Potrebuje byť permanentne v kruhu známych ľudí a utvrdzovať sa tak svojím hierarchickým postavením medzi nimi. Veľa z nich sa dostalo do väzenia len preto, že neodolali pokušeniu pochváliť sa svojimi zvlášť krvavými činmi. Viacerí prišli o život, lebo nedokázali zmeniť prostredie stabilnej gangsterskej krčmy či baru, hoci vedeli, že tam ich najľahšie dostihne smrť. Napriek všetkému sa báli byť sami. Osamelý mafián je mŕtvy mafián.

Dňa 6. februára 1997 odložil Sýkora všetku opatrnosť. Na stretnutie ho totiž vylákala osoba, ktorej dôveroval. Sprevádzal ho iba jeho ochrankár a vodič Ivan R., obaja boli neozbrojení. Osudná schôdzka so smrťou sa odohrala na pravé poludnie na parkovisku pred bratislavským hotelom Holiday Inn na Bajkalskej ulici. Krátko po príchode sa Sýkora s ochrankárom dostali do paľby neznámych útočníkov. Ešte sa stihli rozbehnúť smerom k Holiday Inn a takmer tam našli úkryt. Pred očami hotelových hostí ich však prenasledovatelia dostihli. Povzbudzovali sa pritom po slovensky výkrikmi: „Do pi... už ho doraz!“ Po výstreloch zo samopalu a brokovnice ostal na zemi ležať jeden mŕtvy a jeden ťažko zranený muž, kým strelci ušli v modrom dodávkovom aute. Obeťou bol Miroslav Sýkora a jeho ochrankár.

SÁGA KLANU „SÝKORIEK“ I.

Po Sýkorovi sa verejnosti najznámejším členom bandy stal Peter Čongrády, prezývaný Čongy. Na šikmú dráhu sa dostal ako šofér Miroslava Sýkoru. Podľa médií bolo jeho vstupenkou do gangu to, že vynikal v silových športoch, bol reprezentantom v boxe. V policajných zložkách ho považovali za mafiána menšieho kalibru – za podriadeného bojovníka. Ale získal si dôveru šéfa „sýkoriek“ a stal sa jeho pravou rukou, veď mu bol k dispozícii 24 hodín denne. Otváral mu dvere auta a z bezpečnostných dôvodov štartoval ešte predtým, ako sa šéf usadil. Po smrti Sýkoru nastalo mocenské vákuum, keď sa na jeho miesto tlačili dvaja kandidáti – Ladislav „Dlhý“ Bališ a Robert „Kýbel“ Lališ. Podľa knihy M. Mózera váhy sa priklonili na Lališovu stranu v okamihu, keď mu vyjadril podporu Roháč ako autorita v podsvetí.

Lališ sa ako nový šéf „sýkoriek“ stal jedným z najvplyvnejších mužov bratislavského podsvetia. Prezieravo sa utiahol do Čiech, ale príležitostne sa premiestňuje aj do Poľska, kde má zázemie. Čongy ako jeho pobočník dozeral na plnenie jeho rozkazov.

Ako malý vyrastal v detskom mestečku Zlatovce pri Trenčíne. Nezabudol na to a pravidelne prispieval na detské domovy. „Bol výborný v matematike. Mal rád zbrane, futbal, autá,“ spomína si na Petra jeho bývalý vychovávateľ z Detského mestečka, podľa ktorého sa Peter dostal na krivé chodníčky kvôli peniazom. Vyštudoval vojenskú vysokú školu v Košiciach, takže mal v tomto k Sýkorovi podstatne bližšie než ostatní hrubokrkí. Hovorilo sa o jeho kontaktoch na politikov aj tajnú službu, čo v prípade vysokopostavených bossov podsvetia neprekvapuje.

