Život

Langoš sa pričinil o odsun Sovietov zo strednej Európy, tvrdí historik

"Aj keď mal v Československu pri odsune armády samozrejme hlavné slovo minister obrany, v stredoeurópskom kontexte prím udával Ján Langoš, myslí si František Neupauer."

, 17. novembra 2013 6:00

Presne pred 24 rokmi, 17. novembra 1989, sa zavŕšil boj za slobodu a demokraciu v Československu. Nežná revolúcia bola vrcholom udalostí v končiacej dekáde 80-tych rokov v Európe. V roku 1980 vznikli v Poľsku nezávislé odbory Solidarita, ktoré prerástli v spoločenské hnutie, ktoré viedlo až k pádu komunistickej vlády v Poľsku. Éra "gulášového komunizmu" sa v Maďarsku skončila, keď J. Kádár odstúpil z vedenia strany v máji 1988. V marci 1989 vláda vyhlásila výročie maďarskej revolúcie 1848 za štátny sviatok. V letných mesiacoch roku 1989 sa na veľvyslanectve Nemeckej spolkovej republiky v Prahe zhromaždilo veľké množstvo utečencov z NDR. Po rokovaniach bolo vypravených niekoľko vlakov, ktoré ich dopravili do Západného Nemecka. Režim sa zrútil aj vo Východnom Nemecku po tom, čo boli 7. novembra 1989 hranice otvorené úplne. Krátko na to odstúpila východonemecká komunistická vláda. Československo bolo teda poslednou baštou komunizmu v strednej Európe, ktoré zostávalo súčasťou sovietskeho bloku.

16. novembra 1989 slovenskí vysokoškolskí a stredoškolskí študenti zorganizovali protestnú demonštráciu v podvečerných hodinách v Bratislave, na ktorej sa zúčastnili asi tri stovky osôb. V piatok 17. novembra sa na Albertove zišli študenti pražských vysokých škôl pri pietnom akte na pamiatku zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom (všetky vysoké školy v Protektorát Čechy a Morava zostali zatvorené až do 8. a 9. mája 1945). Čelo sprievodu stálo voči mladým príslušníkom ZNB, ktorým podávali kvety a chceli s nimi diskutovať. Príslušníci ZNB a Oddielu osobitného určenia ministerstva vnútra veľmi razantne zakročili. Rozháňanie študentov sa zmenilo na brutálnu bitku. Študentov bili obuškami a zatýkali. Udalosť vyvolala medzinárodné rozhorčenie. O udalostiach z roku 1989 sa Webmagazin.sk pozhováral s historikom a zakladateľom Múzea zločinov a obetí komunizmu, Františkom Neupauerom.

Ako vnímalo nežnú revolúciu v roku 1989 zahraničie? Ovplyvnila politickú klímu v regióne alebo Československo naskočilo už do rozbehnutého vlaku?

Dá sa na to pozrieť cez dva pohľady. Na jednej strane osobnosť Gorbačova a politika ZSSR v tom čase veľkou mierou umožnili zmeny, ktoré nastali v roku 1989. Druhý pohľad je pre nás o niečo významnejší. Skôr, ako v Poľsku začal úradovať prvý nekomunistický premiér a v Nemecku padol Berlínsky múr, začala naša cesta k slobode a to už v roku 1988. Rakúska reportérka Barbara C. Kalergi, ktorá bola počas manifestácie v Bratislave zatknutá, viackrát povedala: „Vy na Slovensku ste to začali!". Mohli by sme túto otázku otočiť a pýtať sa, či to nebolo malé Slovensko, ktoré spustilo lavínu zmien v zahraničí.

Bola naša krajina až natoľko významná? Čo z týchto udalostí najviac zarezonovalo v zahraničí?

Zahraničie si „všimlo“ brutálny zásah vtedajšej polície voči pokojným manifestujúcim. Zásah bol odsúdený nielen médiami, ale aj formou rezolúcií a to aj na pôde Európskeho parlamentu. Kazilo to imidž Československa, no rovnako aj ZSSR a Gorbačova. Podobne cítiť inšpiráciu z našej cesty k slobode aj v krajine, ktorá zvalila symbol rozdelenia – Berlínsky múr. Veď v nemeckom Lipsku mesiac pred pádom Berlínskeho múra vyšli so sviečkami v rukách protestantskí veriaci, aby žiadali zmeny. Tak ako u nás už rok pred tým. Táto demonštrácia sa stala hybnou silou, cez ktorú bola prinavrátená sloboda celej strednej Európe.

Ako vnímala udalosti KSČ?

