Život

M. TRÉGER: Štát prichádza pri ťažbe nerastov o miliardy eur

"Slovensko má ukryté v zemi nerastné bohatstvo v hodnote rádovo desiatok miliárd eur, no štát z neho získava len omrvinky. "

TASR, 3. februára 2015 8:00 Najcennejším ložiskom je mastenec v Gemerskej Polome s využiteľnými zásobami takmer 85 miliónov ton. Toto aj ďalšie významné ložiská majú v rukách súkromní investori, ktorí z výnosov z jeho predaja platia minimálne poplatky. To sa nezmení, kým nebude banský zákon v súlade s Ústavou SR a štát nezačne modernými metódami oceňovať svoje prírodné bohatstvo, povedal v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky geológ Milan Tréger.

Akým nerastným bohatstvom disponuje Slovenská republika?
Podľa najnovšej ročenky Nerastné suroviny Slovenska, ktorú vydáva Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, nerastné bohatstvo našej krajiny tvorí 629 výhradných ložísk, v ktorých sa nachádza 16,5 miliardy ton energetických, rudných, nerudných a stavebných nerastných surovín. Zo spomínaných ložísk sú dve stovky ťažené a zvyšok je preskúmaný, no neťažený. Pre ilustráciu, napríklad v roku 2012 sa vyťažilo 25 miliónov ton rôznych nerastných surovín, najmä nerudných a stavebných, ktorých máme najviac. Celková hodnota dosiahla 330 miliónov eur, čo predstavuje 0,46 % hrubého domáceho produktu. Slovensko nie je bohaté na tieto suroviny ako napríklad Rusko, Nórsko, Saudská Arábia alebo iné krajiny.

Čo možno považovať za najcennejšiu časť nášho nerastného bohatstva?
Najvýznamnejším ťaženým nerastom sú vápence a cementárske suroviny, ďalej je to magnezit, zlato, hnedé uhlie - lignit, dolomit, bentonit a stavebný kameň. Napríklad, hodnota exportu vápencov a cementárskych surovín, finalizovaných do podoby cementu, dosiahla v roku 2012 115 miliónov eur, magnezitu 70 miliónov eur, zlata 62 miliónov eur. Ťažba hnedého uhlia - lignitu dosahuje ročne 2 milióny ton, je stratová, no štát ju dotuje s cieľom zachovania zamestnanosti na Hornej Nitre. Hodnota slovenského exportu k celkovej ťažbe je 80 percent, čo znamená, že pomerne dosť surovín vyvážame.

Ako to vyzerá pri nerastoch, ktoré neťažíme?
Najvýznamnejšie je ložisko mastenca v Gemerskej Polome, ktorého hodnota dosahovala v rôznom čase od 500 miliónov až do 2,7 miliardy eur a kde sa nachádza takmer 85 miliónov ton zásob kvalitnej rudy. O toto ložisko sa Slovensko momentálne súdi v medzinárodnej arbitráži s americkou spoločnosťou EuroGas o sumu 3,4 miliardy USD (3 miliardy eur).

Zodpovedá to hodnote ložiska?
Myslím si, že je to mierne nadsadené. My sme toto ložisko ocenili v roku 2000 podľa vtedajších cien mastenca a nákladov, ktoré by boli potrebné na podzemnú ťažbu. Vyšla nám hodnota 15,5 miliardy Sk, čo zodpovedalo sume 515 miliónov eur.

Ako vplývajú na ohodnotenie svetové ceny surovín? V prípade zlata sa dalo pozorovať už v roku 2008, keď sa začala finančná kríza, že ceny išli nahor. Pri mastenci tiež vidíme, že sa ohodnotenie mení...
Pri mastenci to nie je až také určujúce, pretože v prípade jeho ohodnotenia platia zmluvné ceny. Tie závisia najmä od dopravných nákladov. Napríklad Čína, ktorá je najväčším producentom mastenca, ho dokáže ťažiť lacno, no cenu zvyšujú dopravné náklady do Európy či do USA. Náklady na ťažbu a dopravu mastenca však pri súčasnej nízkej inflácii rastú výrazne menej, ako je to v prípade ropy alebo zlata. Priemerná cena mastencov dovezených na Slovensko v roku 2012 bola 764 eur za tonu.