Čongy stál v pozadí majetkových šachov okolo televíznej stanice VTV a objavil sa aj pri násilnom obsadzovaní TV Markíza v auguste roku 1998 firmou Gamatex, patriacou Mariánovi Kočnerovi. Išlo o dramatický útok na súkromnú televíznu stanicu v ruskom štýle. Jej vtedajší majiteľ Pavol Rusko ešte deň predtým veľkoryso oslavoval tretie výročie svojho úspešného televízneho podnikania a už na druhý deň utekal aj s rodinou v obave o svoj život do zahraničia. Azyl našiel v moravskom Mikulove. Kočner (bývalý Ruskov spolužiak!) v roku 2006 pre aktualne.sk povedal, že na obsadenie televízie Markíza si najal firmu Petra Čongrádyho. Slovo firma v tomto prípade nemá zmysel chápať ako prostriedok podnikania, ale skôr ako formu nátlaku. Veď toto tvrdenie neskôr Kočner aj odvolal. Faktom ostáva, že Čongyho mnohí videli, ako aktívne riadi útok na Markízu. Sám Rusko k tomu povedal: „Mne kedysi prišiel Jano Slota povedať – chcú ti zobrať Markízu. Tri dni predtým, ako sa to stalo. Neveril som mu. A o tri dni ma vyhodil Čongy aj s celou bandou kočnerovcov.“

Bol to prelomový volebný rok, v ktorom sa rozhodovalo o páde autoritatívneho mečiarizmu s prepojením na podsvetie. Aj preto opoziční politici a občania išli brániť Markízu vlastnými telami. Rusko sa po krátkom čase vrátil do sídla tejto televízie na čele komanda ukrajinských hrubokrkých chlapíkov, ktorých, ako sám povedal, mu odporučil už spomínaný ukrajinský boss Miškov: „Bol kontaktnou osobou ľudí, ktorých sme požiadali o pomoc v čase, keď bolo treba v kauze Markíza vylúčiť silové riešenie konfliktu.“ Neskôr sa na konto Čongrádyho bojovníkov Rusko chválil slovami: „Ušli pred nami!“ Stálo ho to nielen výdavky na novú ochranku, ale Kočner z neho nakoniec vytiahol až okolo 100 miliónov korún, aby sa skončilo „obdobie neistoty...“ Takéto pretláčanie podozrivých skupín na verejnosti však do civilizovanej spoločnosti rozhodne nepatrí. Veď si to len zrekapitulujme. Rusko sa pred fiktívnym majetkovým sporom o vlastnú televíziu pokúšal ochrániť Diničovcami a neskôr hľadal cestičky aj k Černákovi. Medzičasom prevládlo podozrivé súručenstvo Kočnera so Steinhübelom a Čongrádym na čele „sýkoriek“. To všetko nakoniec prebili Ukrajinci veľkého bossa Ivana Ivanoviča Miškova, ktorý sa zase dôverne poznal s Diničovcami. Vtedy vládli na Slovensku metódy Divokého východu.

Majetok získal Čongrády najmä po Sýkorovej smrti, keď sa stal vplyvným mužom v skupine. Krátko po Žaluďovej smrti sa objavil na mieste činu. Istý čas ovládal aj trnavské podsvetie, ale ekonomickú a majetkovú trestnú činnosť pod jeho vedením páchali aj v Trenčianskom kraji.
...

Opäť stará pesnička

Čongrády bol vraj blízkym priateľom riaditeľa kontrarozviedky SIS a bývalého novinára Petra Tótha a poznal sa aj s bývalými príslušníkmi Lexovej SIS. Je to tým zaujímavejšie, že Tóth ako redaktor SME odhaľoval práve nekalé praktiky SIS a mafia sa mu vyhrážala.

Čongrády mal rovnako ako Jozef Svoboda blízko k futbalovému klubu Slovan. Patril medzi tých mužov podsvetia, ktorí sa chceli začleniť do podnikateľského prostredia. Okrem iného obchodoval s nehnuteľnosťami v centre Bratislavy, bol majiteľom SBS a predával značkové oblečenie. Čongrádyho známy pre Hospodárske noviny povedal: „Mafia je jedna rodina, nemožno z nej odísť len tak.“

Čongrádyho kraľovanie trvalo sedem rokov. Dňa 9. septembra 2004 krátko po 10.30 práve nastupoval do svojho opancierovaného mercedesu pred obľúbenou pizzeriou na Pečnianskej ulici v bratislavskej Petržalke, keď naňho spustili paľbu dvaja útočníci. Pri streľbe bol zranený do stehna aj jeho ochrankár Marek I. Tváre vrahov si vraj nezapamätal. Čongrádymu – v priamom prenose priemyselných kamier z blízkej benzínky – dávkou zo samopalu odstrelili kus hlavy. Mimochodom, na miesto činu ho malo údajne prilákať telefonické pozvanie na stretnutie od ďalšieho člena „sýkoriek“ Ladislava Bališa. Tento mafián, prezývaný Dlhý Laco, po Čongyho smrti nastúpil na jeho miesto. To bola už tretia poprava v podsvetí (po Holubovi a Havašim), pri ktorej Bališ nepriamo asistoval. Na miesto činu prišla chvíľu po vražde aj Čongyho uplakaná manželka v sprievode jeho brata.

