Život

Rakúšania v roku 1969 pozerali cez Dunaj na nedosiahnuteľný, sivý svet

"Nočný život v Bratislave rozhodne nebol pre náročných. Boli nejaké bary, v hoteli Devín hrávali Cigáni, boli tam rómske prostitútky orientované výlučne na devízy, spomína rakúsky novinár Franz Eder."

Daniel Forgács, 24. augusta 2014 18:00

Petržalské paneláky, Bratislavský hrad. To všetko mali v roku 1969 na dohľad naši rakúski susedia z okolia Kittsee. Stačilo sa pozrieť na druhú stranu Dunaja... Fyzicky bola Bratislava blízko, pocitovo však takmer rovnako ďaleko, ako Mars, alebo Venuša. Československo po sovietskej okupácii bolo pre Rakúšanov nepriateľským, nedosiahnuteľným a nesmierne vzdialeným svetom.

Pohľad cez Dunaj

„Narodil som sa v nemocnici v Kittsee, ale vyrastal som v susednej dedine Pama, odkiaľ je Bratislava na dohľad. Z niektorých miest v dedinke bolo vidieť petržalské paneláky, ale aj Bratislavský hrad,“ spomína rakúsky veľvyslanec Markus Wuketich v diskusnej relácii CD Klub na Tablet.tv. „Hoci to bolo naozaj blízko, v tom čase bola pre nás Bratislava veľmi vzdialené, zakázané územie, pretože nás oddeľovala Železná opona,“ dodáva Wuketich, ktorý po štyroch rokoch služby na Slovensku zakrátko prenechá miesto novému veľvyslancovi.

Na otázku moderátora, Pavla Demeša, kedy sa po prvý krát dostal na naše územie, Wuketich reagoval spomienkou na detstvo. „Ak si dobre spomínam, s rodičmi sme išli do Bratislavy v roku 1969 a bol to vskutku nevšedný zážitok, pretože na hraničnom prechode v Bergu sme museli relatívne dlho čakať,“ hovorí. „Naše auto bolo jediné, ktoré tam čakalo, a snáď po hodine, to už presne neviem, sa objavili pohraničníci, ktorí pozerali na podvozok, museli sme vystúpiť z auta a oni to auto dosť dôkladne prehľadali,“ konštatuje veľvyslanec. „Pre dieťa to bolo dosť strašidelné. Na druhej strane sme mohli okúsiť, ako vyzerá svet „na druhej strane“ a dnes je pre mňa fascinujúce vidieť, ako sa od roku 1969 Bratislava zmenila zo sivého mesta na malebné mesto plné života,“ podčiarkuje.



Podobne vnímal v roku 1969 Bratislavu aj známy rakúsky novinár Franz Eder, ktorý v roku 2008, pri príležitosti 40. výročia okupácie, poskytol TASR rozhovor. „Bývam relatívne blízko pri hraniciach a ostnaté drôty som mal priamo pod nosom. Z času na čas sa niekomu buď útek podaril, alebo bol zastrelený. A s tými, ktorým sa to podarilo, som robil rozhovory. Pamätám sa napríklad, keď sa dvaja Slováci pokúsili preplávať Dunaj spolu s ovčiarskym psom. Jeden sa utopil, druhého pes vytiahol na breh,“ hovorí rakúsky novinár.

Ako sa žilo v Bratislave z pohľadu Rakúšana

Prvý príchod do komunistického Československa bol pre rakúskeho novinára šokom. „Mal som pocit, akoby som sa dostal na inú planétu. Na jednej strane som sa cítil tak trochu ako James Bond, všetky tie formality na hranici, vojaci so zbraňami, kontroly, papiere a pečiatky... Mal som pocit, že sa tu zastavil čas. Životný rytmus tu bol asi taký, že ráno vstať, ísť pracovať a večer borovička, vodka a gute nacht,“ spomína Eder. Bratislava, plná domov s opadanou omietkou, mu, podobne ako Wuketichovi, pripadala sivá.

Na otázku, aký bol vtedy nočný život v slovenskom hlavnom meste, sa iba zasmial: „... hrozný“. „Rozhodne nebol pre náročných. Boli nejaké bary v hoteloch, napríklad v Devíne hrávali Cigáni, boli tam aj rómske prostitútky orientované výlučne na devízy. Aby nedošlo k omylu, zdôrazňujem, že ja som ich služby nevyužil. Ale ináč, silný pocit zo Slovenska bol, že skoro každý chcel kúpiť šilingy. Všetci, čašníci, taxikári...,“ spomína novinár.

Hrôza roku 1968

„V auguste 1968 som už mal takmer šestnásť. Presne v ten deň, keď sa to stalo, som bol vo Viedni ako divák na jednom wrestlingovom zápase. Po týchto zápasoch sme zvykli ísť do parku v Prátri, tam som popíjal svoje prvé pivá a jedli sme k tomu také tie opekané prasacie chvosty,“ konštatuje rakúsky novinár. „V auguste, v lete v noci tam bola vždy úžasná nálada. V noci 21. augusta som ako prvé zaregistroval, že žiadna nálada nie je. Okolo jedenástej dorazili prvé správy, že Rusi vpochodovali do Československa. A naša prvá otázka bola, či ostanú stáť. Lebo my sme mali ešte v čerstvej pamäti, že v Rakúsku boli do roku 1955,“ dodáva.