Slovensko bolo už v stredoveku známe významnými zásobami a ťažbou zlata a striebra. Ako to vyzerá v súčasnosti?
Najväčšie ložisko je Kremnica-Šturec so zásobami vyše 30 ton zlata a 200 ton striebra. Hodnota ložiska zlata, pri súčasnej cene okolo 1300 USD (1150 eur) za trójsku uncu, je viac ako 300 miliónov USD (265 miliónov eur). Za týchto okolností by bola jeho ťažba vysoko zisková a rentabilná. Ďalšie ložisko zlata je Detva-Biely vrch, kde ešte nebol vytýčený dobývací priestor a tam ešte nie sú ani ocenené zásoby. Zaujímavé je ložisko Rožňava-Strieborná žila, kde sú veľké zásoby striebra. Sú viazané na tetraedrid, čo je komplexný minerál medi, striebra, antimónu, arzénu. Zo slovenských zásob uránu je najvýznamnejšie ložisko Košice-Jahodná s finančnou hodnotou, odhadovanou zahraničným investorom na úrovni 135 miliónov USD (119 miliónov eur).

Ohodnotenie ložísk, ktoré spomínate, znamená príjem pre štát v rovnakej hodnote pri jeho ťažbe?
Áno, keby štát, tak ako pred rokom 1989, ťažil prostredníctvom štátnych podnikov. Tie by platili daň z príjmu do štátneho rozpočtu, ktorý by taktiež získal výnosy z predaja vyťažených nerastov. V súčasnosti vyťažené nerasty nepatria vlastníkovi - SR, ale súkromnej ťažobnej spoločnosti, ktorá vlastníkovi platí nájomné (tzv. úhrady za vydobyté nerasty), ale vo výške len do 5 percent alebo aj menej, vzhľadom na možné výnimky. Ako príklad môžeme uviesť, že spoločnosť Slovenská banská, s.r.o. Banská Hodruša vyťažila od roku 1993 do roku 2013 okolo 6 ton zlata, ktorého hodnota pri súčasnej cene okolo 1300 USD (1150 eur) za trójsku uncu dosahuje okolo 250 miliónov USD (220 miliónov eur). Táto spoločnosť patrila v roku 2012 k najrentabilnejším na Slovensku. Zlato vo forme koncentrátu vyviezla do Belgicka.

A disponuje štát kapacitami, aby to robil vo vlastnej réžii? Pretože napríklad v súvislosti s neťaženým ložiskom mastenca sa v roku 1997 odborníci v časopise Acta Montanistica Slovaca vyjadrili, že jeho otvárka bude ekonomicky náročná, a preto je potrebné uvažovať so solventným domácim alebo zahraničným investorom...
Ak si vezmete novelizovaný banský zákon č. 498/1991, tam sa nikde nezakazuje, že štát ako vlastník nemôže svoje ložiská ťažiť. Modelov je viacero, no ako optimálny sa mi javí nórsky model. Týka sa to predovšetkým ťažby ropy a zemného plynu v Severnom mori. Nórsko prenajíma tieto ložiská zahraničným firmám, no dve tretiny akcii v prevádzkových spoločnostiach, po ocenení ložísk, vlastní štát. Obe strany profitujú a Nórsko vďaka tomu naakumulovalo vo fonde pre budúce generácie viac ako 800 miliárd USD (707 miliárd eur).