Dnes sa nám podsúva fáma o prevrate pripravenom vtedajšou mocou. Nebolo to tak. Gustáv Husák žiadal ZSSR o intervenciu. Nechcel zmenu systému. Musíme si uvedomiť, že to bol ten istý Husák, ktorý sklonil hlavu v roku 1968 a cítil, že ak nastanú zmeny, môže ho to vrhnúť prinajmenšom do väzenskej cely. Iste, straníci sa báli. Nevedeli, čo s nimi bude. Do roku 1989 boli prakticky beztrestní. Avšak nežná revolúcia umožnila, aj pre chybu či veľkorysosť disidentov, že zločin nebol odsúdený.

Druhá stránka je pohľad na charakter nositeľov myšlienky budovania socializmu (de facto komunizmu). Politickí väzni rehabilitovaní v roku 1968 hovorili, túžili, aby tých, ktorí ich neprávom poslali do väzenia, ich deťom znemožnili štúdium a tak ďalej. „...aby týchto ľudí aspoň hrýzlo svedomie.“ Mám pocit, že sa tak nestalo. Niečo také sa nedá nanútiť. Akoby to boli ľudia bez svedomia. Bez slova „prepáč“, prosby o odpustenie. Vlastné zlyhania zaobalili do slov „bola taká doba“ a v nostalgickom pohľade nanovo odkrývajú pohľad na éru komunizmu ako na obdobie istôt a blahobytu... Nepovedia, alebo si neuvedomia, že ak by tu daný režim nebol, neboli by tu státisíce prenasledovaných a nespravodlivo stíhaných a aj tie výhody, o ktorých hovoria, napríklad dôchodky, by u nás boli minimálne rovnaké ako v Rakúsku, v krajine, ktorá bola zaostalejšia od Československa, no niekoľkonásobne nás predbehla, pretože tam nevládli komunisti.

Ako bol pripravený na revolúciu Disent?

Keď som pred pár rokmi precestoval Čínu a v tamojšej televízii videl, ako po reklame na mydlo ide reklama na film o veľkom vodcovi Maovi, ktorý má na svedomí milióny životov ... mal som pocit, že sa tam situácia najbližších sto rokov nezmení. Myslím si, že podobne to videli aj tváre disentu. Na jednej strane mali možno viac nádeje ako ja v Číne, ale prevrat bol aj pre nich snom, do ktorého sa prebudili. Je obdivuhodné, ako sa vedeli zorientovať a napomôcť zmenám, aj keď sa to nie v každej oblasti úplne podarilo, tak ako si predstavovali, alebo by sme to my chceli.

Koho by ste vyzdvihli ako významnú postavu zmien po roku 1989?

Zahraniční historici vyzdvihli úlohu Jána Langoša, vtedajšieho ministra vnútra federálnej vlády, ktorý dokázal myslieť a konať v záujme širšieho ako štátneho a národného kontextu. Človek až s hrôzou zisťuje, ako málo o ňom vieme. Na Slovensku sme sa uspokojili s tým, že ho poznáme ako predsedu Demokratickej strany, či zakladateľa Ústavu pamäti národa, no jeho význam bol oveľa širší.



V čom?

Pričinil sa o odsun sovietskej armády z celej stredne Európy. Aj keď v Československu mal hlavné slovo pri odsune armády samozrejme minister obrany, v stredoeurópskom kontexte prím udával Ján Langoš. Bol to on, ktorý razantne odmietol, aby Československo umožnilo prechod bývalej sovietskej armády cez územie Československa, v čase, keď Rusi nechceli opustiť Poľsko, a preto Poliaci bránili prechodu tejto ich armády z Nemecka do vlasti. Nemecko vtedy Československu ponúklo obrovský balík peňazí - osem miliárd nemeckých mariek – aby sa sovietská armáda presunula cez územie Československa a Nemci nemuseli čakať na urovnanie sporov medzi Poliakmi a Rusmi, no Langoš presvedčil československých politikov, aby peniaze neprijali. Napomohol tak odchodu okupantov z Poľska a zároveň z celej strednej Európy.

O tom sa naozaj málo vie...

Tento postoj mi pripomína postoj autorov a signatárov Charty 77, v ktorej sa hovorí o spoluzodpovednosti, viere v ideály. Je to i dnes odkaz ľudí Novembra 89, tých ktorí verili, veria, či vedia, že sloboda je viac, ako nesloboda a že solidarita s priateľmi predčí každý hmotný zisk. Na príklade Jána Langoša vidieť, že to disidenti po zmene režimu naozaj žili. Dokázali premýšľať v širších súvislostiach... a to dokonca aj v presahu rezortov, ktoré zastávali. V tom je asi aj odkaz Novembra 89. Vidieť hlbšie, širšie, v súvislostiach, nenechať sa zastrašiť a skorumpovať.

Komentáre