Rakúsko podľa neho urobilo opatrenia, aby vedelo na určitý čas zadržať vojská Varšavskej zmluvy v prípade invázie. „V prípade útoku Varšavskej zmluvy boli isté body v hornom Rakúsku, až pokiaľ by sme nechali Sovietov ísť. Bola to taká vnútrorakúska hranica. Bol to priestor, kde sme mali zrátané, že by relatívne slabá rakúska armáda bola v stave na istú dobu zadržiavať Sovietov. Spoliehali sme sa na to, že ako neutrálnej krajine by nám vojská NATO prišli na pomoc. Okolo Hainburgu sme napríklad mali zakopané tanky. A na každom moste v Rakúsku boli protitankové zátarasy,“ rekapituluje Franz Eder.

Černobyľský poplach

V roku 1986 došlo k najhoršej havárii v histórii jadrovej energetiky. V ukrajinskom Černobyli sa 26. apríla v priebehu testu nového bezpečnostného systému prehrial reaktor. Po následnej explózii sa do vzduchu uvoľnil rádioaktívny mrak, ktorý podľa Wikipedie postupoval zo západnej časti Sovietskeho zväzu cez východnú Európu na Škandináviu. V komunistickom Československu však nikto obavy nepociťoval.



„Americké veľvyslanectvo vo Viedni malo už vtedy veľkoplošnú obrazovku a cez satelit vysielali, ako horí Černobyľ. Hneď som sa vybral na Slovensko, mal som Geigerov počítač na meranie rádioaktivity,“ spomína Eder.

„A musel som konštatovať, že vaše obyvateľstvo nebezpečenstvo úplne ignoruje. A nás označovali, že sme hysterickí. Deti sa normálne hrali vonku na ihriskách... Kúpil som čerstvé potraviny, ovocie, vajíčka, mlieko a tak. Nechal som ich preskúmať na obsah cézia,“ dodáva. Na otázku, či rádioaktívne cézium bolo v slovenských potravinách prítomné odpovedal, že, samozrejme, bolo... „Šokovala ma tá ľahostajnosť, najmä keď som o tom hovoril na oficiálnych miestach,“ hodnotí toto obdobie novinár.

Zmena

Eder dodáva, že keď videl obrovský entuziazmus našich ľudí počas Nežnej revolúcie, mal zmiešané pocity. Na jednej strane Slovákom aj Čechom veľmi držal palce, na druhej strane, tušil, že nás čakajú ťažké časy. „Bol som si istý, že vás čakajú hospodárske problémy a vývoj potom prekvapivo ukázal, že to Slovensko zvládlo veľmi dobre. Na tie časy ste mali celkom schopných politikov - vizionárov. A veľa Slovákov, ktorí boli predtým v zahraničí, sa vrátilo a tí tiež pomohli. Napokon, Slovensku veľmi pomohla inteligentná daňová politika, bez nej by tu Volkswagen nebol,“ podčiarkol Eder.

Na logickú otázku, kto boli títo schopní politici, odpovedá na slovenské pomery trochu prekvapivo. „Určite Vladimír Mečiar, bez neho by samostatná Slovenská republika asi nevznikla. Bol v minulosti dosť démonizovaný, aj rakúskymi novinármi, ale túto zásluhu jednoducho má. Vážnu úlohu v politike zohral aj Ján Čarnogurský a z hľadiska Bratislavy ako mesta, bývalý primátor Peter Kresánek. Od začiatku sa orientoval aj na budovanie vzťahov s rakúskou stranou,“ konštatuje Eder.

Dnes je všetko inak

Rakúsky veľvyslanec, rodák z rakúskeho Kittsee, ktoré leží len niekoľko kilometrov od Bratislavy, konštatuje, že dnes tam tretinu obyvateľov tvoria Slováci. „Žije tam okolo osemsto Slovákov, čo je tretina všetkých obyvateľov. Mimochodom, Kittsee je najrýchlešie sa rozrastajúcou obcou v Rakúsku. Vďaka Slovákom, poväčšine Bratislavčanom, ktorí sa tam usadili,“ povedal v CD Klube Markus Wuketich.

„Podľa mňa je to úplne prirodzený vývoj a má na obec veľmi pozitívny vplyv, pretože s príchodom nových obyvateľov dostáva viac peňazí zo štátneho rozpočtu. Treba ale dodať, že takýto vývoj prináša aj niektoré nové výzvy, napríklad v oblasti infraštruktúry,“ dodal.



V Rakúsku dnes podľa neho pracuje okolo 43 000 Slovákov. „Nie len dochádzajú, časť z nich v Rakúsku nie len pracuje, ale aj žije. Slováci, ktorí pracujú vo východnej časti Rakúska väčšinou dochádzajú, tí vo vzdialenejších regiónoch tam, pochopiteľne, žijú,“ konštatoval. „Pozoruhodné je, že približne 25.000 z tých 43 tisícov ľudí pracuje v rakúskom zdravotníctve. Môžeme smelo vyhlásiť, že slovenskí pracovníci sú jedným z pilierov rakúskeho zdravotníctva. Popravde, bez Slovákov by sa dostal tento segment do problémov,“ dodal.

Rakúsko sa podľa neho na Slovensku intenzívne presadzuje vo finančnom sektore. „V súčasnosti sa nebojím označiť naše obchodné vzťahy za veľmi intenzívne, priam až strategicky významné. Rakúsko je druhý najväčší investor na Slovensku. Prvé je Holandsko a po Rakúsku nasleduje Nemecko. Najviditeľnejšie sú investície vo finančnom sektore,“ podčiarkol rakúsky veľvyslanec.

Komentáre