Poslanci Národnej rady SR nedávno rozhodli o posilnení ochrany vody ako národného bohatstva v rámci Ústavy SR a zakázali jej vývoz. Má zmysel, podľa vás, takto chrániť aj nerastné bohatstvo?
Zmena Ústavy SR zakazujúca vývoz vody do zahraničia je nezmysel. Skôr by sa mala zakázať privatizácia vody. Zákazom vývozu vody ako obnoviteľnej suroviny a na druhej strane voľným exportom zlata, magnezitu a iných nerastov sa dostávame do rozporu. Obmedzujeme vývoz komodity, ktorej máme dostatok a povoľujeme export surovín, ktoré sa neobnovujú. Napríklad zlato vyvážame vo forme suroviny, koncentrátu, do Belgicka. Ak hovoríme o vode, stotožňujem sa s názorom špičkového hydrogeológa profesora Juraja Muchu, podľa ktorého 86 percent podzemnej vody odteká bez využitia a len ostatok, 14 percent, dokážeme zužitkovať. V Podunajskej nížine, v alúviu Dunaja, by sa mohli navŕtať nové vrty a časť z tejto vody by sa mohla aj vyvážať, pretože podzemný zdroj sa neustále obnovuje. Na druhej strane ložiská nerastných surovín sa po ich vyťažení neobnovia, na rozdiel od obnoviteľných vodných zdrojov. Preto si myslím, že istá regulácia štátu je potrebná. Každé ložisko, či ťažené alebo preskúmané, je potrebné najskôr oceniť metodikou štúdií uskutočniteľnosti. Následne podľa objemu zásob rozhodnúť, čo s ním ďalej. Napríklad pri vápencoch, ktorých máme prebytok, nie je problém uspokojiť domácu potrebu a potom zvyšok vyviezť. Pri zlate, kde disponujeme len tromi ložiskami, pri jedinom ložisku uránu alebo pri mastenci, by mal štát pristúpiť najskôr k ochrane a potom v spoločnom podniku s investorom zabezpečiť jeho využitie. V žiadnom prípade nie je akceptovateľný súčasný stav, keď štát bezplatne odovzdá preskúmané ložisko s ekonomickými (bilančnými) zásobami súkromnej firme a ako nájomné si žiada maximálne 5 percent a v prípade výhradných ložísk stavebných surovín dokonca len úbohých 0,3-0,5 percenta.

Banský zákon naposledy novelizovali pred 24 rokmi. Vidíte vôľu, aby sa to prostredníctvom neho zmenilo? Aby štát viac profitoval z prírodného bohatstva krajiny?
Po roku 1989 žiadna vláda nenašla politickú vôľu, aby zosúladila článok 4 Ústavy SR s Banským zákonom, hlavne po jeho novelizácii č. 498 v roku 1991. Tá mala za cieľ zrovnoprávniť štátne podniky so súkromnými ťažiarmi. Na jeho vznik však mali zrejme vplyv ľudia, ktorí sa chystali na privatizáciu nerastného bohatstva. Presadili, že úhrady za prenájom preskúmaných ložísk, do ktorých predtým štát investoval často stovky miliónov, budú veľmi nízke. Na druhej strane, získať právo za takýchto podmienok v USA, Kanade alebo v Austrálii je nemožné.

Dá sa kvantifikovať suma, za akú štát prišiel počas platnosti novely Banského zákona?
Taký prepočet sme nerobili. No v roku 2000 sme vyčíslili hodnotu ťažených a neťažených ložísk na Slovensku od 90 do 270 miliárd Sk (od 3 do 9 miliárd eur). Ten veľký interval je daný rozdielnym stupňom ohodnotení zásob v ložiskách. Nie každé z nich je podrobne preskúmané, a preto existuje istá miera chybovosti odhadu. Takisto má na to vplyv aj faktor času pri ocenení zásob. Keby sme akceptovali názor environmentálnych ekonómov, že pri neobnoviteľných zdrojoch nerastných surovín je nezmyslom brať do úvahy pri faktore času úrokové miery, tak by naše zásoby dosahovali hornú hranicu hodnotového intervalu, 270 miliárd Sk (9 miliárd eur). Keď v súčasnosti vidíme, ako si zahraniční investori oceňujú naše ložiská v Gemerskej Polome, v Jahodnej alebo v Kremnici, tak sa ukazuje, že ich hodnota je vyššia a štát prichádza o veľké peniaze. V súčasnosti môže ísť celkovo o hodnotu viac ako 10 miliárd eur.