Po strelcoch maskovaných kuklami ostala len biela dodávka Škoda Felicia pick-up s ukradnutými brnianskymi evidenčnými číslami. Na zadných sedadlách sa našli dva samopaly a dve pištole. Auto bolo podpálené a stálo v smere na Lamač, sídlo gangu piťovcov, podobne ako v prípade likvidácie inej významnej „sýkorky“ Havašiho. Podľa Jaroslava Spišiaka sa však o príprave tejto vraždy hovorilo už dva roky. V televíznej relácii povedal: „Ak sa raz podsvetie rozhodne, že niekoho ,dá dolu‘, nepomôže mu žiadna ochranka. A vždy sa vie, kto to má byť.“ Krátko po Čongrádyho poprave, ako je zvykom, prišli obzrieť miesto činu viacerí svalovci v luxusných autách. Medzi nimi boli hlavne ďalšie „sýkorky“. Na jeho pohreb do mestskej časti Ružinov neprišli politické celebrity, ale zjavil sa tam obdivovateľ Vladimíra Mečiara, spevák skupiny Elán Jožo Ráž. Novinárom povedal: „S Čongym som tri roky boxoval. Nebol to špatný chlapec.“ Rážov hit Voda, čo ma drží nad vodou si z nahrávky vypočuli približne tri stovky smútočných hostí. Hudobný podmaz tvoril rachot motorov policajného vrtuľníka, ktorý krúžil nad cintorínom. Na miesto bossa prišiel iný...

Prečo práve on?

Čongymu malo uškodiť, že sa pokúšal svoj majetok zlegalizovať. Do vyššej spoločnosti si tak isto ako Svoboda hľadal cestičku cez šport. Predovšetkým cez futbal, pravidelne chodil na zápasy Slovana, ktoré sledoval z VIP tribúny.

Rozostaval veľkú vilu v lukratívnej štvrti v Slávičom údolí, mala mafiánske parametre. Mala byť nedobytnou pevnosťou na vrchole kopca s absolútnou pasívnou bezpečnosťou a s výhľadmi na celé okolie. Aj nedokončenú jej hodnotu s pozemkom odhadli v roku 2009 na 1,66 milióna eur, čiže rovných 50 miliónov korún. Inak viedol usporiadaný rodinný život – nepil, nefajčil, neflámoval. Bol športovo založený a na mafiána nezvyčajne slušný, nevyjadroval sa hrubo. Čongy nevyzeral na prvý pohľad ako mafián. Chodieval dokonca hrávať šach do radničnej kaviarne v strede Bratislavy, kde nepôsobil nijako vyzývavo, hoci nepochybne zámožne. S manželkou Lindou mali dvojročného syna. Hoci v šoku, po správe o jeho smrti pre Plus 7 dní povedala: „Ráno odchádzal z domu, pobozkal ma, aj nášho dvojročného synčeka.“ V deň vraždy ju spolu s Čongyho bratom kontrolovala polícia, keď v poobedňajších hodinách opúšťali byt. Preverovali, či nevynášajú niečo dôležité, čo by mohlo viesť k objasneniu posledných udalostí. Potom Linda spolu so švagrom opustili Bratislavu.

Mal troch súrodencov. Sestra, ktorá od Čongyho dostala byt, povedala: „Mali sme sa nesmierne radi, aj keď on odišiel z domova do Košíc o tri roky skôr. Strašné je, že túto sobotu sa má ženiť náš mladší brat. Peťo sa už tešil na svadbu, asi z toho bude kar.“

Útok mohol prísť z troch strán. Najbližšími rivalmi na bitevnom poli organizovaného zločinu v hlavnom meste sa stali piťovci, ktorí medzičasom ovládli okrajovú bratislavskú štvrť Lamač. Smerom k nej našli aj auto útočníkov. Druhý možný útok mohol viesť niekto mimobratislavský. Do tretice pripadá alternatíva nástupu kriminálnych skupín z východu.

Pokračovanie si môžete prečítať TU.

Komentáre