Čo najdôležitejšie by sa malo zmeniť v aktuálnej banskej legislatíve?
Je tam niekoľko bodov, ktoré sme pripomienkovali ešte v roku 1999 a ktoré vychádzali z Návrhu surovinovej politiky SR z roku 1995. V prvom rade nerešpektuje zákon o verejnom obstarávaní a pokračuje v netransparentnom prideľovaní výhradných ložísk bez verejných súťaží a bezodplatne. Štát nedostal za žiadne z ložísk, ktoré odovzdal súkromným vlastníkom, peniaze. Po druhé, nerieši sa chaotická situácia v správe nerastného bohatstva. Lesy a pozemky má štát v správe, no o spravovaní neťažených výhradných ložísk chýba v Banskom zákone podrobnejšia úprava. Najdôležitejšie je, že sa stále neumožňuje moderné, trhové ocenenie výhradných ložísk. Už v roku 1999 sme Geologickej službe SR aplikovali metódu klasifikácie oceňovania zásob podľa návrhu OSN. Už vtedy sme si uvedomili, že je to veľmi dobrý prístup, pretože na prvé miesto v klasifikácii sa vždy dostalo zistenie, či je to ložisko s ekonomickými zásobami. Tie boli vyčíslené cez štúdiu uskutočniteľnosti, ktorá ukazuje, aký výnos by sme získali pri vyťažení ložiska. Preto je chybou, že už viac ako 15 rokov nie sme schopní zmeniť tieto paragrafy v Banskom zákone a začať oceňovať nerastné bohatstvo. Dnes, ak sa opýtate ktoréhokoľvek ekonomického ministra, aká je hodnota nerastného bohatstva SR, povedia, nevieme, pretože nám zákon neukladá oceňovať tieto ložiská. Slovenská banská komora do svojej aktualizovanej politiky v roku 2004 napísala, že pre štát sú zbytočné náklady, aby ocenil svoje ložiská, pretože si ich ohodnotí investor. To je nezmysel, pretože štát je vlastník a mal by si sám oceniť svoje aktíva. Toto by mal začať robiť a nerobí.

Rentabilita ťažby nerastov súvisí aj s cenami na svetovom trhu. Po roku 2008 ceny, napríklad cenných kovov, rastú. Oplatí sa ťažiť v tomto období? Môže to byť pre štát výnosné?
Nerastné bohatstvo treba aj z tohto dôvodu chrániť a veľmi dobrú politiku robí napríklad Japonsko. Má zaujímavé ložiská polymetalických rúd, zlato i striebro. Nechávajú ich však zakonzervované do budúcnosti. Japonci si uvedomujú, že ide o neobnoviteľné zdroje a s mierou ich vyčerpania vo svete ich cena pôjde nahor. Aj takto myslia na budúce generácie. U nás niečo také nenájdeme. Chýba regulácia štátu, ktorá by vyplývala z ocenenia každého ložiska.

Významným svetovým producentom, ale aj dovozcom nerastov je Čína. Jej dopyt a vplyv na ceny zrejme bude rásť...
Aj Číňania už prešli od nákupu nerastných surovín k získavaniu priamo ložísk. Zisťujú, že sa im to viac oplatí.

Dôsledok vysokých cien na svetovom trhu...
Áno a dlhodobo sa dá predpokladať, že budú ďalej rásť. Aj napriek tomu, že zlato sa v poslednom období mierne zlacnelo. No ide pravdepodobne o dôsledok špekulatívnych pohybov.

Spomínali ste, že najvýznamnejším neťaženým ložiskom na Slovensku je mastenec v Gemerskej Polome. V čom patrí medzi najvýznamnejšie na svete?
Bol som vedúci skupiny, ktorá v roku 1995 vypočítala zásoby tohto ložiska a o dva roky neskôr aj jeho finančnú hodnotu. Ocenili sme ho metodikou OSN formou štúdie uskutočniteľnosti na sumu 15,5 miliardy Sk, čo je 515 miliónov eur. V súčasnosti je to už vyššia suma. Ložisko má veľkú hrúbku, až do 300 metrov. Kvalita mastencov sa v ložisku mení od 20 až do 95 percent. Preto sme urobili niekoľko variantov výpočtu zásob podľa metodiky, ktorá odporovala platnému banskému zákonu. Pre mastence nad 20, nad 40, nad 60 a nad 80 percent. Vyšlo nám, že z nákladového hľadiska je optimálne ťažiť rudu s obsahom viac ako 60 percent mastenca, kde je takmer 85 miliónov ton zásob. Pri tomto variante by sa dosiahla aj najvyššia cena zhodnotenia. Toto bol zároveň príklad, ako by sa malo postupovať pri oceňovaní ložísk aj na Slovensku. Nemôžeme, ako v minulosti, robiť len jeden výpočet zásob. Pred rokom 1989 bola snaha využiť aj chudobné zásoby rúd. Tým nastal paradox, že zásob síce bolo kvantitatívne veľa, no ich kvalita sa znížila. Znížená kvalita ložiska potom nepokrývala náklady. A tak sa ťažilo veľa chudobných rúd so štátnymi dotáciami, aby to bolo navonok rentabilné. Po roku 1990 sa zrušili dotácie a to spôsobilo zatváranie baní. Nebolo by to nutné, keby sme predtým analyzovali ložiská variantným výpočtom zásob s ich ocenením.

Je teda ložisko mastenca najcennejšie na Slovensku?
Áno, pretože sú to veľké zásoby s vysokou kvalitou rudy. Existuje predpoklad, že toto ložisko by sa mohlo ťažiť sto a viac rokov. Z toho by mohli plynúť pre štát významné príjmy.

Spomínali ste, že cenné je aj naše jediné ložisko uránu v Jahodnej. Košičania však nechcú, aby sa v tejto lokalite ťažilo z dôvodu ochrany životného prostredia. Momentálne sú tam aktivity ťažobných firiem pozastavené. Rovnako došlo k legislatívnej zmene, ktorá zakázala ťažbu zlata kyanidom. Majú mať občania vplyv na to, aby aj cenné ložiská ostali zakonzervované?
Majú, a preto podporujem aktivity množstva občianskych združení ako je Sosna, Kremnica nad zlato alebo Podpoľanie nad zlato. Na druhej strane nechápem podobné iniciatívy, ako bol návrh Ministerstva životného prostredia SR spred niekoľkých rokov, kde chceli zrušiť paragraf v banskom zákone, kde mali mestá a obce právo nepovoliť ťažbu uránu alebo kyanizáciu zlata. Argumentovalo sa tým, že keď nerastné bohatstvo patrí štátu a štát má záujem na jeho využívaní, potom by občania nemali rozhodovať o tom, že sa ťažiť nebude. Ja som na to reagoval blogom, kde som upozornil, že nerastné bohatstvo nepatrí štátu ani žiadnemu ministerstvu, ale Slovenskej republike, čiže všetkým jej občanom. Pochybujem, že Košičania so silnou akademickou pôdou, Baníckou fakultou na Technickej univerzite by nedokázali odborne posúdiť, čo môže ťažba uránu spôsobiť z ekonomického i environmentálneho hľadiska.

ODPORÚČAME AJ:
Krištáľové krídlo 2014 pre dvanástku slovenských osobností
Čaro Ťapákových filmov Nevesta hôľ alebo Krutá ľúbosť nevyprchá
Za pracovnou ponukou v zahraničí sa môže skrývať aj prostitúcia
VSTUP ZAKÁZANÝ: Vedeli ste, že nad našimi poslancami visí gilotína?
Peklo nenávisti: Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau opäť prehovoril

Komentáre